Knihy na netu

HLAVNÍ STRANA seznam děl dle: NÁZVU * AUTORA * OBORU

POHYBLIVÁ OHRADA , slovensky, ZANE GREY

1. KAPITOLA

Molly Dunnová sedela na okraji schátranej starej verandy obchodu Enocha Summersa vo West Forku a čakala. Tentoraz nedala ničím najavo, že vie o záujme, ktorý o ňu prejavujú štíhli, dlhonohí mladí zálesáci, čo sa tam povaľovali so svojimi staršími kamarátmi. Molly mala šestnásť a stála na prahu veľkého dobrodružstva. Pozvali ju, aby navštívila s rodinou Seeovcov Flagerstown. Raz tam už bola, no bolo to pred rokmi, a Molly sa už na Flagerstown takmer ani nepamätala. Vo vrecku mala peniaze na nové šaty a topánky; dodávali jej pocit zadosťučinenia za to, že teraz musela nohy starostlivo skrývať pod lavicou. Dala si na seba svoje najlepšie šaty a klobúk. Nebola s nimi síce spokojná, ale nemala sa ani prečo hanbiť.

Andy Stoneham, dlháň so žltkastou tvárou a s bradou ani páperie, odvažoval sa čoraz bližšie a bližšie.

- Dnes ráno si akási namyslená, - zatiahol.

Molly sa zahľadela na diery po guľkách v stene starého obchodu. Poznala ich už. Kedysi, keď mala desať, strkala do nich prsty a so začudovaním počúvala o bitke, ktorá sa tu kedysi dávno odohrala.

- Ideš do Flagu? - Či myslíš, že by som sa takto obliekla, keby som mala zostať vo West Forku? - odvrkla.

- Vari si to ešte nemala na sebe? Vyzeráš dobre. Ale nemusela by si preto byť taká namyslená. Kedysi si bývala iná, či nie? Aj keď si mala tieto šaty.

- Nepamätám sa, Andy.

- Máš teda čertovsky krátku pamäť, - vyhlásil Andy bez obalu. - Nepamätáš sa, ako sme boli minule tancovať? - Áno? - No jasné. A neobjímal som ťa v týchto šatách? - Vážne? - bezstarostne zapochybovala Molly.

- Môžeš na to vziať jed!

- Už som na to zabudla. Ale počula som o tebe vravieť, že si taký veľký a nemotorný, že sa musíš pri tanci držať dievčaťa. Inak by si vraj spadol.

- A ako to bolo s tým bozkávaním, čo? Cestou na tancovačku a domov? - Och, ty! - vyhŕkla Molly a tvár jej sčervenela. Andy zašiel priďaleko. - A čože som robila? - Nuž, aj ty si ma pobozkala a potom si mi dala zaucho.

- To prvé je lož, Andy Stoneham!

- Haha! Pozri, Molly, na budúci týždeň bude opäť tancovačka …

- Kde? - U Halla. Poďme ta.

- Nepáči sa mi tam, Andy, - odmietla Molly smutne. - Ale ani tak by som s tebou nešla.

- Si dnes ozaj akási namyslená. A prečo by si nešla? - Pre to, čo si povedal. To o tom objímaní a bozkávaní.

- A čo na tom? Vtedy sa ti to páčilo. Si hlúpa. Nerobia to s tebou aj ostatní chlapci? - Veruže nie, - vyhlásila Molly. - Kto sa také dačo odvážil povedať? - Sam Wise to vravel. A Bill Smith sa smial, hoci sám nepovedal nič.

- Tak takíto ste vy hrdinovia! - zvolala Molly. - Rozprávate o dievčati za jeho chrbtom? … Najprv sa chcete bozkávať a potom o tom klebetíte.

- No predsa len nie sme takí tlčhubovia ako ten tvoj obdivovateľ z Pleasant Valley. Len sa pozri na toho hrdzavého kovboja! V rečiach je na dievčatá ako drak. Určite ti poplietol hlavu.

- To veru nie! - protestovala Molly rozhodne.

- Tak si sa potom správala veľmi čudne. Tancovala si len s ním. A trikrát si s ním vyšla von pod borovice. Sledoval som ťa. V sobotu večer bol tu, opil sa a rozprával, že keby bol s tebou sám, dostal by vraj oveľa viac. Nemusel by ťa vraj len držať a bozkávať.

- Andy Stoneham! A ty si dovolil, aby takto o mne hovoril? - Nuž a prečo som sa mal do toho starieť? Mňa si si ani len nevšimla.

- Naozaj, prečo by si sa mal do toho starieť? - zopakovala Molly chladne a odvrátila sa.

V tej chvíli pricválal na koni jazdec. Jeho príchod nielenže prerušil rozhovor Molly s jej uvraveným obdivovateľom, ale spôsobil, že aj ostatní na verande zmĺkli. Bol to jazdec z pastvísk - chudý, stredných rokov. Náramne sa k tomuto kraju hodil. Prach a unavený kôň svedčili o dlhej ceste.

- Ahoj, Seth, - pozdravil ho starý Enoch Summers, prehrabol si drsnú bradu a vyšiel mu v ústrety. - Vyzeráš, akoby si prišiel zďaleka. Odkiaľ ideš? - S Archom Dunnom z Diamondu, - odvetil prišelec.

Molly začal rozhovor zaujímať. Jazdec spomenul jej brata. So Sethom Haverlym boli nerozlučnými spoločníkmi a mali už v kraji svoju povesť.

- Idú o vás akési chýry, - zatiahol Summers.

- Počul som.

- Zlez a poď dnu. Zíde sa ti za pohárik.

- Nie, pôjdem domov a dám si niečo pod zub. Chlapi z verandy sa jeden po druhom pridávali k Summersovi. Zaujal ich Haverlyho príchod i to, že nechcel piť. Haverlyho tvár bola pevná a hnedá, oči svetlé, dychtivé.

- Enoch, vieš čosi o tom plote, o ktorom sa rozprávalo už vlani? - spýtal sa.

- Myslím, že som o ňom počul.

- Už to nie sú len reči.

- Nehovor!

- Ba. Išli sme s Archom pozdĺž neho zo desať míľ. Rovný ako pravítko. Nový plot s troma drôtmi a všetky tri ostnaté!

- Čo to vravíš? Ostnaté? !

- Hej, môžeš dať na to krk.

Seth ľahostajne prisvedčil a naokolo zavládlo ticho.

- Arch čosi tušil, - pokračoval Haverly. - A vo Flagu sme zistili, že je to tak.

- Kto ho stavia? - Traft.

- Môže si to dovoliť. Čo zamýšľa? - Veľmi tým West Forku nepolichotil, - odvetil Seth s úškľabkom. - Počuli sme zopár správ, ktoré vy, starí dobytkári, ťažko strávite. Ak je na nich, samozrejme, čosi pravdy. Dozvedeli sme sa to od pastierov a Traftova partia nám to potvrdila. Majú nového predáka. Traftovho synovca z Missouri, ako sme sa dopočuli. Je síce zelenáč, ale súhlasím s Archom, že nie je hlúpy. Zdvorilo sme sa ho spýtali: Pane, načo je tento plot? A on sa na nás pozrel a povedal: A čo si myslíte vy, načo je? - Skrátka a dobre, - vyhŕklo z chlapa, čo stál vedľa Summersa, - vy dvaja slobodní dobytkári si ten plot napcháte do fajok a vyfajčíte!

A zišiel z verandy; zamieril dolu cestou, vzpriamený a mocný. Jeho odchod zapôsobil na všetkých.

- Boli sme s Archom na ten plot zvedaví, - pokračoval Seth. - Zašli sme preto z Flagu ta, kde sa začína, a šli popri ňom. Ťahá sa pozdĺž Traftovej zeme na juh do lesa a je každým dňom bližšie k Diamondu. V Limestone sme narazili na Traftovu partiu. Sú už s robotou spolovice hotoví. Kým napadne sneh, bude sa tento plot ťahať z Flagu do Black Butte.

- Cha! Sto míľ ohrady! - zvolal ktosi.

- Hm, - ozval sa Summers prezieravo. - Všetok dobytok poženú pozdĺž plota do Black Butte a tou istou cestou nazad.

Haverly vložil nohu do strmeňa a bez slova odcválal. Molly sa pozerala za odchádzajúcim jazdcom práve tak zamyslene ako ostatní návštevníci na Summersovej verande. Tento plot bude mať zaiste veľký význam pre mnohých obyvateľov žijúcich medzi West Forkom a Cibeque.

Potom sa dolu na opačnej strane cesty, než zmizol jazdec, zjavila brička Seeovcov. Molly ju zbadala a vyskočila. Vydýchla si, keď zistila, že mladý John See nie je s rodičmi. Prenasledoval ju svojimi návrhmi oveľa nástojčivejšie ako ostatní mládenci, ktorých tu Molly poznala. Aj ich kúsky mal zväčša na svedomí on.

- Vyskoč, Molly, - zavolal See veselo. - Meškáme, ale nie je to tvoja vina.

- Dobré ráno, - pozdravila Molly a vyhupla na sedadlo vedľa pani Seeovej.

- Dobré ránko, dievčatko, - odvetila rančerova žena. - Pekne skáčeš, no dnes ráno by si hádam vedela aj lietať.

- Som ako na ihlách, - zvolala Molly. - Ani neviem, ako sa vám poďakovať.

- Vitaj. Caleb, - ozval sa Summers. - Myslel som, že ti zostane čas zaskočiť ku mne na chvíľočku.

- Dobré ránko, Enoch, - odvetil See a jeho pozdrav patril všetkým prítomným. - Ponáhľam sa.

- Čo na tom, poď dnu, - povedal Summers nezdvorilo a vošiel do obchodu.

See trocha frflal, keď priväzoval opraty k rukoväti brzdy, a s námahou liezol z voza. Bol to ťažký muž a mal už svoje roky. Všetci povaľači z verandy šli za ním do obchodu, iba Andy Stoneham zostal vo dverách a pozeral sa na Molly.

- Ten drúk ťa prenasleduje pohľadmi, Molly, - poznamenala pani Seeová.

Molly naňho ani len nepozrela. - Pred chvíľou mi ten hlupák povedal zopár nepekných vecí, - prezradila. - A po tom všetkom ma pozval tancovať.

- Vyrástla si, Molly, - pokračovala pani Seeová vážne, - potrebovala by si na seba zopár vecí.

- Idem do Flagerstownu, - zanôtila si Molly, akoby toto chvíľkové dobrodružstvo bolo pre ňu nateraz všetkým.

- Je to v tebe zle skombinované, dievčatko. Si pripekná a prihlúpučká. Myslím, že už potrebuješ manžela.

Molly sa zasmiala a začervenala sa. - Aj mama mi to vravieva. Je to smiešne. Mám toľko páce!

Caleb See ťažkým krokom vyšiel z obchodu. Utrel si bradu a na jeho tvári sa opäť zjavil vážny výraz. Bez slova vyliezol na bričku a rozhojdal ju, aby sa pohla. Molly si spomenula na novosti okolo plota.

- Kým som na vás čakala, pani Seeová, - ozvala sa, - prišiel Seth Haverly. Vrátili sa s Archom z Diamondu. Boli aj vo Flagu. A Seth rozprával starému Enochovi Summersovi o plote, ktorý stavajú tam dolu naprieč pastviskami. Nazývajú ho pohyblivou ohradou. Čo je to pohyblivá ohrada? Pokým pani Seeová rozmýšľala nad otázkou, Caleb jej odpovedal: - Nečudo, dievča, že sa pýtaš. V tejto krajine nie sú ploty. V kraji, akým je tento, dobytok putuje slobodne ta, kde je tráva a voda. Ale pohyblivá ohrada tento kraj zmení. Už nebude voľný. Na tejto strane od Diamondu to bude spútaná zem. Všetky cesty povedú iba hore do West Forku a dolu do Cibeque. Tu dolu je vody dosť, aj potrava je dobrá. Ohrada, čo bude stáť hore na vrchu a povedie z Flagu dolu, zadrží dobytok. Poženú ho pozdĺž nej dolu za vodou. A potom zasa nazad.

- Prečo teda tie starosti? - spýtala sa zvedavo Molly.

- Nie je ohrada dobrá vec? - Myslím, že je. Pre Trafta a Blodgetta a pre veľkých dobytkárov hore vo Flagu. Ale pre nás, drobných ľudí, ktorí žijeme ďalej od Diamondu, to nie je také dobré.

- Väčšina z nás už nemôže žiť horšie, - odvetila zamyslene Molly.

- Ba, môže, dievča. Či nemáš dosť mlieka a mäsa alebo čo na seba? - Mám, ale nie vždy. Aj teraz idem iba v topánkach, - povedala Molly a zasmiala sa. - Keby som si nebola ušetrila peniaze na nové pančuchy a topánky, ani by som nebola šla.

- Budeš mať aj nové šaty, - ozvala sa pani Seeová. - Nevravela som ti, že pôjdeme aj na piknik? V sobotu bude vo Flagerstowne sviatok, čosi ako štvrtý júl.

- Och, bože, - zvolala Molly nadšene. - A keď si pomyslím, že som takmer nešla… Ste veľmi milá, pani Seeová.

Pán See pokračoval vo svojich úvahách: - Nie, Molly, tu v údolí sa dalo slušne vyžiť. Ale ohrada všetko zmení.

- A či nepatrí táto zem vláde, Caleb? Môže ju hocikto osídliť? - Máš pravdu. A v tom je práve háčik. Traft nemá právo ohradiť túto voľnú zem. Je to však bohatý, mocný starý trkvas, tvrdohlavý ako hociktorý z jeho býkov. A kto sme my, aby sme sa dovolávali zákona? A na koho sa máme obrátiť? Fairfield, sídlo okresu, je ešte ďalej ako Flagerstown. Na cestu treba čas a peniaze.

- Drahý, - vzdychla jeho dobrá žena, - budú to pre nás asi ťažké časy.

- Hej, Susan, budú. A myslím, že už nie sú ďaleko. Budú s tou ohradou starosti. Je to zaucho všetkým slobodným rančerom v tomto kraji. Nebudú sa môcť brániť, keď ich Traft obviní, že kradnú neoznačkovaný dobytok, čo potiahne dolu na West Fork.

- A čo by z toho mohlo byť, strýko Caleb? - spýtala sa Molly.

- Pamätáš sa, dievča, na vojnu v Pleasant Valley na druhej strane hôr v Tonte? Mala si vtedy asi šesť rokov. Bolo to pred desiatimi rokmi.

- Pamätám sa. Mama ma vtedy nechcela pustiť von hrať sa. Bývali sme v Lundene. No keby som sa aj nepamätala, viem, čo to bola za vojna. Otec o nej rozpráva dodnes.

- Hm, ľudia vravia, že tvojho otca vtedy zmrzačili, lebo nadŕžal jednej z bojujúcich strán.

- Otec to popiera. Ale bol na strane ovčiarov. A môjho brata Archa to hnevá. Preto sa neznesú. Arch nie je dobrý, strýko Caleb.

- Hm, nepovedal by som to celkom tak. Arch má aj dobré vlastnosti, no zlých je v ňom viac. A to už nie je žart… Ale ak Traftova partia dokončí tú ohradu aspoň po Diamond, bude po všetkom. A ak sem Traft pošle zopár chlapov, ktorí dobre jazdia a strieľajú, potečie krv. A potrvá roky, kým sa z týchto krvavých svárov dostaneme. V našich lesoch je tiež hŕba tvrdých chlapov.

Pod dojmom tohto neblahého záveru poslucháči stíchli. Ženy tohto kraja boli priekopníčkami, ktoré vedeli trpieť, ak bolo treba. Nejedna z nich bola vdova či sirota. Molly myslela na svojho brata. Mal iba dvadsaťdva rokov a už zabil zopár chlapov. Prešiel nejednou bitkou a takmer vo všetkých tiekla krv. Meno, ktoré si získal, prinieslo rodine iba pohanu. Nebolo to však tak dávno, čo bol Arch celkom dobrým chlapcom. Ale nedostatok práce, alkohol, túlačky po lesoch s kamarátmi, ako bol Seth, ho pokazili. Teraz to už bude čoraz horšie a horšie. Ťažký údel pre zmrzačeného otca odsúdeného sedieť doma a umárať sa trpkými dumami.

V Molly sa zrodila vlna odporu proti bohatému dobytkárovi, ktorý má moc ponížiť celý kraj a ešte väčšmi zhoršiť život chudobných ľudí. A pokiaľ ide o toho zelenáča, Traftovho príbuzného, ktorý prišiel z Missouri, aby so svojou partiou postavil ohradu z ostnatého drôtu, cítila, že ho nenávidí. Smiešne! A čo keby ho stretla? Aký asi je? Možno by jej dobre padlo vidieť novú tvár, hoci je to aj nepriateľ. Veď bola zvyknutá iba na dlhonohých, neoholených, zašpinených chlapcov, ktorí páchli dobytkom. Bolo však nepravdepodobné, že by sa stretla so synovcom pána Trafta z Missouri. Lepšie preňho. Molly by mu určite povedala, čo si o ňom myslí.

Zišlo jej na um, že Arch sa už s týmto novým Traftovým predákom stretol a že by jej o ňom mohol čosi povedať. Ako prijal Arch tohto prišelca? Obaja, aj Seth, aj Arch, boli rovnako ľahkomyseľní, no Seth sa jej zdal nebezpečnejší. Molly pocítila tieseň, akoby jej niektorý z nich bol v pätách.

Pokúsila sa zahnať chmúrne myšlienky. Venovala sa ceste a svojím spoločníkom, ktorí takisto potrebovali trocha povzbudenia.

Prešli už roky odvtedy, čo bola Molly naposledy tak ďaleko od svojej dediny. Nepamätala sa už na cestu. Z domca, v ktorom žila, bol pekný výhľad na údolie, na masy zeme a skál, ktoré sa nazývali Diamondom, a na drsné čierne skaliská na juhu. Teraz ich však bystrý záprah viezol krivolakým kaňonom pozdĺž brehov West Forku.

A ako klesali dolu, sivé zrázovité steny rástli čoraz vyššie, až sa zrazu týčili celkom nad nimi. Za celých pätnásť míľ, až po miesto, kde West Fork vlieva svoje biele prúdy do Cibeque, stretli iba jediného osamelého jazdca. A na tomto mieste sa dal pán See hlavnou cestou, ktorá sa Šplhala, krútila a kľukatila hore svahom. Molly sa obzerala dolu a naspäť na divočinu, ktorá bola jej domovom. Všade zeleň a šeď a obrovské voľné priestranstvá. Nie, nemohla nemať rada tento kraj. Celý svoj život sa s ním stretávala. Hrávala sa medzi papradím, v jantárovej vode, pod hnedými borovicami a smrekmi. Jelene, losy, divé moriaky jej boli práve takými spoločníkmi ako kravy, ktoré zaháňala na súmraku z paše. Vedela, že by sa len veľmi ťažko vedela s týmto krajom rozlúčiť.

2. KAPITOLA

Od Cibeque viedla cesta vlnitým, lesnatým krajom. Najprv hlbokými údoliami, potom stúpala do kraja cédrov a pínií. To bola hranica dobytkárskeho kraja.

Na svahoch bol celú zimu sneh. Zostala po ňom hojnosť zelenej trávy. Teraz sa leskla v lúčoch letného slnka. Dobytok bol roztrúsený po všetkých mýtinách a holiach a po veľkých slnečných lúkach. V jasnom poludňajšom slnku sa im videlo, že odtiaľto, z horského hrebeňa, majú celý tento rozsiahly sivozelený kraj ako na dlani. Kam len oko dovidelo, vlnil sa sťa hladina šíreho oceánu.

Prešli okolo niekoľkých rančov. Na niektorých pozývali Seeovcov, aby u nich strávili noc. Seeovci však pokračovali v ceste do Flagerstownu, kým bolo vidno. Na súmraku už mali za sebou viac ako polovicu.

- No, žena moja, prídeme až po Keechovcov. Je to celkom pekný výkon, veď sme sa ráno oneskorili, - povedal See so zadosťučinením a zatiahol bričku na širokú mýtinu, kde stála stará píla. Neumelé drevené domce a brechot psov svedčili o tom, že tu žijú ľudia.

Znútra však boli domce oveľa pohostinnejšie a vdova Keechová bola najmilšia a najpozornejšia hostiteľka, usúdila Molly. Mala dve dospelé dcéry a štrnásťročného, vyhúknutého syna, ktorý si Molly okamžite privlastnil.

- Tak teda toto je dcéra Johna Dunna. Ako len vyrástla, - ozvala sa pani Keechová. - Dobre som poznala tvojho otca a na teba sa pamätám ešte ako na okaté dieťa. A teraz je už z teba žena, ba dokonca cestuješ do Flagu.

Molly sa nezapojila do rozhovoru. Toto dobrodružstvo sa jej zdalo priveľkolepé, aby o ňom žartovala. Dychtivo načúvala. Pri večeri sa veľa dopočula o Flagerstowne a o jarmoku, ktorý sa začína zajtra a končí v sobotu veľkým rodeom.

Pani Seeová to Molly ešte neprezradila a teraz sa zabávala na jej vzrušení.

- Čo viete o tej ohrade? - spýtal sa nakoniec See.

- Je to skutočnosť, Caleb, - odpovedala vdova. - Harry ju videl. Traftova partia táborí desať míľ na sever od nás. V lete budú kdesi tu pri nás, a kým začne padať sneh, budú u vás v Diamonde.

- Hm, aj my sme tak počuli. Čo si o tom myslíte vy? - Nuž, Caleb, ak to celé uvážiš, bude to pre kraj dobré. Nedaj na to, čo ľudia vravia. Ešte stále sa tu kradne dobytok. Čo aj len teľce, predsa je to krádež. Ohrada nám proti tomu pomôže.

- Máte dajaký dobytok? - spýtal sa See zamyslene.

- Zväčša kravy. Posielam do mesta kopu masla. Máme sa teraz lepšie, ako keď sme žili na ranči. Nemusím zamestnávať tých darebákov kovbojov. V tomto období chodí tadiaľto dosť ľudí. A zvyknú sa zastaviť. Postavila som tu preto niekoľko zrubov.

- Dobrý nápad, - pochválil See.

Molly pozorne načúvala. Rada by sa dozvedieť viac o mladom zelenáčovi z Missouri, ktorý prišiel sem na západ, aby postavil pre Trafta ohradu. Má tu zaiste biedny život. A pravdepodobne bude aj krátky. Ale na Mollino rozčarovanie sa už viac o ohrade nerozprávalo.

- Pôjdeme spať, - povedala nakoniec pani Seeová. -Chceli by sme sa skoro ráno vydať na cestu, pani Keechová.

Molly bývala v jednom zrube s pani Seeovou. Mal tri okná, bol malý, čistý a voňal borovičím. Pre Molly to bolo čosi nové. Predsavzala si, že aj ona bude mať dakedy aspoň jedno: vo dne svetlo a v noci vzduch. Bola unavená, ale spať sa jej ešte nechcelo. Azda preto, lebo posteľ bola pripohodlná. Ležala v tme a rozmýšľala o tom, čo sa jej v najbližšom čase prihodí. Možno, že tento výlet do Flagerstownu bude mať za následok dačo nepríjemné. Ale musí ta ísť. Musí vychutnať každú chvíľu.

Psi vyli na vlkov, čo v nej vzbudzovalo tichý strach. Vlci a kojoty zišli dolu do húštin Cibeque iba zriedka. Medvede sa vyskytli častejšie, ale Molly sa ich nikdy nebála. No vlčie zavýjanie bolo také trúchlivé, že pri ňom tuhla krv v žilách. A psí brechot sa snažil napodobniť jeho tón. Ozývala sa v ňom túžba po voľnom živote, akým žijú diví bratia.

Nakoniec Molly predsa len zaspala. Zdalo sa jej, že spí iba chvíľu, keď ju prebudili. Pani Seeová už bola hore, obliekala sa pri svetle lampy. Otvoreným oknom prenikalo dnu šero svitania. Vzduch, ktorý ovieval Molly, bol chladný.

Jej veľký deň bol na dosah ruky. Vrátila sa jej konečne reč, ba našla si dokonca priateľské slová aj pre Harryho, ktorý bol z toho celý bez seba. Keď sa vracala z raňajok, pozdravilo ju čisté, chladné ráno s ružovými zábleskami na východe.

Harry pomáhal Molly do bričky. Stisol jej rameno a tajnostkársky pošepol: - Stretneme sa na rodeu.

- Dúfam, - odvetila Molly.

Odpočinuté kone rezko vyrazili na cestu. Čoskoro sa ocitli medzi cédrami. Z cesty odskakovali králiky so smiešne dlhými, vzpriamenými ušami. Chudé sivé kojoty ich pozorovali, keď prehrkotali okolo nich. Jelene sa ponáhľali z dohľadu do hustých krovísk.

Zakrátko sa dostali na otvorený vrchol hrebeňa. Molly sa naskytol pohľad na sivý, hmlistý, škvrnami posiaty kraj, taký nedohľadný, že jej až zrak prechádzal. Vôňa z tohto ohromného pažeráka ju omamovala.

- Čo je to za sladká vôňa? - spýtala sa.

- Šalvia, ty lesná žienka, - zasmiala sa pani Seeová. - Človek by si myslel, že si z lesa nikdy nevyšla.

- Veru nie, - smiala sa Molly. - Videla som kedysi šalviu a cítila som jej vôňu, ale bolo to tak strašne dávno, že som už na to zabudla. Zdá sa, že si budem musieť dať vo Flagerstowne pozor, však, teta Seeová? - Na čo? - Na reči. Tak rnálo toho viem, - vzdychla si Molly.

- Nemusíš byť nemá. Len si najprv rozmysli, čo povieš. Si taká pekná malá myška, pristane ti to.

Molly zmĺkla. Pozerala sa, ako vychádza slnko. Rozmýšľala o tom, aký je svet krásny a ako málo z neho dosiaľ videla zavretá dolu v zelených húštinách. No vzápätí sa hneď pokarhala. Z ich verandy bolo predsa vidieť, ako zapadá slnko do veľkého údolia, kde sa Diamond rozchádza so Cibeque. Nič nemôže byť krajšie. A čo môže byť krajšie ako hlboké, lesnaté sivé a zelené kaňony so žblnkotajúcimi potôčikmi? Tento rozľahlý kraj jej vyrážal dych. Bola to zem dobytka, tak ju nazval pán See, ktorú jazdci ako jej brat Arch a Seth Haverly pokladali za svoju vlastnú. Nebola škoda rozdeliť túto obrovskú zelenú zem ohradou? Na chvíľu Molly porozumela, čo je to jazdiť po tejto obrovskej ploche, čo je to narodiť sa na koni. Súhlasila s Archom a so Sethom. Ohrada z ostnatého drôtu okradne tento kraj porastený cédrami a trávou o slobodu.

- To je dym Flagerstownu, dievčatko, - povedala pani Seeová. - Je to ešte ďaleko. Ale určite ta prídeme.

- Dym, - opakovala Molly zasnene. - Pália tam kroviská? - Haha! To je dym zo železnice a z píly.

Míle ubiehali pomaly. Cesta však bola zaujímavá. Každého čosi zaujalo: čriedy dobytka s najrozmanitejšími značkami, ranče pozdĺž cesty, roztrúsené a čoraz väčšmi ubúdajúce cédre. Desať míľ pred Flagerstownom ukázal pán See na vzdialený kopec, cez ktorý sa ťahala drôtená ohrada a jasne odrážala od modrej oblohy. Molly sa zovrelo srdce.

- To je Traftova ohrada, - povedal pán See. - Radšej by som tam videl ranč s ovcami.

Molly lovila v pamäti skromné spomienky. Iba hmlisto sa pamätala na Flagerstown, na čierny vrch nad ním, na pílu s kopcami žltého dreva, na sivé domčeky na okraji mesta a na hlavnú ulicu s domami, ktoré sa jej zdali nesmierne krásne. Pán See s uspokojením konštatoval, že je iba čosi po štvrtej. Zamieril rovno dolu po rušnej hlavnej ulici. Molly mala oči na stopkách.

- Ste tu, - vyhlásil pán See a zastal priamo pred okázalou budovou z tehál. - Toto je nový hotel, Molly. Tak a teraz, žena moja, vynasnažme sa, aby sa nám výlet vydaril. Popozerajte si s Molly obchody. Ja zatiaľ dozriem na kone a obstarám v hoteli izby. Stretneme sa o šiestej tu. Molly vyskočila z bričky. Potešilo ju, že sa nebude musieť dlho hanbiť za svoje šaty a topánky.

O tri hodiny neskôr sa Molly, žiariaca a ovešaná balíčkami, vrátila s pani Seeovou do hotela. Aj pani Seeová bola ovešaná balíčkami. Pán See ich hlučne privítal: - Prepánakráľa! Čo ste vykradli obchod alebo sa vraciate s vojnovou korisťou? A ja tu čakám na večeru!

- Caleb, je to iba raz v živote, - krotila ho usmievajúca sa manželka. - Pomôž nám to zaniesť do izieb. Potom sa navečeriame.

Molly mala svoju vlastnú izbu. Nič podobné dosiaľ nevide1a. Nechcela opustiť svoje drahocenné nákupy, a preto zostala v izbe, kým ju z haly nezavolali. Azda bola jedáleň iba "čistá, no priemerná", ako sa vyjadrila pani Seeová, ale pre Molly bola zároveň najprepychovejším miestom, na aké vkročila. Pohľad na ňu a vzrušenie z niekoľkohodinového nakupovania obrali Molly o chuť do jedenia.

- No, Molly, myslím, že by si si mohla dať teplé dolky a kus srnčieho mäsa, - poznamenal pán See.

Molly nevedela, čo na to povedať. Uvedomila si, že ju pozorujú dvaja mladí muži, sediaci za vedľajším stolom. Určite to neboli kovboji či lesní tuláci. Molly bola rada, keď sa dostala z jedálne a mohla sa utiahnuť do súkromia svojej izby.

Rozbalila balíčky a škatule a vyložila novonadobudnutý majetok na posteľ. Ako rýchlo sa peniažky rozkotúľali! Stalo sa však čosi viac, ako predpokladala. Modré kartúnové šaty, biele šaty s ľahkými topánočkami a pančuchami, ktoré išli pekne k sebe, najkrajší klobúčik, aký Molly v živote videla, stuhy a rukavičky, to všetko boli dary od pani Seeovej. A podľa jej slov nemalo to byť všetko.

Avšak Molly sa netešila iba z nákupov a z toho, čo videla. Stretla viac ľudí ako kedykoľvek predtým. Požiadali ju, aby pomohla v jednom zo stánkov s občerstvením, a akýsi obchodník jej ponúkol miesto predavačky pri pulte s textilom. Udalosti dnešného dňa naplnili Mollino srdce pocitom šťastia.

- Och, drahí, - zašepkala. - Ak je to všetko pravda, ani si to nezaslúžim. - A skôr ako zaspala, poplakala si.

Ráno sa opäť bolo čomu radovať i čudovať. Pani Seeová mala vo Flagerstowne príbuzných a priateľov. Všetci si s Molly dobre rozumeli. A nebolo najnezaujímavejšie ani stretnutie s dobytkárskym kráľom Jimom Traftom. Bolo to v banke, kde sa mali Seeovci stretnúť s Molly.

- Tam je ten starý hriešnik, - zašepkal Molly do ucha pán See. - Jim Traft, ten, čo chce oddeliť West Fork od voľného kraja ohradou.

Molly sa obzrela. Uvidela vysokého chlapa v košeli s dlhými rukávmi a so zaprášenými topánkami na nohách. Mal bystrú, vetrom ošľahanú tvár, tvrdé okrúhle ústa a bradu. Drsný výzor však zjemňovali jasné modré oči, ktoré nenechali Molly bez povšimnutia. Keby to nebol býval Jim Traft, vedela by si ho obľúbiť.

Keď už boli na odchode, pozdravil Seeho.

- Hej, my sa odkiaľsi poznáme, nie? - Ja vás poznám, Traft, - odvetil See nie veľmi úctivo. - Som Caleb See.

- Tak veru. Nezabúdam na tváre. Žijete tam dolu v Cibeque. Som rád, že som vás opäť stretol. Ak sa veľmi neponáhľate, rád by som sa vás popýtal na váš kus lesa.

- Rád vám poslúžim, Traft, - odvetil See a potom predstavil svoje spoločníčky. - Toto je moja žena… a toto je naša malá priateľka Molly Dunnová. Je to jej prvá návšteva vo Flagerstowne od čias detstva.

Traft sa privítal s pani Seeovou a potom i s Molly. Bol zaujímavý a veselý. Jeho prenikavý pohľad oceňoval Molly.

- Hm, hm. Som veľmi rád, že vás stretávam, mladá slečna! - povedal. - Molly Dunnová zo Cibeque? Myslím, že by som mal poznať vášho otca. A toto je po dlhom čase vaša prvá návšteva vo Flagerstowne? - Áno, zdá sa, akoby to boli celé veky, - povedala Molly.

Keď vyšli, Molly bez dychu vysypala: - Och, pani Seeová, mám pocit, akoby sa pozeral cezo mňa… Nepotrebujem jeho súcit… Bojím sa, že Dunnovci z Cibeque tu majú zlé meno.

- Myslím, že máš pravdu, drahá Molly, - súhlasila pani Seeová. - Ak ťa to znepokojuje, radšej na to zabudni.

- Mala by som držať s otcom a s Archom, - povedala Molly, uvedomiac si žalostnú situáciu, v akej sa ocitla.

- Tak veru. Ide však o to, ako. Veď čo si možno myslieť o človeku, ktorý sa nevie zastať vlastných príbuzných? Ani popoludní, keď sa vybrali na jarmok, Molly nemohla zabudnúť na pohľad Jima Trafta a na hanbu Dunnovcov. No len čo prišli na miesto, zabudla. Tá dievčina v belasom, na ktorú sa každý so záujmom pozrel, bol ktosi celkom iný. Zástupy ľudí, dievčatá v pestrofarebných šatách, kovboji v plnej zbroji, Indiáni v malebných odevoch, kone, kone, kone a dobytok, všetky druhy vozidiel, o akých Molly počula, to všetko defilovalo pred jej očami. Bolo to ani v rozprávke. Zrazu sa ocitla sama, bez pani Seeovej, pri pestro vyzdobenom stánku. Predstavili ju dievčaťu v jej rokoch, s ktorým sa mala deliť o čarovnú prácu: podávať chlebíčky a kávu. Našťastie, Mollina spoločníčka bola pekná a kamarátska a celkom iste nedala najavo, že by niekedy bola počula o Dunnovcoch z West Forku. Molly sa držala rád pani Seeovej a počínala si chvályhodne, hoci takmer ničomu nerozumela. Nevedela si však zvyknúť na krásne šaty, ktoré mala na sebe. Bála sa, že ich zašpiní. Práce nebolo toľko, aby nemala času pozorovať, čo sa robí okolo nej. Prežívala nádherné chvíle. Raz obsluhovala troch kovbojov. Ťažko povedať, že by boli pre Molly čímsi novým. Nikdy predtým však ešte nevidela také krásne šatky a vypracované pásy. Všimla si, že títo mladí muži podobne ako Arch a Seth mali pištole. Bol to zvyk, o ktorom si myslela, že je namieste iba v divočine, v akej žila. Jeden z kovbojov sa ustavične pozeral za Molly.

O chvíľu prišli znova. Práve vtedy bola Mollina spoločníčka preč. Ak Molly niekedy videla čerta v očiach nejakého mládenca, tak to bol jeden z troch zákazníkov. Mládenec nevyzeral zle. Nemohla si pomôcť, páčil sa jej.

- Slečna… slečna, akože ste to povedali, že sa voláte? - spýtal sa a rozkročmo si sadol na lavicu pred pultom.

- Nič som nepovedala, - odvetila Molly.

-Och, pre… prepáčte. Zmýlil som sa, - povedal a schoval hlavu medzi plecia za neskrývaného veselia svojich kamarátov. - Máte niečo na pitie? - Nie, - odpovedala Molly.

- Ani zázvorové pivo? Molly pokrútila hlavou.

- Ani malinovku? - Iba kávu, chlebíčky a koláč.

- Koláč? Dobre, dajte nám teda koláče a kávu, - objednal kovboj.

Obslúžila ich rýchlo, obratne sa vyhýbajúc bezočivej ruke, ktorá sa snažila zachytiť jej prsty, keď kládla na stôl šálku.

- Bývate tu? - spýtal sa.

- Viete veľmi dobre, že som vo Flagerstowne cudzia, inak by ste si tak nedovoľovali, - odsekla Molly ostro.

- Ach! - vzdychol a stíchol. Kamaráti sa ďalej zabávali na jeho čet. Mollinmu sluchu neušlo nič z ich posmeškov. Boli plné humoru. Odvážlivca nazvali donchuanom plašiacim ženy. Keď sa mu nepodarilo upútať Mollinu pozornosť a keď ho omrzelo počúvať reči kamarátov, položil na pult niekoľko strieborniakov a namyslene povedal: - Nechaj si drobné, Snehová vločka. - A odišiel. O chvíľu nato sa pobrali aj jeho kamaráti.

Od tejto chvíle mala Molly plné ruky práce a len pomaly si uvedomovala, že okolo stánku sa obšmieta skupina kovbojov. A to všetko iba preto, aby sa mohli na ňu pozrieť. Každú chvíľu začula prezývku Snehová vločka. Teraz už nik z nich nebol hrubý. Začali ju pokladať za hosťa nejakej významnej rodiny z mesta a za vznešenú dámu. Molly to tešilo, no chvíľami si so smútkom uvedomovala, že všetko by bolo inak, keby sa dozvedeli, že je obyčajná Molly Dunnová z Cibeque.

Jej obavy zahnala slečna Priceová, ktorá s ňou pracovala v stánku.

- Mali ste tu na návšteve chlapcov, - povedala a s porozumením sa usmiala. - Omŕzali ma do zúfania, hoci ich nepoznám. Len sa zabávajte.

- Ja… ja nič nerobím, len tu stojím, - vydýchla Molly.

- No vidíte. A oni si myslia, že ste voči nim chladná. A vy ste zatiaľ iba plachá, - pokračovala slečna Priceová.

- Ale dá sa na nich dobre zabaviť. Len im dajte dobrú príučku. Váš čas príde až zajtra.

- Zajtra? - vyjachtala Molly.

- Hej. Po rodeu bude veľká tancovačka. Nevravela vám moja mama o tom? Pôjdete s nami.

- Nie, neviem nič. Je to od vás strašne milé. Ale ja naozaj nemôžem ísť. Som tu cudzia. A ak si oni… ak si myslia…

- Milé dieťa, pôjdete! Pani Seeová to už mame sľúbila, a tak vám nič iné neostáva.

Molly sa so strachom odovzdala neznámemu osudu. Odpoludnie rýchle prešlo. Keď sa vrátila do mesta, zmätene porozprávala veselej pani Seeovej o svojom dobrodružstve. Toho večera boli na návšteve u príbuzných pani Seeovej. Molly tam bola jediným mladým človekom. Starší hovorili o tom, čo sa zbehlo v poslednom čase v meste a na okolí. Molly si všetko pozorne vypočula a na nič nezabudla.

3. KAPITOLA

Bolo sobotné popoludnie a rodeo sa práve začínalo. Trh sa pomaly vyprázdňoval. Molly zostala dlhšie, ako bolo treba. Pani Seeová ju mala čakať na tribúne. Práve sa zberala na odchod, keď zbadala prichádzať oneskoreného zákazníka.

Mladý muž v plášti a v ťažkých topánkach zosadol z koňa a vošiel do stánku. Požiadal o čosi na jedenie a pitie. Nevenoval Molly takmer nijakú pozornosť. Mračil sa.

Zo všetkých mladých mužov, ktorých Molly za dva dni obsluhovala, bol prvý, čo si ju neobzeral. Nebol dotieravý a nepokúšal sa vtipkovať. V Molly sa ozvala aj urazená hrdosť, aj zvedavosť.

Mohol mať tak dvadsaťdva či dvadsaťtri rokov a na prvý pohľad bolo vidieť, že nie je kovboj. Keď nie je opálený, musí mať veľmi svetlú pleť, usúdila Molly. Nos mu trčal trocha dohora, bola to však iba malá chybička krásy. Bol naozaj pekný. O chvíľu odložil sombrero na pult a zjavili sa svetlé zvlnené vlasy a široké obočie, nad ktorým boli vyryté vrásky.

Mollino prekvapenie trvalo iba chvíľu. Hneď nato sa spamätala a spomenula si na svoje dvojdňové skúsenosti. Z ich hľadiska sa pokladala za znalca mladých mužov. Pomaly dopíjal zvyšok kávy. Potom sa pozrel hore a jeho pohľad sa stretol s Molliným. Hneď vedela, že ju predtým nevidel. Mal sivé oči plné tieňov.

- Čo by ste urobili, keby vás zbili? - spýtal sa odrazu.

- Prosím? - zvolala Molly.

Zopakoval otázku rozvážne, akoby ju zvažoval.

- Ja… ja by som sa šla znova biť, - vyhlásila Molly prekvapene a úprimne.

Zasmial sa a potom sa trocha prekvapene spýtal: - Naozaj? Aj keby vás čakal nový výprask? - Na tom predsa nezáleží, - odpovedala Molly, ktorá zrazu zabudla, že si má dávať pozor na jazyk. Usmiala sa naňho nesmelým úsmevom.

Pozrel sa na ňu. Tentoraz to bolo dievča, a nie ktosi cudzí, neosobný. Oprel sa lakťami o pult a pozoroval ju so záujmom, ktorý hraničil s obdivom.

- Výborne! Zoberiem si vašu radu k srdcu. Nevzdám sa. Keby ma zbili… chcel som povedať, ak ma zbijú, vstanem a budem sa biť ďalej.

Jeho slová boli prosté, úmysel takmer krutý, ale Molly cítila, že to bola najväčšia poklona, akú kedy dostala.

- Nikdy som vás ešte nevidel, - pokračoval.

- Nie je to moja vina, - odvetila Molly skromne a pozrela sa priamo naňho. Akú mal krásnu tvár!

- Nebývate vo Flagu, - podotkol.

- Veru nie.

- A kde teda? - Som zo Cibeque.

- Cibeque. Je to mesto, ranč či čo? - Je to údolie.

- Nikdy som o ňom nepočul. Ako ďaleko je? - Dva dni jazdy.

- Ste tu len na návšteve? - pokračoval mladý muž a jeho záujem každým slovom rástol.

- Áno. Ráno odchádzame, - povedala Molly a vzdychla si. Príde ešte niekedy do Flagerstownu? A ak príde, bude to opäť také krásne? - Do rána je ešte ďaleko, - odvetil a usmial sa tak, že Mollino srdce poskočilo. - Ešte nič neviem, ale určite sa tu bude večer tancovať. Pôjdete? Molly prikývla. Začala si uvedomovať, že sa schyľuje ku katastrofe.

- Stavím sa, že každý hlúpy kovboj si už s vami dohovoril tanec, - povedal žiarlivo.

- Nie je to celkom tak.

Pozrel sa na ňu dlhým pohľadom. Spočiatku pochybovačne, potom však uveril. Molly mala pocit, že o nej vie všetko, aj tú najmenšiu hlúposť. Žiadalo sa jej, aby sa otvorila zem a pohltila ju.

- Nestarám sa o tieto mestské zábavy, - vyhlásil. - Ale na túto pôjdem. Ak, pravda, nie ste na všetky tance zadaná.

- Keď mám byť úprimná, nesľúbila som tanec ešte nikomu, - priznala sa.

- Tak váš priateľ nie je s vami? - Nemám priateľa, - povedala Molly zamyslene. Ako všetci ostatní, aj on ju pokladal za kohosi. Keby sa dozvedel, že je iba Molly Dunnová z West Forku, zaiste by k nej nebol taký dobrý.

- Počúvajte, myslím to vážne, - pokračoval smelo. -Mladým dámam sa nedá vždy veriť.

- Ešte som nikoho neoklamala, - odsekla Molly.

- Naozaj? Tak vy nemáte priateľa? - Nemám, - odpovedala Molly a začervenala sa. - Je mi iba šestnásť. Myslíte si, že som taká stará ako Matuzalem? - Nemyslel som na váš vek. Ale aj tak som vám hádal osemnásť. Na tom naozaj nezáleží… Boli ste už niekedy vo Flagerstowne? - Už roky nie. Naposledy ako malé dieťa.

- Zatancujete si dnes večer so mnou? - spýtal sa bez obalu.

- Áno, - prisvedčila Molly rovnako prosto.

- Koľkokrát? - Ja… ja neviem. Nie som zvyknutá na mestské tance.

- Sú celkom dobré, ak vás len to znepokojuje. Ako vidíte, rád by som sa stal vaším priateľom. Alebo aspoň niečím podobným… Súhlasíte? - Možno by to bolo celkom príjemné, - prehodila Molly šelmovsky, prefíkane sa naňho pozrela a potom odvrátila pohľad.

Ale on neodpovedal tak, ako sa dalo predpokladať. -Ďakujem, - povedal, vstal a sivé oči sa mu leskli. - Nechajte si niekoľko tancov pre mňa. Do videnia, slečna Cibeque.

Vyšiel a viedol koňa k ohradám. Molly tam stála a chvela sa, kým ju nevyrušil príchod pani Seeovej.

- Bol tu akýsi oneskorený hosť, - ozvala sa Molly, akoby sa ospravedlňovala za oneskorenie.

- Nič to, dieťa. Rodeo sa už začalo, - povedala pani Seeová. - Len sa teraz poponáhľaj. A nezabudni na pokladnicu. Odovzdáme ju slečne Priceovej… Mala si úspech, Molly. Som s tebou spokojná.

Ponáhľali sa na miesto, kde sa odohrávalo rodeo. Bolo tam už plno ľudí. Ktosi im obsadil miesta. A Molly sa hneď mohla oddať zážitkom zo svojho prvého rodea. Čas akoby sa zastavil. Pri dostihoch sa chvela od slabosti a celkom zachrípla, pretože kričala so všetkými ostatnými divákmi. Pokojná pani Seeová udrela tučného džentlmena po hlave dáždnikom a to bol azda jediný rušivý moment, ktorý si Molly všimla.

Potom prišli jazdy zručnosti, ktoré predvádzali skúsení jazdci z rančov. Molly jazdila na koni celkom dobre a vedela, čo patrí ku skutočnému jazdeckému umeniu, no to, čo robili jazdci s koňmi, predstihlo všetky jej predstavy. Jeden z nich jazdil plnou rýchlosťou na neosedlanom koni, hneď sa otáčal na jeho chrbte a hneď sa prešmykol popod brucho. Ale všetko to bolo nič proti jazdcovi, ktorý jazdil na dvoch koňoch: stál pritom jednou nohou na chrbte jedného, druhou na chrbte druhého koňa. Molly sa od napätia celá chvela.

Sputnanie teliec nebolo pre ňu novinkou, hoci by nikdy nebola verila, že to možno urobiť za takú chvíľu. Zviazať dvojročné kravy bol už tvrdší oriešok. Nasledovalo jazdenie na divých bronchoch. V iných krajoch zvyčajne používali iba priemerné kone a Molly si spomenula, že ich už niekoľko videla. Ale tento tu, to bol čierny diabol s vyvalenými očami. Pri pohľade naň prešiel Molly mráz po chrbte. Bum! Vyletel šesť stôp do vzduchu, skrčil sa a dopadol na napnuté nohy. Zhodil troch výborných jazdcov. Ako len títo chudí, pružní, silní, úzkobokí kovboji vedia jazdiť! Držia sa ani kliešte. Bol to však nebezpečný šport. Nejeden z nich spadol. Na jedného červenovlasého kovboja spadol kôň. Ďalší sa niekoľkokrát prevrátil a opäť skočil do sedla. Dav kričal. Molly videla, ako iného chlapca ťahá kôň po zemi, ale nezbadala, čo sa mu stalo. Keď sa víriaci, zaprášený a kričiaci dav upokojil, bolo už načase.

- Nasleduje zápas s býkmi, - prečítal pán See z programu.

- Preboha, to ich budú naháňať býky? - zvolala Molly. Pán See sa srdečne zasmial.

- To je dobré!

- Caleb, je to Mollino prvé rodeo, - pokarhala ho žena, hoci bolo vidieť, že ju otázka pobavila.

Čoskoro sa Molly mala naučiť viac. Do arény vpustili zlého, dlhorohého býka. V sedle sedel kovboj, zmietal sa hore-dolu, z boka na bok a zúrivo ho poháňal. Potom vyskočil zo sedla, sadol si býkovi na šiju, pohojdal rohmi, stlačil mu hlavu na kolená a prevalil sa cez ňu. Molly vykríkla. Ale kovboj už stál nezranený na nohách. Sadol si býkovi na hlavu a tlačil ju k zemi.

- No toto! Čo si myslíš o tom kovbojovi? - spýtal sa pán See Molly.

- Je úžasný! A šialený. Kto o takom dačom kedy slýchal? - povedala Molly precítene.

- Molly má pravdu, - súhlasila pani Seeová. - Myslím, že to je hrubý šport. Aký má vôbec zmysel? - Nijaký. Ale môžu ho robiť iba výborní jazdci, -odvetil pán See.

- Jeden kovboj mi povedal, že nemá v tele kosť, ktorá by nebola zlomená. Teraz už viem, prečo, - zakončila rozhovor Molly.

Napriek tomu, že tento spôsob jazdy a krotenia býkov ju desil, nemohla si pomôcť a prizerala sa mu. Žiadalo sa jej povedať niečo o Archovi Dunnovi. Našťastie, ani jeden z jazdcov pri tejto nebezpečnej skúške jazdeckého umenia a odvahy neutrpel vážnejšie zranenie, a tak zvyšok programu poskytol Molly príležitosť zotaviť sa.

- No, dievčatko, ako sa ti to páčilo? - spýtal sa pán See.

- Boli to najkrajšie chvíle v mojom živote, - zasnene odvetila Molly.

- To najlepšie ešte len príde, - dodala pani Seeová. - Toto všetko je pre mužov, ale pri tanci budú žiariť zasa dievčatá.

S touto poznámkou sa Molly vrátili čudné myšlienky a pocity, ktoré v nej prebudil posledný zákazník v stánku. Má pani Seeovej povedať o tom mladom mužovi? Molly bola od prírody čestná, vedela, že by to mala urobiť, no zmiatli ju pocity, ktoré dosiaľ nepoznala. Počká. Čo by si pani Seeová a pani Priceová pomysleli, keby sa dozvedeli, že sľúbila tanec cudzincovi, o ktorom ani nevie, ako sa volá? Táto zábudlivosť zišla Molly na um až teraz. Kým obsluhovala v stánku, dávala si pozor na jazyk a až pri mládencovi, ktorý prišiel tak neskoro, sa pozabudla. Akosi tomu nerozumela. Zapôsobil na ňu. Nebol dotieravý, ani neflirtoval ako podaktorí kovboji. Aspoň sa jej to nezdalo. Či sa mýlila? Háčik bol v tom, že sa jej naozaj páčil. Prekvapovalo ju to, ale pochybovať o tom nemohla. Kto to bol, čo ho trápilo, keď rozprával o bitke, alebo ako to nazval? Bolo možné, aby bol ten mládenec taký múdry a vedel tak klamať? Molly sa naľakala. Vedela, že chlapci ovládajú rozličné triky. V duchu však bránila toho mladého muža, ktorý odhalil jej slabé stránky. Iste bol práve taký čestný ako pekný. Tu si Molly spomenula, ako sa zaujímal o to, či má priateľa. V jeho sivých očiach sa v tej chvíli zjavil jemný, takmer prefíkaný záblesk. Znamenal azda, že by sa najradšej on sám stal jej najlepším priateľom? Molly sa začervenala. Vzrušila ju skutočnosť, že by naozaj mohol byť jej jediným priateľom, keby chcel. Zahanbila sa. Čo by na to povedala dobrá pani Seeová? Upokojila sa až v hoteli, z ktorého odchádzali rančeri žijúci neďaleko mesta. Pri obede sedeli s priateľmi Seeovcov, a tak nemala času rozmýšľať o sebe. Až v izbe ju opäť pochytila radosť. No do duše sa jej vkradol aj strach z čohosi neznámeho.

Rozložila na posteľ biele šaty a doplnky, s úľubou sa na ne zadívala a zabudla na predtuchy o katastrofe. Nasledujúca hodina bola plná nadšenia a strachu. Učesala si vlasy, najprv tak, potom onak, ale nebola spokojná. Pozrela sa do zrkadla. Kto je toto dievča? Ruky a ramená mala nahé. Nemohla sa zbaviť pocitu, že je celá nahá.

Keď vošla pani Seeová a nadšením vykríkla, Molly sa zatmelo pred očami. Potrebovala, aby jej niekto vynadal a pripomenul, že je iba obyčajná Molly Dunnová zo Cibeque, a nie aby ju vychvaľovali do nebies. A už vonkoncom jej pani Seeová nemala vravieť, že dievčatá zo spoločnosti v Saint Louis, kde raz bola, by jej mohli držať pri obliekaní sviečku.

- Mám toho plnú hlavu, - šepkala si Molly tragicky.

A tak sa vybrali na tanec do haly, ktorá bola zopár domov od hotela. Šli pomaly a Molly sa vznášala vzduchom. Nikdy v živote ešte necítila to, čo teraz, keď kráčala zástupom pred halou, medzi radmi mužov, žien, detí a Indiánov, a potom vchodom popri šíku kovbojov s vymydlenými tvárami. Čokoľvek sa stalo, na všetko musela zabudnúť.

Vnútri sa už zhromaždila spoločnosť. Bola tam aj pani Priceová, jej dcéra Ellen a nemotorný syn v Mollinom veku. Zobrali Molly medzi seba. Boli to pre ňu chvíle najväčšieho napätia. Nestačila už ani poslúchať príkazy pani Seeovej. Našťastie však bola primalá a pripekná, aby pôsobila neohrabane, a plachosť jej celkom pristala.

Dookola postávalo veľa ľudí, zhovárali sa a čakali. Sála sa útulne zaplnila. Potom spustila hudba. Neboli to fidlikačky drevorubačov, ale naozajstná hudba, a Molly mohla tancovať v kožených topánočkách.

Program sa začínal valčíkmi a predtancami. Molliným prvým tanečníkom bol syn Priceovcov. Netancoval dobre, ale Molly na tom nezáležalo. Dôležité bolo, že prestávky boli časté a krátke. Mladí ľudia sa dožadovali tanca. Nechali starších prizerať sa, sedieť a rozprávať sa. Ďalší tanec tancovala Molly s Elleniným priateľom, mladým mužom z mesta. Bol veľmi príjemný, zdvorilý a dobre tancoval. A tretím bol sám pán Price, ktorý vyhlásil, že mu nič nezabráni v tom, aby si s Molly nezatancoval. Mala z toho radosť, lebo sa pohyboval ľahko a bol samý žart.

Čas akoby nemal konca. Preciťovala svoju radosť, no napriek tomu v podvedomí nejasne cítila, že čosi nie je v poriadku. Tanec sa naozaj začal a ona je tu. Zovšadiaľ, kam sa len pozrela, odpovedali jej úsmevy a obdivné pohľady, ktoré ju miatli.

S nadšením však brala na vedomie, že toto tu nie je divý, nepretržitý tanec, ktorý sa dupe u nich v zrube. Bolo tu veselo, ale nebola to hlučná veselosť. Čudovala sa, že tu nie sú opilci a že sa nik nebije. Bez toho si doteraz tancovačku nevedela predstaviť.

A potom po štvrtom tanci sa ocitla pri vchode. Zbadala ho. Cítila, ako sa chveje. Mal na sebe čierny oblek, bol vysoký a štíhly. Ostrým pohľadom, tmavým od vzrušenia, prebehol sálu. Molly vedela, čo hľadá. Nikdy si neželala niečo túžobnejšie ako to, aby ju zbadal. A zároveň sa toho bála. Zazrel ju. Usmial sa a uklonil sa, skôr ako si ju mohol obzrieť. Mollin pohár sa nebezpečne naplnil. Ale čo urobí? Stála tam s Ellen Priceovou a s jej priateľmi. Azda sa tento cudzinec predstaví sám. Molly si pomyslela, že by potom mohla predstierať, že zabudla jeho meno. Ak má rozum, zachráni situáciu. Našťastie cudzinec sa ani nepohol.

Opäť zaznela hudba a po Molly prišiel ďalší tanečník. Ale ani vo víre tanca nespúšťala pohľad z mladého muža, ktorému prisľúbila tanec. Znova a znova, ako sa krútila, videla ho opierať sa o stenu. Keby sa tak stretla s jeho tmavými očami! Prenasledovalo ju to na každom kroku. Netancoval. Nesplynul s davom. Cez prestávku postrehla, že si ho všímajú dievčatá, že si medzi sebou čosi šepkajú a že kovboji sa naňho pozerajú pohŕdavými očami. Oboje pôsobilo na Molly veľmi čudne. V istom zmysle robil dojem človeka, ktorý tu nemá nijakú šancu alebo ktorý sa ešte nerozhodol. Neušiel jej však zmysel ženských pohľadov, ktoré sa naňho upierali. A keď sa aj ona naňho pozrela, zbadala, že ju pozoruje. Odvrátila zrak. Celkom presne vedela, že čaká, až mu poskytne príležitosť.

Po ďalšom tanci, ktorý tancovala s mladým Priceom, vyhlásila, že je unavená a že si chce posedieť. Našli si voľné miesta a chvíľu sa zhovárali.

- Mám vás zaviesť k matke? - spýtal sa nakoniec.

- Nie, ďakujem. Počkám tu na ďalšieho tanečníka, -odvetila Molly graciózne.

. - Ospravedlňte ma teda, - povedal a odišiel. Molly dúfala, že cudzinec bude konať rýchlo. Nestačila sa však ani pripraviť na jeho náhly príchod.

- Je tento tanec môj? - spýtal sa a netrpezlivo sa nad ňu nahol.

- Áno, - zašepkala Molly a pohla sa.

Vtancovali do zástupu. Cítila jeho silné ramená, ľahký krok a výborný zmysel pre rytmus. Odrazu zistila, že tento mladý muž vie, čo chce.

- Obával som sa, že ste na mňa zabudli, - povedal a stisol jej ruku.

- Vážne? - opýtala sa.

Zasmial sa a stíchol. Mollina hlava siahala kamsi k jeho ramenu. Sotva sa mu vyhla. Niežeby nebola chcela, aby sa dotkli. Cítila, že jej celá tvár horí, a rada by si ju bola schovala. Tanec jej nerobil nijaké ťažkosti. Len krúžila, prehýbala sa, kĺzala medzi tanečníkmi. Pripadali jej prázdni a siví. Všetky tie hrozivé pocity, ktoré sa v nej za posledné dva dni nazhromaždili, vystúpili na povrch.

Hudba zmĺkla, keď boli na vzdialenejšom konci sály.

- Poďme rýchlo von, kým sa medzi nich nezamotáme, - povedal. - Musím sa s vami zhovárať.

4. KAPITOLA

Viedol ju k dlhej verande nad záhradou. Bola pustá a sivá. V kúte sa rozlievalo mesačné svetlo a dopadalo na lavičku. Našiel pre ňu miesto.

- Vyzeráte krásne, - povedal, a vydýchol si akoby od úľavy. - Takmer som vás nepoznal.

- Vy… vy ma aj tak nepoznáte, - jachtala Molly.

- Ani vy mňa. Ale spočiatku som si myslel, že ma poznáte. Bolo to iste smiešne. Keď si tak teraz pomyslím, že som takmer neprišiel do mesta!

- To by bolo strašné, však? - zašepkala Molly. Nedalo jej mlčať. Zdalo sa, že z nej slová doslova ťahá.

- Veru bolo. Ale nechcem, aby sme hovorili o mne. Aspoň teraz nie. Hovorme o vás.

- To by som zasa ja nechcela.

- Nie sme tajnostkári? - spýtal sa. Vzal ju za ruku a držal ju.

Molly nielenže netúžila vytrhnúť svoju ruku z jeho, ale nemala na to ani sily. Donútila sa pozrieť hore. Bol bledý a netrpezlivý. Jeho oči ju hltali a na tvári mu pohrával záhadný úsmev.

- V láske a vo vojne je všetko prípustné, - poznamenal. - Ja som vás im ukradol, - ukázal smerom k vzdialenej hale, kde sa tancovalo, - len aby som mohol stráviť chvíľu s vami.

Mollina predtucha katastrofy sa mala čo nevidieť vyplniť.

- Stalo sa s vami čosi, čomu nerozumiem, - pokračoval.

- Čo tým chcete povedať? - vyjachtala Molly. Odhalil ju? - Nuž to, že nemáte priateľa. Pre mňa je to tá najúžasnejšia vec. Ako je to možné? Viem, máte len šestnásť, ale v tomto kraji to znamená, že ste už dospelá. Máte prísneho otca či brata? - Áno. Obidvoch, - zdôraznila Molly a trocha sa usmiala. Tu si bola načistom.

- Teda v tom je to. Som rád. Bál som sa čohosi iného… Nuž, ponúkam sa na prázdne miesto.

- Ponúkate sa? - zopakovala Molly slabo.

- Áno. Čo najvážnejšie sa uchádzam o česť byť vaším priateľom.

- Och, to… to nemyslíte vážne? - zvolala Molly zmätene.

- Vážne? Obávam sa, že až veľmi vážne, - pokračoval a prešiel si rukou po vlasoch. - Nepoznáte ma. Nemá sa za mňa kto prihovoriť. Bol by som však rád, keby ste ma prijali aj bez toho.

- Nebýva to zvykom, - odvetila Molly a snažila sa vyzerať ľahostajne, hoci sa bála, že by mohol začuť divé búšenie jej srdca.

- Viem. Potrpím si však na to, aby mi ľudia verili. Keby som nebol taký, nebol by som sa ocitol v kaši, do akej som sa namočil teraz… Budete mi musieť uveriť celkom, alebo vôbec nie.

- Ale nejde… nejde aj o mňa? - spýtala sa Molly a zachvela sa.

- Nie. Iba o mňa. Ja som muž. A vy ste dievča.

- Áno. Začínam tomu rozumieť.

Zasmial sa, akoby mu jej odpoveď dodala odvahy, a chytil ju aj za druhú ruku. Potom si ju začal trocha priťahovať k sebe, ale neprivinul si ju celkom. Aj tak ju však opantal strach z hroziaceho nebezpečenstva. Bála sa, že sa prestane kontrolovať.

- Pokladal by som vás za svoje najlepšie dievča… chcel som povedať, za svoje jediné dievča… len povedzte áno.

Molly cítila, ako ju to neodolateľne ťahá na okraj priepasti. Bola tu príležitosť, na akú sa neodvážila pomyslieť ani len vo sne.

- Vy ste… vy ste… - Molly nevedela, čo je, aký je, okrem toho, že je veľmi bezstarostný a hlúpučký. Takmer mu ležala v náručí. A ani trocha sa nebránila. Pokúšala sa rozmýšľať.

- Ak odpoviem áno, odvrá… odvrátite sa odo mňa!

- Nebesá! Dievčatko, radšej teda rýchlo povedzte áno, lebo…

Na konci tohto vášnivého výkriku sa takmer zadusil. Molly vedela, čo zamýšľa. Na chvíľu ju to ohromilo a potom už bolo neskoro. Mal ju vo svojich rukách a tisol si ju pevne na hruď. Molly zatvorila oči. Neuvedomovala si celkom, v akej je situácii. Bolo to však čosi celkom iné, ako keď do nej dobiedzali jej zálesácki obdivovatelia. Toto porovnanie ju však prebralo. Sprísnela. Odstrčila ho a naslepo udrela. Úder dopadol priamo na jeho ústa.

Vykríkol od prekvapenia a ľútosti. Položil si ruku na ústa a potom k nim pritisol vreckovku. Na perách sa mu zjavila krv.

- Prepáčte, - ospravedlňoval sa rozpačite. - Stratil som hlavu. Nechcel som vám ublížiť.

Molly hnaná práve takým nevysvetliteľným impulzom ako pred chvíľou on položila nežnú, chvejúcu sa ruku na jeho ústa. - Ľutujem, - zašepkala placho. - Nemyslela som to tak.

A po nežnej ruke nasledoval rýchly, plachý bozk. Potom si vzdychla nad svojou necudnosťou.

- Robíte pokroky, - povedal váhavo, akoby jej nerozumel. - Mám to pokladať za súhlas? Molly sklonila hlavu a prikryla si tvár rukami. Silný, horúci tlak v hrudi sa trocha utíšil.

- Neviem, čo som mala na mysli, ale nebol to súhlas.

- Tak mi to teda musíte vysvetliť.

Molly sa pozrela naňho. Privábil ju tón jeho hlasu. Jeho oči s nádejou pozerali dolu na ňu. V mesačnom svite sa belela jeho tvár.

- Som… som nečestná, - vybuchla. - Dala som už nejednému chlapcovi zaucho, keď si ku mne dovoľoval. Páčili sa mi, ale nechcela som, aby ma obchytkávali a bozkávali… Vám som to dovolila naozaj. Ale nebolo to v poriadku. Nezachovala som sa čestne. Udrela som vás, lebo… lebo som chcela, aby ste si aj naďalej mysleli o mne to, čo si myslia ostatní… Musela som klamať. Ja a v takýchto krásnych šatách! Och, beda mi! Celý čas som z toho mala strach. Vedela som, že sa stane niečo strašné.

- Chceli ste, aby som si čosi myslel… Čo? - spýtal sa ostro a nahol sa nad ňu.

- Že som ako slečna Priceová a jej priatelia.

- Myslím, že by mohli byť radi, keby boli ako vy, -odpovedal. - Požiadal som vás, aby som sa mohol stať vaším priateľom. A celkom určite by som o to nepoprosil nikoho z nich.

- Ale vy ma nepoznáte! - zvolala Molly bolestne.

- Vidím a viem rozmýšľať. Ste najsladšie, najkrajšie dievčatko, aké som kedy stretol.

Molly zvádzala vo svojom vnútri krutý zápas. Na jednej strane sladkosť jeho slov, na druhej dievčenská hrdosť.

- Pekné perie robí pekných vtákov, - ozvala sa trpko.

- Úbohé dieťa!… Čosi sa mi tu nepáči, ale prisahám, že to nie je vo vás. Budem váš bozk pokladať za súhlas. Panebože! Čo iné môže bozk znamenať? - Nie, nie, neznamená nič, - povedala Molly.

- Rozdávate bozky len tak, každému? - Ste prvý chlapec, ktorého som bozkala, - odvrkla mu.

- Som na to pyšný. Nuž teda, čo iné môže bozk znamenať? - Stratila som hlavu. Vravela som vám to už. Hanbila som sa, bolelo ma, že som vás udrela. Ale nebolo nečestné pobozkať vás.

- Povedali ste, že ste chceli, aby som vás pokladal za takú, ako je slečna Priceová a jej priatelia. Hnevá ma to. Myslím, že sa s vami nemôžu porovnávať.

- Vy ste sa pomiatli, - povedala zúfalo.

- Ale prečo? - Neviem. Na vine sú asi tieto šaty, toto miesto… a všetko.

- Ale mne predsa nezáleží na tom, čo máte oblečené a kde ste, - protestoval jemne.

- Ale áno, záleží.

- Dieťa moje, nezaľúbil som sa do vás už tam v stánku? Tento protest bol priveľmi krásny a bolestivý, aby ho Molly vydržala. Prišlo to ako uvoľnenie. V nasledujúcej chvíli už vedela, že sa vzdá a že mu padne do náručia.

- Neviete predsa, kto som!

- Ste môj miláčik, - zvolal triumfálne.

V nasledujúcej chvíli prežila Molly slávnostné ukrižovanie.

- Som Molly Dunnová zo Cibeque, - povedala.

- Molly Dunnová, aké pekné meno!… Cibeque? Och, to je to údolie, o ktorom ste mi rozpávali.

- Áno, volajú ho aj cibeqskými húšťavami.

- Dunn. Už som to meno kdesi počul. Och, áno, dostal som sa do reči s chlapíkom, ktorý sa volal Dunn. Volajú ho Slinger Dunn. Ale ten iste nie je v nijakom vzťahu k vám.

- Prečo nie? - zvolala čudne pokojná.

- Nebesá! Je to lotor. Tuhý chlapík. Volajú ho Slinger, lebo rýchlo ťahá pištoľ. Tunajší šerif je z neho na smrť vydesený. Na nešťastie sa nám voľáko skrížili cesty a povedal som mu trocha do duše. Ak som kedy videl mužské oči zaiskriť, bolo to vtedy. Ale jeho kamarát, hoci to bol tiež tuhý chlapík, ho zadržal. Uchránil ma prinajmenej od strachu.

- Volá sa Arch, - povedala Molly a vstala.

- Pravda, žijete tu, určite ste o ňom už počuli. Musí to byť nepríjemné, keď sa taký kriminálnik volá rovnako ako vy. Ľudia si môžu myslieť, že je to váš príbuzný.

- Je.

Mládenec vyvedený z rovnováhy pomaly vstal a pokúsil sa o akési prosebné gesto.

- To nie je možné, slečna Dunnová… Bude to iste dajaký veľmi vzdialený príbuzný? - Je to môj brat.

- Dobrý bože! Váš brat? Brat takej krásnej, milej, sladkej dámy? … Videl som ho potom ešte raz, bol opitý a špinavý, pil s Mexičanmi a s Indiánmi. Ak je… ak je členom vašej rodiny, iste ho už zavrhla.

- Nie, bol doma, keď som odchádzala.

Bol ohromený nielen pravdou, ale aj svojím previnením.

- Ľutujem, - povedal zrazu. - Ublížil som vám. Ani sa mi len nesnívalo… prosím o prepáčenie. Je to predsa celkom jasné. Ďalší z mojich zelenáčskych kúskov! Ale kto by si bol čo len pomyslel…

- Vidíte, teraz ste to povedali, - prerušila ho pokojne.

- Slečna Dunnová, povedal som iba to, čo by povedal každý o takom krásnom dievčati, ktoré má takého mizerného brata. Nie, pre mňa to nie je nijaký rozdiel, ubezpečujem vás, - vyhlásil smelo a snažil sa ovládnuť. S obavami pozrel na ňu a vzápätí zbledol.

Molly ostala pevná, hoci jej vnútro sa celé chvelo. Stála tam vzpriamená a vážna a zachovávala si hrdosť.

- Je to rozdiel, - povedala a vážne pokrútila hlavou, - inak by ste tak nemohli hovoriť.

- Vravím vám, nie je to nijaký rozdiel, - zdôrazňoval.

- A ja sa budem rozhodne držať vášho slova.

- Môjho slova? Nijaké som vám nedala.

- Pobozkali ste ma. Z vlastnej vôle. Nemôžete to poprieť.

- Nie, nemôžem… Ale nebol to sľub.

- Určite bol. Bolo to viac ako sľub. Alebo ste ma klamali.

- Klamala? Nie, neklamala som vás, - vyhlásila.

- Tak vás beriem za slovo… Poďme, zabudnime na to, na tú vec. Pozrite, Molly, zaľúbili sme sa do seba, skôr ako sme sa zoznámili. Však? Nie je to krásne? - Nepovedala by som, že sme sa… že som sa zaľúbila, - odvetila Molly, uvažujúc nad zmyslom slov.

- Nie, nepovedali sme si to ešte. Ale aj tak…

Molly opäť pocítila blízkosť nebezpečenstva. Nemohla vzdorovať tomuto cudziemu mládencovi a ani sa o to nepokúšala.

- Pobozkala som vás, lebo som sa chcela s vami vyrovnať, - pokračovala. - S vami i sama so sebou. Keď som vás udrela, bola som dlžníkom. To je všetko.

- Ako to môžete povedať? Pobozkali ste ma, aby ste dokázali svoju statočnosť. Ale bozk od takého dievčaťa, ako ste vy, znamená oveľa viac. Azda aj všetko.

Molly si so smútkom začala uvedomovať, že má pravdu. Ešte raz zúfalo vykríkla, že je iba obyčajná Molly Dunnová z Cibeque. Potom ju už opatrne, ale obratne zovrel v náručí.

- Prestaňte už o tom hovoriť, - naliehal. - Čo na tom záleží, kto ste? Mohli by ste byť hoci aj Sally Jonesová z Missouri. Nestarám sa o to o nič viac, ako by ste sa vy starali o to, že sa volám Bud Applegate namiesto Jim Traft.

- Namiesto… čoho? - zahabkala Molly a vytrhla sa mu z rúk.

- Ako čoho? James Traft. Skrátka, Jim.

- Traft? Ale tak sa predsa volá tunajší dobytkársky kráľ!

- Áno. Ja som jeho synovec. Môj otec je jeho brat. Mne dali meno po strýkovi Jimovi.

- Vy ste ten nový predák Traftovej partie? - Áno, - odvetil podráždene. - Je to tá istá otázka, akú mi položil váš brat. Ibaže on ma urazil a vy… nuž, nestarám sa o to, či sa mi vysmievate. Myšlienka, že môžem byť predákom, zdá sa byť týmto západniarom pritiahnutá za vlasy. Ale prečo nie? Nie som trubiroh.

- Vy ste ten chlapík, ktorý stavia ohradu? - Áno, ja som to, - odvetil neisto.

- Viete, že tá ohrada je zauchom každému obyvateľovi dolu v Cibeque? - Nie, to neviem. Strýko Jim povedal, že to naštve nejedného zlého majiteľa usadlosti.

- A ja som dcéra jedného z nich. A sestra druhého, - vyhlásila Molly tragicky a definitívne. V jej očiach sa zablyslo, obrátila sa mu chrbtom a odišla.

5. KAPITOLA

Do osemnástich rokov sa James Traft často vídal so svojím strýkom, priekopníkom a dobytkárom z Arizony, ktorý často chodieval na východ. Vznikol medzi nimi istý druh náklonnosti. James sedával na strýkových kolenách a počúval historky o bojoch s Indiánmi, o potulných agentoch, o pištoľníkoch a zlodejoch dobytka.

Potom štyri roky Jim Traft nenavštívil Missouri. Jeho záujmy sa natoľko rozrástli a skomplikovali, že ich nemohol nechať len tak. V tom čase bol James najprv bez zamestnania, potom sa pokúšal farmárčiť, úradníčiť a skúšal to aj s inými zamestnaniami, ale bez akéhokoľvek náznaku, že by raz mohol urobiť dieru do sveta. Jamesov život nakoniec zmenil list zo západu.

Napísal ho Jim Traft Jamesovmu otcovi a niektoré pasáže vedel James len ťažko stráviť. Prirodzenou cestou mal sa raz všetok majetok Jima Trafta dostať do Jamesových rúk. Bolo to však čosi, s čím by si James zatiaľ nevedel rady. Keby bol silný, vynachádzavý a odvážny, mohol by sa raz stať rančerom. Dobytkárstvo bolo v rozkvete. Nastalo obdobie veľkých dobytkárskych podnikateľov, a to aj napriek t tomu, že dobytkárov ešte neprestajne citeľne poškodzovali krádeže.

Háčik bol teda v tom, že strýkove peniaze mali pripadnúť Jamesovi a James nevedel v tomto smere ani len prstom pohnúť. A tak sa vynorila otázka, či je dosť dobrý pre západ. James sa spočiatku cítil pokorený a veľmi ho to hnevalo. O odchode do Arizony nechcel ani počuť. Napriek tomu však Jamesov otec nakoniec vyhral. Starý Jim bol hryzavý a tvrdý, vyrástol v rančerskej škole pod hviezdnatou oblohou. Bol však naozaj tým, čomu sa hovorí soľ zeme. Jima mal úprimne rád a veľmi by ho bolo zranilo, keby neprišiel; nikdy by to nepochopil.

- Trocha ma to ľaká, Jimmy, - povedal otec. - Musíš dokázať, že v tebe skutočne čosi je. Verím, že sa ti to podarí. Ukáž Jimovi, že aj ty si Traft.

Presvedčili ho. Mal využiť svoju príležitosť, mal pre ňu obetovať všetko, mal sa snažiť zo všetkých síl. Vydal sa teda na západ. S Veľkými pláňami sa zoznámil cez okno vlaku, a skôr ako uvidel rozľahlé, pusté svahy Colorada a snehom pokryté končiare Skalnatých hôr, zatúžil po dobrodružstve. Keď zazrel lesnaté pahorkatiny Nového Mexika a červené steny kaňonov Arizony, definitívne v ňom zvíťazil divoký západ. Bolo to oveľa skôr, ako vystúpil vo Flagerstowne z vlaku.

Svoj príchod oznámil strýkovi telegraficky, no napriek tomu ho nik nečakal. Aké hlúpe, lenivé, ospalé mesto! A tie široké ulice! V každom druhom drevenom a vetrami ošľahanom dome bol saloon. Vedel, že strýko žije za mestom, aj keď nie ďaleko. Konečne našiel nájomnú stajňu, kde sa mu podarilo zohnať táravého černocha, aby ho aj s batožinou dopravil na vidiek. To, čo sa počas krátkej cesty od tohto obyvateľa Flagerstownu dozvedel, mu skôr ubralo, než dodalo odvahy.

Ale Jamesovi sa páčili borovicové lesy a sivé roviny pozdĺž cesty a čierne hory ťahajúce sa do diaľky. Naskytol sa mu pekný pohľad na Traftov domovský ranč. Nebol taký, ako si ho predstavoval. Strýko Jim mal veľa roboty s dobytkom a málo času na rozprávanie; aj jeho listy boli krátke. Na malom kopci porastenom borovicami, za veľkou trávnatou lúkou stál nízky, dlhý biely dom a pod ním sa hromadil čudný šík ohrád, chlievov a kôlni. Dobytok sa trúsil po šírom okolí a na ohradených lúkach sa pásli v čriedach kone a žrebce. Bolo ich toľko, že sa ani nedali zrátať.

Cesta viedla okolo lesa, odkiaľ sa Jamesovi naskytol celkom nový pohľad na ranč. Kým prišiel k domu, bol svojím novým domovom nadšený.

Pred domom stála pohodlná veranda s nízkou strechou. James si tu zložil batožinu, zaplatil kočišovi a zaklopal. Nik mu neodpovedal. Obišiel dom. Až k ohradám sa ťahal dlhý dvor, na ktorom zazrel ľudí. Zamieril k nim.

Prišiel ku skupinke troch kovbojov, stojacich okolo akéhosi koňa. A potom už zbadal strýka, ktorý tam stál s iným mužom a pozoroval tých troch.

- Ahoj, strýko, - zakričal a ponáhľal sa rýchlymi krokmi k nemu.

- Vitaj, Jim, - odvetil rančer, akoby sa bol so synovcom stretol naposledy včera, a natiahol ruku. - Dostal som tvoj telegram, ale zabudol som… Doparoma, narástol si ani býlie!

Traft sa nezmenil. Ale jeho odev bol pre Jima novinkou. Pozostával z vysokých topánok, do ktorých mal zastrčené menčestráky, zo starého koženého opaska s prázdnym puzdrom na pištoľ, z jemnej sivej košele a z vesty, ktorá bola nová ktovie pred koľkými rokmi. Bola to verná podoba muža blížiaceho sa k sedemdesiatke. Bol ešte stále vzpriamený a drsný. Do vetrom ošľahanej a vráskami pokrytej tváre sa mu zapísal život na hranici.

- Zoznám sa s Ringom Lockom, - povedal Traft a predstavil mu svojho spoločníka, vysokého, chudého západniara s hnedou tvárou a s úzkymi očami, takmer celkom skrytými v tieni starého čierneho sombrera.

Jim sa s ním srdečne zvítal.

- Tak ako? - spýtal sa ťahavo Locke a jeho prízvuk prezrádzal Texasana. - Som rád, že vás vidím.

- Toto je môj synovec, o ktorom som ti toľko rozprával, Ring, - pokračoval Traft. - Prišiel sem na západ, aby viedol partiu do Diamondu.

Jim sa pokúsil vydržať pátravý pohľad, ktorý naňho vrhol šéf strýkovho ranča, ozajstný chlap, ktorý tu strávil už dobrých dvadsať rokov.

- Strýko chcel povedať, že sa pokúsim viesť partiu, pán Locke, - vysvetľoval Jim rýchlo. - Niežeby som sa bál, ale som tu začiatočník.

Zdalo sa, že jeho úprimnosť na Locka zapôsobila. Zasmial sa a sucho poznamenal: - Nie je zle začínať od začiatku, len keď viete, že ste zelenáč.

- Môžete sa staviť, že to viem, - pokračoval Jim, ponáhľajúc sa čosi dodať. - Keď prišiel strýkov list, ocitol som sa v kaši. Bolo to až neskutočne krásne. Ale počul som strýka rozprávať o zlých kovbojoch a pištoľníkoch, divých býkoch a zúrivých bronchoch, o útekoch a krádežiach dobytka. Nebolo ľahké rozhodnúť sa… Ale som tu. A som pripravený na výprask.

- No, myslím, že ho dostanete, - pridal sa Locke. - Ale v tejto krajine neznamená výprask nič. Len ho treba vydržať.

Jimovi sa chudý Texasan hneď zapáčil. No traja kovboji, ktorí stáli obďaleč, akoby vrástli do zeme. Ich kamenné tváre ho privádzali do rozpakov. Celkom iste počuli každé slovo. Pružní, silní mladí muži. Ten, čo držal koňa, mal po boku pištoľ. Visela mu nízko pod pásom. Pôsobili naňho ako trojica sudcov. Jim čakal, že ho predstavia. Ale strýko túto spoločenskú povinnosť očividne zanedbal alebo sa jej zámerne vyhol.

- Poďme dnu, - povedal a viedol Jima preč. - Mal si dobrú cestu? - Áno. Takmer som o krk prišiel, ako som pozeral von oknom, - zvolal Jim s nadšením. - Nezáleží na tom, čo človek počuje alebo číta. Kým to nevidí na vlastné oči, neurobí si správny obraz. Roviny, kopce, údolia a hory… Páčila sa mi celá tá dlhá cesta, strýko, ale Arizona najväčšmi.

- A čo z nej? - Ani neviem. Možno tie vysoké červené steny… kaňony.

- Škoda, že som ťa zabudol čakať pri vlaku. Myslel som, že prídem. Ako sa má matka? - Dobre. Mala radosť, že idem, no trocha sa aj bála.

- A čo robí ten obchodníčisko brat, tvoj otec? - Necítil sa v poslednom čase najlepšie, ale dúfam, že to nebude nič vážne. Poslal ti list a dajaké veci. Mám ich so sebou.

- Hneval sa, že ideš sem? - Nie, len mi kládol na srdce, aby som robil dobrotu. Povedal mi toho dosť, o to sa môžeš staviť.

Vošli do domu. Jamesa zaviedli do veľkej svetlej izby. Dlážka a steny boli z čistého žltého borovicového dreva. Zariadenie pozostávalo z niekoľkých kobercov z jelenej kože, z kachieľ na drevo, zo stola s lampou, starého bielizníka so zrkadlom a zo skromnej postele s prikrývkami. Prostota izby Jima potešila.

- Pod von na verandu, nech sa porozprávame, - povedal strýko. Jim vybral list a balíčky a ponáhľal sa ich odovzdať.

- Ďakujem… Prezriem si ich neskôr… No, Jim, vyrástol si. Je z teba riadny, drsný chlapík. Trocha ťažký, ale budeš veľa jazdiť a to ti pomôže. Mimochodom, vyšiel si si občas na koni odvtedy, čo som ťa naposledy videl? "

- Dva roky som jazdil každý deň. Vieš predsa, že som skúšal farmárčiť.

- Áno, otec mi o tom vravel. No a? - Zlyhal som, strýko, - odvetil Jim smutne. - Jednoducho som to nevedel.

- A prečo? - spýtal sa Traft s príslovečnou otvorenosťou.

- Neviem. Viem iba to, že to bolo veľmi jednotvárne. Každý deň to isté. Myslel som, že zomriem. A tak som zabil dva roky. Potom otec predal farmu. To bolo moje šťastie.

- A čo si ešte robil za tie štyri roky, čo sme sa nevideli? - Ešte rok po tom, ako sme sa stretli, som chodil do školy. Ďalšie dva roky som strávil na otcovej farme. A za posledný rok som vyskúšal niekoľko zamestnaní, ale iba jedno z nich sa mi pozdávalo.

- Ktoré? - spýtal sa Traft láskavo. - Dúfam, že sa ti nezachcelo byť predavačom v obchode? - Nie. Takmer sa ti to hanbím povedať. Aj keď to bola moja vlastná myšlienka. Prišlo mi na um, že by sa okolo nášho domu zišli stromy, ktoré by dávali tieň. Tak som si zašiel k rieke, vykopal som niekoľko topoľov a zasadil ich. Otec sa mi vysmial. Potom som sa dal na niekoľko iných robôt a zarobil som aj dosť peňazí. A potom už prišiel tvoj list.

- Ha! Nech ma zrádnik chytí! - zvolal rančer. - Sadil stromy, a dokonca topole! Chlapče, bol to čertovsky dobrý nápad!

Jim ďakoval svojej šťastnej hviezde, že sa strýkovi zveril s čímsi, čo sám začal pokladať za hlúposť.

- No dosť už o Missouri, - pokračoval Traft. - Si teraz v Arizone. Azda som ti mal napísať o všetkom, čo zamýšľam. To by však nebolo správne. O všetkom, čo potrebujem, som nemohol napísať v liste. Otca by mohlo poraziť. Myslel som, že bude lepšie, ak sa s tým stretneš zoči-voči.

- Súhlasím, strýko. Najmä ak je to veľká a tvrdá práca a ak je naozaj pravda, že si zo mňa urobil svojho dediča.

- Prirodzene, všetko, čo mám, bude tvoje a tvojho otca. Ale v tom nie je problém.

- Pre mňa je to dôležité, - vyhlásil Jim odvážne. - Vážim si tvoju dobrotu, strýko, ale ak zo mňa nebude dobrý rančer, vzdám sa bohatstva.

- No dobre. Tvojmu otcovi sa o čomsi podobnom ani len nesnívalo. - Strýkove oči sa prenikavo zablysli. - Čo sa stane s mojím majetkom, nie je najdôležitejšie. Krv je hustejšia ako voda. Čokoľvek sa stane, chcem, aby môj príbuzný dostal, čo po mne zostane.

- A čo je najdôležitejšie? - naliehal Jim.

- Aby si bol mojím synom do tej miery, do akej je to len možné.

- To je ľahké, strýko. Závisí to od úprimnosti, náklonnosti a poslušnosti.

- Súhlasím, no najdôležitejšia je odvaha, o ktorej som písal v liste.

- Pamätám sa na to a trápilo ma to. Dúfam, že dajakú mám.

- Práca, na ktorú ťa potrebujem, Jim, je najťažšou na západe.

- Na tom nezáleží. Čím ťažšie, tým lepšie, - odvetil Jim, hoci vo svojom vnútri čoraz väčšmi zápasil s pochybnosťami. - Vždy som vravieval otcovi, že potrebujem zodpovednosť. Nikdy mi nič nezveril. Ak mi budeš dôverovať, je to polovičná výhra.

- To je priama reč, chlapče, - povedal strýko a zamyslene pokýval hlavou. - Páčila sa mi otvorenosť, s akou si hovoril s Ringom Lockom. Ak ťa podrží, pomôže ti to. Háčik je v tom, že nijaký rančer, čo pozná západ, nezveril by takúto prácu zelenáčovi z východu.

-Prečo nie? - Je to celkom jasné. Ale ja som priveľmi tvrdohlavý, aby som pripustil, že moje miesto môže zastať ktosi iný než Traft.

- Keby si bol mladý, zaujímal by si sa o túto robotu? - spýtal sa Jim zvedavo.

- Áno. A myslím, že ešte aj teraz by som ju vedel urobiť.

- Tak je to v poriadku, - odvetil Jim a cítil, že zbledol.

- Dám sa do toho. Urobím to.

- Páčiš sa mi, chlapče, - povedal Traft srdečne a úsmev zjemnil jeho drsnú tvár. - Počúvaj. Mám osemdesiattisíc kusov dobytka, možno aj viac. Nedá sa presne spočítať. Je to veľa, Jim. Vynásob to štyridsiatimi dolármi za kus, čo je najnižšia cena. Nuž a ročne prídem asi tak o tisíc kusov. Väčšinu z toho majú na svedomí zlodeji dobytka. Je to čoraz horšie a začína ma to hnevať. Nad malými krádežami som zvyčajne mávol rukou, no ďalej sa už nedá, je to vážne. Tak sa mi zdá, že ešte vážnejšie, ako priznáva Ring Locke. Mimochodom, je to najskúsenejší dobytkár na okolí. Nie som tu sám. Aj Blodgett má veľa dobytka, aj Hep Babbitt. A oni takisto oň prichádzajú.

- To je zlé, - vyhŕkol prekvapený Jim. - Je to ako v tých príbehoch o zlodejoch dobytka, ktoré si mi rozprával, keď som bol malý.

- Ak sa nemýlim, chlapče, čoskoro zažiješ jeden takýto príbeh, - povedal Traft a zlostne sa zasmial.

- A nevieš, kam sa ukradnutý dobytok podieva? - pokračoval Jim, nedbajúc na to, ako ho strýkove slová vydesili.

- Ba vieme až pridobre!

- Kam? - Dolu na juh do húštin pod Diamondom. Aby si rozumel, Diamond je vysočina na juh odtiaľto. Na troch stranách sa zvažuje prudko dolu a dobytok z nej nemôže zísť. Ale na západe sa po takých štyridsiatich míľach rozlieva do zarastenej krajiny kaňonov. Je tu viac húštin ako v Tonte. Kaňony vedú hore do lesov, sú hlboké a drsné. Je v nich výborná tráva a voda. Je tam veľa srnčej zvere, medveďov a moriakov, ak by sa ti zachcelo poľovať. Do týchto húštin zaženú zlodeji dobytok, najmä kravy s neoznačkovanými teľcami. Kravy zabijú a teľce si nechajú. Mäso zvyknú vziať a hlavy a kože zahrabať či spáliť. A zabíjajú čoraz viac kráv. Už ani nemajú čas zobrať mäso. Zaženú kravy do húštin, zabijú ich a nechajú tak. Posledná Lockova zvesť ma veľmi nahnevala.

- Takže práca, ktorú mi chceš zveriť, sa týka zlodejov? - spýtal sa Jim.

- Áno, tak nejako by sa to dalo povedať, - odvetil pomaly Traft.

- Ale prečo ju potom nezveríš skúsenému západniarovi, ako je Locke? - Locka s tým nemôžem otravovať, a keby som tak aj urobil, nepozdával by sa mu spôsob, akým chcem na vec ísť. A ako som ti už spomenul, chcem, aby sa do toho dal Traft. Ak sa nám to podarí, bude to veľká vec. A napokon," nechcem to zveriť ani jednému z týchto chlapov, ktorí nosia zbraň, keď to môžem zveriť tebe.

- To je od teba veľmi milé, strýko, - poznamenal Jim s trpkým humorom, ktorý nestratil ani pred Traftom. - A si si istý, že sa hlúpy zelenáč chytí tejto práce? Traft sa zasmial. Zhováral sa s Jimom bez rozpakov.

- Niektorí z mojich chlapcov sú priamo chorí za touto robotou. Moja partia, volajú ju Diamond, je tá najprekliatejšia banda kovbojov v Arizone. A túto partiu dostaneš.

- Najprekliatejšia banda? Neznie to veľmi lichotivo, strýko. Čo si tým myslel? - spýtal sa Jim pochybovačne.

- No, nechám to na teba, aby si na to prišiel… Zoznámim ťa so svojím plánom. Chcem postaviť ohradu, plot, ktorý by viedol odtiaľto, z môjho ranča, priamo dolu k Diamondu, až ta, kde sa kraj prudko dvíha. Plot dlhý sto míľ.

- Čo to má byť za plot? - Dobytok potiahne pozdĺž neho dolu na juh tak ďaleko, ako len bude môcť, a potom sa vráti naspäť. Takýto plot bude mať niekoľko výhod, no najmä tú, že zabráni dobytku dostať sa dolu do húštin.

- Postaviť plot, čo aj sto míľ dlhý, nebude také ťažké.

- Nie, nebude. Ale ubrániť ho, keď ho už postavíte, bude hotové peklo.

Jim pochopil, že tu je jadro celej veci.

- Budú s tým nepríjemnosti dolu v Diamonde? - spýtal sa.

- Áno. Ba dokonca na celom okolí. Ved ani Blodgett si nie je ohradou istý. Ostnatý drôt je v tomto kraji čosi ako vražda. Starousadlíci a zálesáci tým veľa stratia. Pokiaľ ide o kovbojov, nenávidia akúkoľvek ohradu. Myslím, že aj ja som býval taký. Ale teraz príde môj deň. Viem, čo treba. Môžeš mi veriť, Jim, že rančeri tým iba získajú.

- A máš právo postaviť takú ohradu, strýko? - Isteže, no možno o tom aj diskutovať. Keby sa to dostalo pred súd, musel by som svoje tvrdenie dokázať. A každý, kto by ma žaloval, musel by dokázať, ako sa mu ublížilo. Nijaký poctivý dobytkár by sa však nesúdil. Som presvedčený, že nik z usadlíkov by nešiel až tak ďaleko.

- Môžeš dokázať svoje tvrdenie? Môžeš dokázať, že ťa okrádajú? - pochyboval Jim.

- Môžem, ak budú Ring Locke a niektorí z mojich kovbojov svedčiť. Pravda, oni túto myšlienku nenávidia ako diabli. Chcem, aby si sa dozvedel, čo vedia oni, a potom vydal svoje vlastné svedectvo.

- Dobre. Potiaľto by to bolo v poriadku. A čo morálne právo? - Som rád, Jim, že sa na to pýtaš. Nie si hlúpy, aj keď si u nás zelenáč. Otázka morálneho práva je v tomto kraji najproblematickejšia. Dá sa o nej najväčšmi diskutovať. Ja mám v tejto veci čisté svedomie. Viem, že v konečnom dôsledku tento kraj iba získa.

- Ako to vieš? Dokáž to!

- Už vieš, že my, veľkí dobytkári, získame.

- Áno, to je jednoduché.

- A malí dobytkári prestanú kradnúť.

- Ak je to všetko, máš pravdu. Ale nespútaš vlastne túto voľnú krajinu či neoddelíš z nej aspoň časť? - V istom zmysle áno. Ale iba tie kaňony, ktoré som ti spomínal. Určite je tam vody a trávy desaťkrát viac, ako potrebujú. To musí pripustiť každý. Nevravím, že drobní rančeri, ktorí tam žijú, nie sú čestní. Prestanú si však prisvojovať teľce, čo nie sú ich.

- Naozaj to robia čestní ľudia? - nedôveroval Jim.

- Prirodzene, veď im ani na um nepríde, že kradnú. Berú si zatúlané teľce.

- A čo ostatní? - Ozajstným zlodejom postavíme do cesty prekážku. Niektorí sa zľaknú a dajú pokoj. Iní plot strhnú a budú kradnúť ďalej. Tu sa začnú ťažkosti. Možno sa nám to o pár rokov podarí zastaviť, možno nie. Niektorí z rančerov sa nazdávajú, že začínam dlhú, ťažkú vojnu. A preto to nechali len na mňa.

- A čo si myslíš ty o tom, kam to povedie? - Nebude to nič také, čo som prežil ja. Myslím si, že tu niekoľkokrát pováľajú kus ohrady, že tu bude zopár naháňačiek, trocha streľby. To je všetko, čo ťa čaká. Haha!

- Neznie to veľmi vtipne, - namietol Jim triezvo.

- Ty ale vyzeráš, chlapče! Nedovoľ, aby ťa partia videla takéhoto.

- Mám azda skrývať svoje city? - spýtal sa Jim.

- To nie. Ty nesmieš mať nijaké city. Môžeš sa iba rozzúriť. A keď sa rozzúriš, daj to najavo poriadne rýchlo.

- Ach, strýko, vidím, že to bude krásna, jednoduchá prácička.

- Tak vidíš. Som rád, že si na to prišiel… Jim, kladiem toho na teba veľa. A hovorím ti priamo, je to odo mňa sebecké.

- Nie, nie je, - protestoval Jim. - Verím ti, strýko Jim. Tvoje myšlienky sú odteraz aj mojimi myšlienkami. Som vyľakaný trkvas, ale verím, že sa mi robota zapáči. Ak s ňou vôbec budem vedieť pohnúť.

- Najlepšie ti hádam dodám odvahy, ak ti prezradím, že sa mi páči, ako na vec ideš, - odvetil Traft. - Je to viac, ako som čakal.

- Ďakujem, strýko, to mi pomôže, - dojate vyhlásil Jim. - Budem potrebovať aj radu.

- Ja som však nikdy nebol na rozdávanie rozumov. Nikdy sa ich nik nedržal.

- Skús mi aspoň povedať, čo by si robil, keby si vedel to, čo o tomto kraji vieš teraz, a mal toľko rokov ako ja.

- Haha! Ty si ale chytrák, Jim. Páčiš sa mi, a nie iba preto, že sme príbuzní. Čo by som robil? No, pozrime sa… Najprv by som zašiel do mesta a kúpil si najlepší kovbojský výstroj, aký by som zohnal, a to sedlo, uzdu, ostrohy, plášť, sombrero, pištoľ a topánky. To by bolo na slávnostné príležitosti. Zväčša by som však chodil v pracovnom obleku. Začal by som sa učiť strieľať z pištole. Trocha by som si pohovoril s chlapcami, ktorí by mali so mnou pracovať, a dal im najavo, že mám byť ich šéfom. Na každej, hocakej práci by som odpracoval svoj diel. Každú robotu, ktorú by som chcel niekomu prideliť, vedel by som urobiť aj sám. Nebol by som prifajnový napiť sa v situácii, keď to môže byť múdre, ale nepíjal by som sám. A nechal by som - to ti azda ani nemusím hovoriť - mestské pobehlice na pokoji. Dal by som voľnosť svojim peniazom, ale nikdy nie svojmu koňovi, sedlu a ostrohám. Vždy by som sa snažil vziať na seba väčšinu ťažkostí, s ktorými sa partia stretne. Bude to ťažké, lebo každučký každý tvoj kovboj bude chcieť urobiť to isté. No a nakoniec - a to je azda najdôležitejšie a najťažšie - vydržal by som peklo, ktoré títo západniari vedia pripraviť zelenáčovi. Vydržal by som všetok posmech. Získal by som si všetkých slušných chlapcov -a väčšina z nich je naozaj slušná - a u ostatných aspoň rešpekt.

Jim mal dobrú náladu, a tak sa odvážil vysmiať strýkovi do očí.

- Hahaha! A to je všetko, strýko? Myslel som, že to bude ťažšie.

- No, - pokračoval Traft mrzuto a neisto sa pozrel na svojho synovca, - chcel som ešte dodať čosi, čo som ja nikdy neurobil.

- Čo to je? - spýtal sa Jim dychtivo.

- Rýchlo by som sa oženil.

Jim zahvízdal. - Nebesá! Dúfam, že si mi tu už našiel nejakú západniarku? - Nie. Ale dúfam, že si neopustil nijaké dievča na východe.

- Našťastie nie, strýko.

- To je dobre. Prídeš na to, že tunajšie dievčatá nie sú k zelenáčom bohvieako milé. No nevyzeráš zle. Iste máš dajaké vyhliadky, a ak sa pousiluješ, môžeš sa k niečomu dostať.

- Uf! To sedí, strýko! Obávam sa, že budem musieť prísť dajakej na stopu.

- Trocha som to prehnal, Jim, - vyhlásil Traft zamyslene. - Ale aj tak by som rád počul okolo tohto domu detský smiech skôr ako sa odoberiem do večných lovíšť.

6. KAPITOLA

Prešiel týždeň, kým sa partia poschádzala. Jimovi sa uľavilo. Vstával na svitaní a spávať chodil veľmi neskoro. Držal sa Ringa Locka ako mláďa, ktoré nevie plávať v rýchlom prúde a môže sa alebo udržať, alebo zahynúť. Locke bol milý a vyhýbavý. Na niektoré otázky odpovedal, ale nikdy nebol ochotný povedať o tomto kraji nejakú múdrosť. Jim bol však dostatočne chápavý, aby porozumel, že Locke nad ním drží ochrannú ruku. Nachádzal v tom útechu.

Strýko ho nevyhľadával. Stretli sa iba vtedy, ak do seba doslova narazili. Jim odmietol vziať si niektoré z nádherných koní, ktoré mal k dispozícii. Jazdil alebo sa aspoň pokúšal jazdiť na všetkých mustangoch a bronchoch na. ranči. Spočiatku zratúval, koľkokrát spadol, ale potom s tým prestal. Vedel, že má veľa podliatin, podvrtnutí a rán. A na dôvažok sa dostavila choroba z jazdy, takže sa občas šplhal na koňa ako v agónii.

Spoznal na ranči každý kút, každú štrbinu. A bolo to viac ako tisíc akrov vrátane lesa. Nemohol sa vyhnúť príležitostným stretnutiam s ostatnými členmi svojej kovbojskej partie. A tieto stretnutia boli pre Jima vždy bolestné.

Všimol si, že pri častých cestách do mesta, kde sa nemohol vyhnúť ľuďom, je objektom všeobecného záujmu. Všímali si ho najmä dievčatá a mladé ženy. Jim si vtedy spomenul na strýkovo želanie. Cítil sa príjemne, lebo vždy bol ďaleko od toho, aby nenávidel druhé pohlavie. Onedlho sa však obmedzil len na zdvorilosť. Záujem, ktorý pozoroval, nebol hlboký.

Jedného rána, keď už nevydržal na chrbte mustanga a dal sa do špinavej práce v chlieve, prišiel za ním robotník s odkazom od šéfa, že partia ho už očakáva.

Jim ho nechal chvíľu čakať, až potom sa pohol, poriadne unavený, špinavý a mrzutý. Odkríval do barakov, kde spávali kovboji. Strýko sa medzi nimi nezjavil. Nebolo pochýb, že sa dal na rýchly ústup.

- Stavím sa, že sa ten starý diabol kdesi chechce, -zamrmlal si Jim.

Podišiel bližšie k mladým mužom, no ešte skôr ako sa k nim dostal, zbadal, že sa zhŕkli dohromady. Čudne sa ponášali na seba, a až keď si ich starostlivo poprezeral, zistil, že sa od seba líšia.

- Ahoj, chlapci, - pozdravil, keď zastal pri nich. - Tak vy ste Diamond, partia, ktorej mám byť šéfom? … Nie som rád, že sa spolu stretáme, práve tak ako vy nie ste radi, že sa stretáte so mnou.

Väčšina z nich sa s ním zvítala jedinkým slovom či posunkom. Pochopil, že nepovedal tak celkom pravdu, lebo keď si ich poprezeral, pocítil vzrušenie. Ani jeden z nich nezdal sa byť taký starý ako on, ba dokonca ani taký veľký, hoci niektorí boli vysokí. Pružné postavy, dlhé končatiny a krivé nohy, malé okrúhle boky a široké plecia, chudé a ostré tváre, do bronzova opálené, s očami pichľavými sťa nebožiece. Naozaj to bola pozoruhodná a jedinečná partia.

- Kto bol vaším posledným predákom? - spýtal sa Jim. Po dlhšom mlčaní sa ozvala odpoveď: - Jud Blue.

- Je tu s vami? - Nik ho tu nevidel.

- Kde je? - Ak je tam, kam naozaj patrí, tak je v pekle, - znela lakonická odpoveď.

- Prečo? - vzbĺkol Jim.

- Minulý mesiac ho dolu v Diamonde zastrelili.

- Zastrelili? !… Bola to nehoda? - Určite. Preňho. Ale nech to urobil ktokoľvek, vyzeralo to celkom jasne.

Jim nedal najavo, že ním táto správa otriasla. Zapamätal si však čosi, čo mu strýko zabudol povedať.

- Kto z vás je u môjho strýka najdlhšie? - spýtal sa.

- Tu Hump Stevens. Bol v prvej partii. Pred šiestimi rokmi, čo, Hump? - Tak nejak, - odvetil ťahavo vysoký, opálený kovboj s prihrbenými plecami.

- Stevens, mohli by ste byť predákom tejto partie, -pokračoval Jim. - A po ňom každý z vás podľa odpracovaných rokov. Tak si to povedzme hneď. Nelipnem na tejto robote a myslím si, že som posledný chlapík na svete, ktorý sa jej mal chytiť. Ale poveril ma ňou môj strýko, ktorý mi chce zanechať svoj majetok. Ja ho však nechcem skôr, kým si ho nezaslúžim. A to znamená robiť dobrú rančerskú robotu od základu.

Prázdne, tvrdé tváre ho vyvádzali z konceptu. Nedalo sa uhádnuť, či to na týchto chlapíkov aspoň trocha zapôsobilo. Možno si mysleli, že klame.

- Môžete oddychovať do pondelka rána, - dodal Jim krátko. A skôr ako odišiel, všimol si, že jeho prvý rozkaz prijali s radosťou a s prekvapením.

Najbližšiu hodinu strávil azda v najhlbšom zamyslení od chvíle, čo sa rozhodol pre toto dobrodružstvo. Aké rozmary má táto partia? Stačil iba jediný pohľad na túto čertovskú spoločnosť, aby to pochopil. Kovboji neboli preňho tak celkom záhadou. Títo však boli rázovitými odchovancami tohto kraja. Vedel, že ich obdivuje, že k nim cíti úctu a že túži spriateliť sa s nimi. Po tomto stretnutí sa rozhodol, že už nebude čakať nijakú pomoc ani od strýka, ani od Ringa Locka. Všetko záleží na ľuďoch.

Jeden a pol dňa sa im starostlivo vyhýbal. V sobotu popoludní si zašiel do mesta. Nebol tam dlho a už sa mu dostal do uší chýr, že Diamond čosi vyviedol. Jim sa zasmial. O chvíľu mu to už znelo jednotvárne. Keď však v jednom z obchodov stretol slečnu Blodgettovú a musel si vypočuť poznámky na adresu svojich kovbojov, nahneval sa. Musí celé mesto zneužívať situáciu, ktorú má na svedomí strýko? Pohľad do svetlohnedých očí slečny Blodgettovej iba potvrdil jeho podozrenie: bola to zlomyseľnosť. Slečna Blodgettová bola pritom najkrajším dievčaťom, aké stretol. Bola vysoká, šikovná a vyzerala, akoby vedela jazdiť na koni. Mala pehy a hnedé kučeravé vlasy.

- Stretla som na pošte Curlyho Prentissa, - oznámila mu, len čo sa zvítali.

- Kto je to? - spýtal sa Jim, hoci nejasne čosi tušil.

- Nepoznáte ešte Curlyho? - začudovala sa veselo. - Je to jeden z vašej partie.

- Ach, tak! V skutočnosti z nich ešte nikoho nepoznám. Bolo na tom stretnutí niečo zaujímavé? - Nie veľmi. Aspoň pre Curlyho nie. Kedysi pre nás jazdil. Najkrajší kovboj na svete. Ale keď si vypije, tára.

- Táral azda čosi o mne? - Prirodzene… Pán Jim, máte dakoho, kto by napísal domov vašej matke a sestre? Pozrel sa na ňu pochybovačne. Tieto západniarske dievčatá boli práve také záhadné ako tunajší kovboji. Jim si pomyslel, že slečna Blodgettová sa nakoniec zachovala priateľsky, lebo inak by túto poznámku nemohla vypovedať.

- Myslíte, aby sa mal kto postarať o moje pozostatky? - spýtal sa sucho. - Ďakujem, ale prichádzam k názoru, že to nebude treba. Zaľúbil som sa do svojej novej práce. Naozaj, mám rád západ a ľudí tu. Do videnia, slečna Blodgettová.

Jim kráčal ďalej a šomral si popod fúzy: - Doparoma, všetci chcú môj skalp, dokonca aj ženy. Dúfam, že ma z toho nerozbolí hlava.

Zakrátko vošiel do herne, aby si kúpil tabak. Miestnosť bola plná. Hneď za prvým stolom zbadal kovboja, v ktorom spoznal jedného z členov svojej partie. Práve sa chystal zasiahnuť do hry. Vtom sa však vzpriamil. Jeho pekná mladá hnedá tvár bola červená a aj iné svedčilo o tom, že pil.

- Nerobím nič, šéfko, - ozval sa pomaly.

- A kto vraví, že robíš? - spýtal sa Jim, ktorý si uvedomil, že musí byť k chlapcovi poriadne ostrý.

- Hľadáte Curlyho? - Áno, - prikývol Jim, ktorý náhle dostal nápad.

- Šerif Bray práve chytil Curlyho za golier. Curly sa správal veľmi slušne. Ale šerif Bray má čosi proti nám, proti Diamondu. A Curly, - tu sa chlapi podali k stolu, aby boli bližšie k Jimovi, - Curly si len trocha vypil. Pre Braya to bola príležitosť. Nikdy predtým nemal dosť odvahy. Je to bojko tento šerif, šéf. Ešte ani jedného z nás nemal v base.

- Kadiaľ išli? - spýtal sa Jim.

- Dolu ulicou. Basa je krížom cez cestu.

Jim sa poponáhľal. Dal sa cestou, ktorú mu ukázali, ale ešte stále nevedel, aká je jeho úloha v tejto hre. Jednako ho však netešila myšlienka, že jeden z jeho kovbojov je vo väzení. So šerifom Brayom sa už stretol a nepokladal ho za primilé indivíduum. Keď prešiel cez cestu, zazrel šerifa. Vliekol vzpierajúceho sa a protestujúceho kovboja priestranstvom, kde stávali dostavníky. V pätách im kráčal hlúčik ľudí. Jim pobehol a zastavil ich. Na tohto kovboja sa tiež pamätal. Dlhý, pekný chlapík s kučeravými žltými vlasmi a s červenou tvárou. Nebol ani zďaleka taký opitý, ako Jim predpokladal.

- Počkajte, šerif, - zakričal Jim, keď sa ocitol zoči-voči šerifovi. - Máte tu jedného z mojich chlapcov. Čo urobil? - Haló, - mrzuto odpovedal šerif.

Bol to hrmotný, tučný chlap s modrastou tvárou. Šerifský odznak a pištoľ nosil s patričnou okázalosťou. - Och, to je mladý pán Traft. Nepoznal som vás… Viete… tento chlapec začal byť prihlučný na to, aby sa mi páčil. Tak ho idem zavrieť.

- Prihlučný? Čo tým myslíte? - naliehal Jim, v ktorom dozrelo rozhodnutie.

- To, čo som povedal.

- Curly, čo si urobil? - obrátil sa Jim na červenolíceho, modrookého mládenca.

- Spieval som, šéf, - vyhlásil Curly. - Tento strelený úradník spieva v zbore, a tak si myslí, že je tu jediným spevákom.

- Môžeš si zaspievať v base, - vyhlásil šerif a v očiach sa mu zablyslo.

- Bray, myslím, že bude lepšie, ak ta Curlyho nezavediete, - vyhlásil Jim chladne. - Prejdime sa kúsok a zbavme sa týchto ľudí. Zavediem Curlyho za tamtie domy.

- Na zelenáča sa dávate prirýchlo do hry a hráte vysoko, - opovržlivo sa usmial Bray. Nebol si sebou celkom istý a Jim to postrehol.

- Správne, Bray, - povedal Jim a chytil Curlyho za rameno. Viedli ho medzi sebou von zo zástupu zvedavcov a potom poza roh ku vchodu väzenia. Curlyho tvár bolo hodno pozorovať. Kým predtým sa manifestačne vzdával majestátu zákona, teraz, keď sa ho šéf zastal, začal nahlas protestovať.

- Bray, nik z Diamondu tam ešte nebol, - tvrdil bojovne.

- Zaručím sa zaňho, šerif, - dodal Jim.

- Prentiss, choď ďalej! - prikázal Bray drsne.

V Jimovi zovrela krv. Pripomenul si, čo o Brayovi povedal strýko. Teraz vidí na vlastné oči originál. Vytrhol Curlyho zo šerifových rúk a postavil sa medzi nich.

- Keby ste mali Curlyho z čoho obviniť, nemiešal by som sa do toho. Ale nemáte. Veď nie je ani len podnapitý.

- Zavriem vás obidvoch, lebo ste sa vzopreli zákonu, - pohrozil Bray a ruka sa mu pohla k bedrám. Jim to zazrel a sledoval ruku pohľadom.

- Tak vy chcete na nás vytiahnuť zbraň, - povedal posmešne.

- Boss, nechajte to tak, držte sa bokom. Toto už nie sú žarty, - povedal Curly. Čosi sa v ňom zmenilo, v hlase mu zaznel kovový cveng. Jim odskočil, no Curlyho nepustil.

- Nie, Curly, - povedal, - toto sa ma dotýka.

Bray sa trochu stiahol a Jim to pripísal náhlej zmene v Curlyho správaní.

- Dobre, Traft, nechám ho vo vašej opatere, - zavrčal.

- Ale dám vám radu. Prentiss čosi povedal. Táto partia už nie je žart.

- Ďakujem, Bray. Pokladám to za poklonu. Poď, Curly. Jim odviedol kovboja poza blok domov a potom hore bočnou uličkou, kým sa nedostali von zo stredu mesta. Nik z nich cestou neprehovoril. Konečne sa Jim pri jednom rohu zastavil.

- Vraciaš sa na ranč, Curly? Šiel by som s tebou, ale mám tu ešte prácu.

- Je to rozkaz, boss? - spýtal sa kovboj.

- Nie. Iba sa pýtam.

- Tak teda nejdem.

- Dobre. Musím ti to teda prikázať. Teraz už pôjdeš? - Samozrejme. Diamond poslúcha rozkazy. Ale čo mal znamenať tento trik? - Aký trik? Dostal som ťa z basy.

- Iste. A partia sa na mňa nahnevá.

- Nerozumiem ti, Curly, - povedal Jim.

- Nebude sa im páčiť, že sa priatelím so zelenáčskym predákom.

Jimovi sa roztancovali svetlá pred očami. Dlhánskeho kovboja akoby trápila táto malá služba. Pozeral sa na Jima pohľadom, ktorý vyjadroval nesúhlas.

- Curly, nemusí ťa z toho bolieť hlava.

Ale Curly si celkom očividne nemohol pomôcť, bol v rozpakoch. Otočil sa á pobral sa preč. Uprostred cesty sa obrátil.

- Boss, zabudol som na čosi, - povedal. - Som v poriadnej kaši. Mám v meste dievča. Nevidel som ho už dva mesiace. Myslím, že by nebolo bezpečné nechať to tak dlhšie.

- Chceš, aby som to vysvetlil tvojmu dievčaťu alebo aby som ťa pustil do mesta? - spýtal sa Jim.

- Zdá sa, že som to povedal.

- Dobre, súhlasím, naozaj si v kaši. Čo odo mňa chceš? - dodal Jim, ktorý tušil, že kovboj nerád prosí o láskavosť.

- Nebolo by dobre, keby ste šli pozrieť Nancy. Už raz som takto prišiel o dievča.

- Pomôžem ti, Curly. Sľúb mi, že ž nebudeš piť. Potom pôjdeš na ranč a večer sa vrátiš. To ťa trocha schladí. A uvidíš svoje dievča.

Curly zahrešil. Uprel nepriateľské modré oči na Jima.

- Zdá sa, že tu niet pomoci, - zašomral, akoby si opakoval neodškriepiteľný fakt, a pobral sa preč.

Jim sotva vedel, ako si vysvetliť Curlyho posledné slová. Zamieril hore mestom a rozmýšľal. S týmito kovbojmi budú ešte problémy. Sú ako deti. Ale aj tak mal zo svojho prvého stretnutia s jedným z partie dobrý pocit.

Jim sa vrátil k svojmu pôvodnému zámeru. Viedol ho hore a dolu hlavnou ulicou Flagerstownu a okolo saloonov a herní. Prekvapilo ho, že v meste pulzuje oveľa čulejší život ako večer. Všetky priestory pre kone boli obsadené. Na väčšinu zvierat musel Jim hľadieť obdivujúcim pohľadom.

Vošiel do hotela, kde, ako si myslel, stretne strýka. Spolu s ním sa chcel pobrať domov. Zadržal ho však ďalší člen Diamondu, ktorý mu celkom prirodzene, ak nie bezočivo, zastal cestu. Ďalší dvaja kovboji sa držali v úzadí. - Prepáčte, pán Traft. Som Hack Jocelyn a chcem si s vami trocha pohovoriť.

Bol chladný, bezočivý a bolo v ňom čosi, čomu Jim nevedel prísť na meno.

- Nie si jedným z mojich kovbojov? - spýtal sa Jim.

- Jazdil som pre Diamond, ak ide o to. Ale nie som si celkom istý, či v partii zostanem.

Jimovi sa dostalo vysvetlenia od autority nie menšej, ako bol Ring Locke, že ľudia a kone nemôžu Diamond opustiť.

- Nie si si istý, hm? Takže si chceš byť celkom istý, alebo nechceš s partiou jazdiť. Tak čo chceš? Zdalo sa, že Jocelyn Jima odhaduje.

- Bol som u Babbittovcov a tam mi povedali, že na ranč prišiel vagón ostnatého drôtu. Vraj pre Diamond. Povedal som im, že sú klamári.

- Budeš sa musieť ospravedlniť. Je to pre Diamond. A ďalší sme objednali.

- Do pekla s ním! - vykríkol Jocelyn prekvapený a rozzúrený. - A na čo je? - Keby si sa spýtal súkromne, povedal by som ti.

- Ale ostnatý drôt sa používa na ohrady! - vyhlásil kovboj. Dvaja jeho kamaráti pristúpili bližšie, až sa ocitli za ním, opatrní, skrývajúci svoje pocity, ak, pravda, nejaké vôbec mali.

- A nik na tomto božom svete si nesmie myslieť, že Diamond má s tým niečo spoločné.

- Diamond získa nové skúsenosti, Jocelyn. A dozvieš sa, že stavanie plotov je jednou z nich.

- Haha! To určite! Najprv nám dajú za predáka takého fešáka zelenáča a potom zasa drôtenú ohradu. Panebože, do čoho sa tento kraj rúti? Jocelyn sa obrátil k svojim kumpánom, ktorým v skutočnosti slová adresoval. Jim natiahol ruku, schytil Jocelyna a otočil ho ako pierko.

- Nazval si ma fešákom a zelenáčom? - spýtal sa, a hoci bol rozčúlený, presvedčil sa, či Jocelyn nie je ozbrojený. Inak by sa bol múdro krotil.

- Tak nejak, pán Traft. Myslím, že to bolo tak, - neochotne odvetil Jocelyn. Povedal to so zvyčajnou kovbojskou nonšalantnosťou, no v jeho slovách bolo aj čosi pomstivé.

Jim ho zrazil na zem. Nerátal s následkami. Prijal od strýka robotu a spálil za sebou mosty. Ale keď tam tak videl Jocelyna ležať, pomaly sa dvíhať a prikladať si ruku na tvár čiernu ako mračno za búrky, prišiel k inému názoru. Nebol by ten úder odvolal.

- Si prepustený, Jocelyn, - povedal chladne, ako zvyknú hovoriť kovboji. - Ale ak prídeš na ranč a ospravedlníš sa, zoberiem ťa naspäť.

- Radšej si pripravte zbraň, - vyhlásil Jocelyn výhražne.

- Drž hubu, ak nevieš povedať čosi múdre, - vrátil mu znechutene Jim. - Urazil si ma. A ak nie si dosť dobrý chlap, aby si si to priznal, nie je pre teba v Diamonde miesto.

Kamaráti Jocelyna zodvihli a odviedli.

Potom sa už Jim obrátil k hotelu. Medzi skupinou divákov, ktorá sa stala svedkom malej medzihry, boli aj strýko a Ring Locke.

- Haló, mrzí ma, že ste to museli vidieť, - povedal Jim s ľútosťou. - Ale akosi to vo mne vzkypelo.

- Poď dnu, - pozval ho Traft, a keď už boli z dosluchu okolostojacich, obrátil sa k Ringoví Lockovi. - Ring, Jim prišiel na Hackov podvod. A možno mu nos celkom nerozbil. Ledva som sa zdržal, aby som nezakričal.

- Strýko, - zvolal Jim prekvapený Traftovými slovami i zábleskom v jeho očiach.

- Jedinou tvojou chybou, chlapče, je, že hovoríš prirýchlo a priveľa. Budeš mať z toho nepríjemnosti.

Ring vystrčil chudú sokoliu hlavu a pokýval ňou. - No, pre mňa je to za osemnásť a pre ostatných bez dvoch za dvadsať, - povedal. - Je to aj zle, aj dobre. Skôr dobre, povedal by som. Ak si nový predák Diamondu za tým stojí, tak Hack nemá šancu. Možno ho na to naviedli chlapci. Ak je tak, bude dobrý ako chlapček a príde všetko urovnať. Ak nie… - Locke vážne pokrútil hlavou.

- Ring, stavím sa o štyri veľké, že zajtra je tu, - povedal Traft.

- Predpokladajme však, že nepríde.

- Môžeme ho nahradiť? - spýtal sa Jim úzkostlivo.

- Nie. Nikoho z tejto partie nemôžeme nahradiť, - odvetil Locke. - Ale ja som myslel na to, čo by to znamenalo. Hack Jocelyn zastrelil už zopár chlapíkov za oveľa menšiu vec.

- To je pravda, chlapče, - dosvedčil Traft zachmúrene. - To je na tom najhoršie. Táto banda si už vybavila účty s deviatimi chlapmi, odkedy jazdí pre mňa. Za šesť rokov! Pravda, niektorí z nich to čertovsky potrebovali.

- Viac ako deväť, boss, - opravil ho Locke. - Aj Lonestar Holliday musel utiecť z Texasu, lebo kohosi zastrelil.

- Čo? ! - zalapal Jim po vzduchu. - Títo pekní, vyčesaní chlapci už vraždili? - Si na západe, Jim, - zvolal strýko podráždene. - Keď sa dvaja chlapi dajú do hádky či bitky a vytiahnu zbrane, nie je vražda, ak jeden z nich zomrie. Tento kraj nemôže žiť bez kovbojov. A je to riadna kopa mladých kohútov… Ring, dovez bričku, pôjdeme domov.

Po ceste na ranč sa Traft rozhovoril o vážnych a neistých stránkach života v tomto kraji. Jim spoznal, že jeho výchova na západe sa iba začala. Nezvykol prezierať fakty, ale keď sa im ocitol zoči-voči, zdalo sa mu všetko mimoriadne významné a spletité. Celou cestou aj pri večeri mlčal. Neskôr, keď sa už zotavil z prvého stretnutia, nemal pocit, že by sa celá vec mala odohrať inak. Ale ani strýko, ani Ring Locke tomu nemohli rozumieť. Samému Jimovi sa to zdalo priveľmi spletité. Najprv sa rozhneval, potom naľakal a nakoniec zostal chladný. A teraz namiesto toho, aby sa mu žiadalo vrátiť do Missouri, čoraz väčšmi sa zžíval s Arizonou.

7. KAPITOLA

V nedeľu neskoro popoludní, keď Jim sedel na verande, upozornil ho strýko na kovboja, čo prichádzal smerom od barakov, pre ktoré ho dovtedy nebolo vidieť.

- Bud Chalfack, - prehodil strýko s úškľabkom.

- Kto je to? - Hneď uvidíš. V partii je akýmsi urovnávačom sporov. Je to diplomat, najprefíkanejšia hlava na ranči. Len čo je s niekým zle, pošlú Buda, aby uviedol veci na správnu mieru.

- Ach, tak, - povedal Jim neisto. Videl, ako kovboj kráča pozdĺž stavísk a dolu cestičkou k verande. Keď podišiel bližšie, bolo vidieť, že je to malý, ale statný chlapík s krivými nohami. Aj všetko ostatné svedčilo o tom, že sa dlho zapodieva koňmi. Fajčil cigaretu, no keď prišiel ku schodom, zahodil ju. Mal otvorenú, nevinnú tvár, ktorá Jimovi pripomínala ružového anjela.

- Dobrý večer, pán Traft, dobrý večer, boss, - pozdravil srdečne. - Môžem si sadnúť? - Isteže, Bud, - ozval sa Traft prívetivo. - Zdá sa mi, že si akýsi zoslabnutý. Čo ťa trápi? Lezie ti už mesto krkom? - Zoslabnutý? Žijem si tu ako na hostine, o koňovi už ani nehovoriac. Ale trápili sme sa celý deň s Hackom. Mali by ste vidieť ostatných chlapcov. Ležia ako mŕtvoly.

- Hack je tu? - spýtal sa Jim pokojne.

- Je dolu v baraku. Kvôli nemu ma poslali.

- Prečo neprišiel sám? - Jednak preto, že nechce, a jednak preto, že nemôže. Budova nevinná detská tvár sa na chvíľu odvrátila. Jim zatiaľ vrhol rýchly pohľad na strýka, ktorý naňho žmurkol. Veci sa vyvíjali úspešne. Jim si s úľavou vydýchol a pokúsil sa zažartovať.

- Trápi ho niečo? Opil sa a teraz ho bolí hlava? - Myslím, že oboje, boss. Ale o to teraz nejde. Trocha sme sa s Hackom poškriepili. Samozrejme, to neznamená. že by sme ho nechali opustiť Diamond. A on na tom prekliato trval. No a tak sme sa celý deň rozprávali, až sme sa unavili. Hack je v posteli.

- Tak je to teda. Nemohol sa prísť ospravedlniť a požiadať, aby dostal svoju prácu naspäť. Alebo tak chcel urobiť? - Jasné, že Hack chce robotu naspäť, ale nemá rád reči. Povedal len, že sa vám ospravedlní, ak mu odprisaáte, že nebude musieť kopať jamy na koly.

Jim sa len ťažko ovládol, aby sa nerozkričal.

- Bud, - ozval sa vážne, - obávam sa, že Hack bude musieť kopať jamy spolu s nami. Aspoň si tak myslím.

Kovboj sa nedôverčivo pozrel na starého Trafta, akoby si toto vyhlásenie chcel overiť.

,,- Jim má pravdu, Bud. Budete to musieť prežuť. Ale aj tak môžeš povedať chlapcom, že im nedá robiť nič, do čoho by sa nepustil sám.

- V poriadku, pane. Je to iste férovejšie ako u hociktorého iného predáka, za ktorého som jazdil… Ale Hack nebude kopať jamy. Prehovárali sme ho, a tak vám to môžem povedať. Kričal na nás, aby sme šli do pekla, a že ak bude jamy kopať, tak to budú hroby pre tú zlodejskú bandu zo Cibeque!

- Dobre, - prikývol starý rančer a prešiel pohľadom z Buda na Jima, aby videl, ako sa k veci stavia synovec. Jimovi bolo do smiechu i do revu. Ale aj tak vedel skryť svoje rozčúlenie.

- Zúril, Bud? - spýtal sa.

- Zúril. A mal aj prečo. Určite vám už strýko povedal, čo ten plot narobí.

- Nie, nič mi nepovedal, - odvetil Jim.

- Nuž, poniektorí z nás vám to budú musieť povedať, - pokračoval Bud. - Nesúhlasím tak celkom s Hackom a s ostatnými chlapcami z Diamondu. Ale predsa len tu jazdím niekoľko rôčkov. Hack prisahá, že sa budeme musieť biť. Pozná Setha Haverlyho a jeho kumpánov zo Cibeque. Sú to podľa neho lotri. A Slingera Dunna netreba tu v okolí Flagu ani predstavovať. Jeho značku možno vidieť na nejednom mieste… Niektorí chlapci dávajú Hackovi za pravdu. Bude peklo postaviť ten plot a horšie ako peklo, keď bude hotový.

- Bud, je ten plot vecou Diamondu? - spýtal sa Jim sarkasticky.

- Na to môžete dať hlavu, - vyhŕkol Bud.

- Budete držať pokope? - Myslím si, že len smrť môže rozbiť túto partiu.

- Ak vás nechám hlasovať, koľkí budú za stavanie ohrady? - My sme už hlasovali, boss. Dnes ráno. A Hack jediný hodil do klobúka čiernu známku. Aspoň si myslíme, že to bol Hack.

- Som rád, že to počujem. A aký je váš názor? - Akosi mi to nezapaľuje, boss.

- Všetci robíte okolo dobytka. Je ten plot dobrá, alebo zlá vec? - No, nie všetci sme si celkom istí. Väčšina z nás však verí, že pán Traft vie viac a vidí ďalej ako my a nikdy by neurobil malému dobytkárovi či usadlíkovi nič zlé. Chceme veriť, že má pravdu, a budeme stáť pri ňom.

- Ale aj tak si všetci myslíte, že nemal túto prácu zveriť zelenáčovi, však? - opýtal sa Jim ostro.

- Nuž… nuž, myslím, že je to tak, - odvetil Bud a očervenel.

- Tak! - zvolal Jim triumfálne a obrátil sa k strýkovi. - Vidíš, čo si urobil!… Poď, Bud, idem s tebou do baraku.

Našiel tam pol tucta chlapcov, ale nebol tam Curly Prentiss. Hack Jocelyn ležal na prični pod oknom. Dopadalo naňho svetlo z okna a bolo vidieť, že je nepekne doriadený. Jedno oko mal čierne a snažil sa ho skryť.

- Hack, beriem to naspäť, - povedal Jim, - ale to tvoje ospravedlnenie nebolo celkom úprimné.

- Nikdy som pre nikoho nerobil, boss, iba v tejto mizernej, zavšivavenej partii, - odpovedal Jocelyn. - A hovorím vám otvorene, že nebudem kopať nijaké jamy na koly. Budem rezať a ťahať stĺpy. Budem variť a umývať, nosiť vodu a chodiť s odkazmi.

- Nevyzeráš, že by ti bolo ľúto, že si ma urazil, Hack.

- Ani by som nepovedal, že to bola urážka, boss. Bol som len blázon. Nosíte predsa vyčačkané šaty z obchodu, nie? - Celý týždeň som chodil v pracovnom. A keď si po týždni oblečiem čistú košeľu a nohavice, som frajer? - naliehal Jim.

- Záleží na košeli a na nohaviciach.

- Takže je to vec vkusu, však? Veď moje šaty zo Saint Louis sa rýchlo obnosia.

Nezakrytým okom sa Jocelyn tvrdo pozrel na tento výstavný kus predáka. Potom sa so znechutením vzdal.

V nasledujúce ráno, skôr ako vyšlo slnko, vydal sa Diamond na cestu za svojím veľkým dobrodružstvom. Výpravu tvorilo tridsať osedlaných a nákladom naložených koní, voz so štvorzáprahom naložený drôtom a nástrojmi a voz s potravinami. Ring Locke sa na nich prišiel pozrieť, no Traft sa ani len neukázal. Posledné pochvalné slová Locka boli adresované Jimovmu rozhodnutiu rozbiť prvý tábor päť míľ za mestom. Jim zamýšľal rozbaľovať ostnatý drôt po celej trase a potom napredovať opačným smerom. Kým postavili tábor, nadobudol presvedčenie, že stojí na čele najčudnejšieho rodea, aké sa na západe odohralo. Iba raz prišlo ku konfliktu medzi ním a Curlym, ktorý namietal proti drsnému kostnatému starému mustangovi, čo si Jim vybral na jazdenie.

- Hovorím vám, - protestoval Curly, - bude vám žrať z ruky, len čo sa však naskytne prvá príležitosť, kopne vás do hlavy. To nie je kôň pre šéfa Diamondu. Zhadzujete sa.

- Na veľa vecí si budeš musieť zvyknúť, Curly, - vysvetľoval Jim trpezlivo. - Dokážem na tejto herke jazdiť.

- Jazdiť? Ani jeden z týchto kraviarov to nedokáže!

- Ale ja som na nej už jazdil, Curly!

- Zatiaľ len klame. Zajtra vás zloží na kopu.

Jim začal s prácou hneď popoludní. Bol to oveľa väčší cirkus, ako predpokladal. Prvú jamu vykopal sám, pokým jeho kovboji naňho zízali.

- Tak, - vydýchol si spokojne.

- Jupí! - zakričal Hack Jocelyn mocným hlasom. -Chlapci, toto je hrob Diamondu.

Jeho kamaráti zrevali na odpoveď tak divo, že Jim na chvíľu takmer uveril Jocelynovmu pesimistickému proroctvu. Potom sa pod Jimovým vedením dali do práce, pričom na seba kričali, nadávali si a bavili sa medzi sebou. Traja nosili veľké koly, ktoré sa potom rezali na kusy dlhé sedem stôp; päť stôp malo čnieť nad zemou. Jim si dobre premyslel svoj plán, len ho uskutočniť. Bud Chalfack, Lonestar Holliday a Hump Stevens sa ponúkli, že budú robiť s drôtom, čo títo aristokrati pokladali - okrem kopania jám - za najtrápnejšiu prácu.

Našťastie, plot nemusel viesť priamym smerom. Mal ísť na juh, ale mohol sa držať roviny a schodnejšej cesty. Jim určil trasu, označil miesta pre jamy a potom sa vrátil, aby pomohol pri práci. Prišla mu na pomoc náhoda. Nebolo to tak dávno, čo staval plot okolo otcovej farmy v Missouri. Nezabudol na to. Otec nebol iba prísny zamestnávateľ, ale vedel aj to, ako sa hýbať okolo stavby plota. Jim mal preto istý náskok pred svojimi kovbojmi, ktorí k takejto práci ešte ani len neprivoňali. Aj tak však hľadali chybu v každej podrobnosti Jimovho plánu a príkazov. Niekedy to robili nevinne a s takou očividnou prostotou, až pochopil, že čosi kujú. Dával si dobrý pozor, aby im vždy vysvetlil a dokázal neopodstatnenosť kritiky. Nesmel prepásť jedinú príležitosť.

Skončil sa prvý deň. Špinavý, spotený a hladný zástup kovbojov sa zberal naspäť do tábora.

- Kto by si to pomyslel? Trepať sa do tábora! Akoby toho ostnatého drôtu a roboty s ním nebolo dosť. Chlapci, lepšie by bolo kdesi v ohrade v Yume, - vyhlásil Cherry Winters a odhodil sombrero.

- Je to pekelne dobrá vec, že si nemusíme variť, - povedal Uphill Frost. - Môžete sa za to poďakovať šéfovi.

- Tak, Up, - ozval sa ktosi z nich, - radšej by sme boli, keby si bol kuchárom ty. To by sme už boli všetci mŕtvi.

- Pozri sa, Jackson Way, - vrátil mu Frost, - si obyčajný paholok a mrzák. Určite ukuchtím lepšie sucháre ako ty.

- To je možné. Nie som kuchár.

A v tomto duchu pokračovali slovné súboje ďalej. Jim sa snažil nepočúvať, držal sa kúsok od nich, aby sa mu nedostali do uší žartovné poznámky na jeho adresu. No niektoré z nich aj tak začul.

Úžasný deň sa končil. Jim mal zničený chrbát, ruky plné mozoľov a všetko ho bolelo. Utáborili sa na otvorenom priestranstve v blízkosti niekoľkých borovíc, ktoré unikli sekerám drevorubačov. Nebolo to pekné miesto.

Jim nikdy v živote ešte nespal pod holým nebom. Kovboji by sa boli nasmiali, keby boli videli, ako v izbe na ranči skladá prikrývky, aby z nich vzniklo útulné lôžko.

Jimovi vrelo odporučili kuchára. Mal to aj na písme. Kuchár napísal, že dobre počuje, ale je nemý. Raz mu vraj akýsi zlomyseľný kovboj strelil do hrdla.

- Kedy už ten ťarbák zakričí, že je večera hotová? - súril Hack.

- Neviete, čo je to zač? - spýtal sa iný.

- Chlapci, náš kuchár sa volá Jeff Davis, - oznámil im Jim vážne. - Pochádza z Alabamy. Nemôže hovoriť, ale napísal, že veľmi dobre počuje.

- Prečo nemôže hovoriť? - spýtal sa Hack.

- Nemý kuchár! Svätý Jupiter, ochraňuj nás!

- Pekné. Aspoň nás nemôže preklínať.

- No ak vie variť, je to v poriadku.

- V tejto partii je aj bez vzbúreneckého kuchára dosť rebelov, - zamrmlal iný.

- Chlapci, - dodal Jim akoby odpovedal na všetky tieto poznámky. - Jeff tvrdí, že mu nejaký zlomyseľný kovboj strelil do hrdla. Ostane do smrti nemý. Myslite na to!

- Možno je to chlapík, ktorý priveľa hovoril, - povedal Hack významne.

Potom sa už ozvalo náhle a naliehavé búchanie na cínovú panvicu. Jeff ich zvolával na večeru.

Uphill Frost, ktorý zaspal, vyskočil a zareval: - Indiáni idú!

K vozu s večerou sa dostal posledný, azda iba o zlomok sekundy neskôr ako ostatní. To, čo povedali kuchárovi s vážnou tvárou, keď im plnil taniere a šálky, stačilo, aby aj nemý zaklial. Možno len Jim zazrel čudný plamienok v Jeffových hlboko posadených očiach. Zamyslel sa nad tým. Potom sa chlapi z Diamondu postavili dookola alebo si sadli na zem na indiánsky spôsob, so skríženými nohami. Ticho, ktoré nastalo, prikrylo ich ako plášť. Pôsobilo tak dobrotivo a krásne, až sa Jimovi zazdalo, že sa odrazu ocitol v inom svete.

Po večeri zapálili táborový oheň, posadali si okolo neho a fajčili. Jimovi sa táto hodinka veľmi páčila. Akoby sa aj títo nevyspytateľní, náladoví kovboji utíšili. Jeden po druhom, ba niektorí dokonca v topánkach, sa potom zakrútili do svojich prikrývok. Jim si vyzliekol časť šatstva, a keď sa uložil na spánok, mal pocit, že sa už nikdy nebude schopný pohnúť. Aká bola táto posteľ príjemná! Celé telo ho pálilo a bolelo a od únavy nemohol zaspať. Biely hviezdny baldachýn sa mu zdal krásny a cudzí. Tvár mu ovieval vietor prúdiaci z hôr, ktorý s pribúdajúcou nocou chladol. Na ranči po prvý raz počul kojotí zbor, a tak bol pripravený na ďalší koncert. No tieto kojoty akoby sedeli v polkruhu priamo za jeho lôžkom a brechali, zavýjali, vrčali v divom súzvuku. Chvíľu so záujmom počúval túto hudbu, čoskoro však usúdil, že by v ňom ľahko mohla vzbudiť vražedné chúťky.

Začal v mysli preberať príhody a poznatky dňa. Nemožné! Mal v úmysle zaviesť si denník, hoci vo dne nebolo na písanie veľa času a príležitostí. Ale za pokus by to stálo, aj keď mnoho z toho, čo títo jazdci navraveli, sa azda vôbec nedalo zaznačiť.

Zrazu pocítil, že na zadnej strane lôžka, kdesi na pokrývke pod ním, sa čosi trhlo. Okamžite sa pohol a pocítil inštinktívny strach. Kojot! Ukradli mu títo žobráci, ktorí sa živia najmä odpadkami, prikrývku? Vykríkol, a hoci mal jeho výkrik obsah, artikulácia bola chabá.

- Ideš!

Vyskočil. Bolo vidieť na päť stôp od lôžka. Nič. Možno to bol potkan či štrkáč, o ktorých rozprávali chlapci po večeri. Topánkou pobúchal okolo kabáta, ktorý si skrútil ako podušku pod hlavu. Potom ta trasúcou sa rukou siahol. Nahmatal povraz. Bol priviazaný o koniec prikrývky, ktorá bola spolovice vytiahnutá.

- Ach, doparoma, - vydýchol si.

Zo všetkých strán sa ozývali tlmené zvuky. Sedel tam prekvapený a len pomaly začínal chápať situáciu. Kovboji mu vyviedli prvý zlomyseľný kúsok a teraz sa snažili udusiť výbuchy smiechu. Až nakoniec kdesi v blízkosti kuchynského voza vybuchlo chrapľavé hahaha!

Jim odviazal povraz a zahodil ho tak ďaleko, ako len vládal. Mamľasi, nadával v duchu. Napriek tomu sa však potešil. Mohli mu život poriadne znepríjemniť. A tak to bral ako šťastné znamenie. Strýko mu raz povedal, že ak mu začnú vystrájať žarty, je tu nádej. Ak ho budú mlčky trpieť a nechajú vo všetkom samého, je to beznádejné. Jim si ľahol naspäť šťastný, hoci sa mrzel, že ho prebrali z polospánku, a zaspal.

Ráno vstal, akoby sa nič nebolo stalo, a dal sa do práce. Ukázalo sa, že skúška jeho trpezlivosti sa ešte ani zďaleka neskončila. Vrátil sa do tábora, umyl si mozoľnaté ruky a tesne pred večerou sa zastavil pri svojom lôžku.

Nebolo však na svojom mieste. Spočiatku si myslel, že si zmýlil miesto, ale hneď nato sa presvedčil, že sa nepomýlil. O chvíľu objavil svoje prikrývky: viseli na borovici. Jim si pod fúzy zahrešil. Keby sa začal škriabať na strom takýto doráňaný, poskytol by týmto diabolským kovbojom nevídaný zážitok. Stáli, sedeli naokolo a čakali, kým ich zavolajú na večeru. Videli, v akej nepríjemnej situácii sa ocitol ich šéf.

- Keby som bol vtáčkom… - zanôtil jeden z nich.

Jim sa rozhodol. Dosiaľ mal šťastie. Teraz im musí poriadne pohroziť. Prečo nezájsť až do krajnosti? Podišiel k svojej batožine, vytiahol z nej kolt, pokojne zacielil na povraz a strelil. Podarilo sa mu ho prestreliť. A kým si sťažka vydýchol, balík spadol a temne zadunel na tráve Jim vyhodil pištoľu, tak ako sa to naučil za týždeň na ranči a starostlivo ju uložil do vreca. Potom pristúpil bližšie ku kovbojom a vážne povedal: - Dúfam, že ma neprinútite vytiahnuť ju na niektorého z vás, chlapci.

Od prekvapenia sa im rozšírili oči. Vyzerali ani školáci pristihnutí pri čine.

- Ja som to neurobil, boss, - dušoval sa Curly.

Museli teda zaznamenať ďalší bod v prospech zelenáča. Tej noci sedeli okolo táboráka zamyslene a šepkali si iba poza Jimov chrbát. Pobral sa spať. Vedel, že vojna už vypukla a že z nej nemôže vyjsť inak ako na hlavu porazený. Ring Locke bol raz povedal, že kovboji, ktorých zahnali do úzkych, urobia hocičo na svete. Jim o tom všetkom už premýšľal. Sám od seba však nemohol urobiť nič. Musel čakať, ako sa k nemu budú správať oni. Jeho hlavnou úlohou bolo získať si rešpekt.

Tej noci, ani nasledujúceho dňa sa neprihodilo nič. Ďalšiu noc ho však prebudil strašný rachot a škrípanie. Ležal a triasol sa. Zdalo sa mu, akoby hviezd na nebi pribudlo. Do borovice nad ním musel udrieť blesk, lebo jej vetvy ho už netienili. Spadla. Ale blesk to nemohol byť! Nebo bolo jasné, ani mráčika. Blesk si však vymysleli kovboji. Vo dne pravdepodobne narezali borovicu a v noci ju zrútili. Koniec jednej z vetiev ležal krížom cez jeho nohy. Po chvíli námahy sa mu podarilo pohnúť nimi. Krásni, jemní kovboji! Ešte dlhú chvíľu Jim nemohol zaspať.

Koncom týždňa sa dostali s drôteným plotom až k hraniciam Traftovho ranča. Nechali Jima, aby ho dokončil. Sobotnú noc strávil v tábore sám. Bol s ním len kuchár, ktorý sa oňho staral. V nedeľu mal ísť navštíviť strýka, ale nechcel nechať tábor opustený. Neskoro popoludní sa začali vo dvojiciach a v trojiciach trúsiť kovboji. Niektorí boli poriadne opití. Jimovi sa to bridilo. Pozeral, ako prichádzajú, a snažil sa zistiť, kto z nich je triezvy. Vrátil sa Bud, ktorý držal v sedle Hacka Jocelyna, Curly poskytol tú istú službu Cherrymu Wintersovi. Alkohol bol jednou z Hackových nerestí. Keď sa opil, bol zlý a odpudzujúci. Cherry zasa bol zábavný. Curly ho pevne držal, keď sa chcel pobrať k Jimovi, dvakrát mu dokonca podrazil nohy, ale aj tak sa Cherry nechcel dať odbiť.

- Šéfko, všetko je dobr… ré, - bľabotal a odmietavo mávol rukou. - Toto sú ožrani, ale ja som triezvy… triez-vučký. A chcel som čosi povedať… Minulú noc… Curly ho strhol naspäť.

V podvečer sa Jim vybral na dlhú prechádzku. Zapôsobila naňho upokojujúco. Vrátilo ho až búchanie na panvicu, ktoré oznamovalo večeru. Keď sa blížil k táboru, začul Curlyho hovoriť: - Začínam toho mať plný žalúdok. Myslím, že je celkom slušný, keď sa to tak vezme.

- Curly, myslím, že máš žalúdok plný čohosi iného, -poznamenal sarkasticky Hack Jocelyn. - Čo by ešte chcel? Veď staviame plot, či nie? Doparoma!

Jim rozmýšľal, či tieto výroky patria jemu alebo strýkovi. Hneď však prišiel na to, že boli adresované jemu. A Curly, ako Jim už predtým pobadal, sa ho zastával. Bol to jediný svetlý bod na konci tohto chmúrneho týždňa.

V pondelok na svitaní zbalili tábor a pobrali sa na juh, až k lesu vzdialenému ďalších päť míľ. Miesto, kde sa utáborili, sa tentoraz Jimovi páčilo. Bolo to trávnaté sedlo, neďaleko ktorého sa začínal les. Nablízku bol aj krásny prameň. Holá, vydrancovaná krajina už bola z dohľadu. Prirodzene, cestou naťahovali drôt. Spolu so stavaním tábora im to zabralo celý deň.

V novom tábore vznikla situácia, pri ktorej zovrela v Jimovi krv. Curly Prentiss, prejavujúci čoraz väčšie priateľstvo k Jimovi, sa mu zrazu odcudzil. Jim to pripisoval vplyvu skupinky štyroch kovbojov, ktorá sa v Diamonde utvorila okolo Hacka Jocelyna. Práve vtedy však Jim začal pociťovať, že by si za svoju trpezlivosť a vytrvalosť zaslúžil aspoň kvapku vďaky.

- Curly, - oslovil ho, - čosi sa mi na tebe nepáči. Si čudák.

- Hovoríte o robote, boss? - spýtal sa Prentiss a ostro pozrel na dvoch kovbojov, ktorí stáli obďaleč a iste počuli, čo mu Jim povedal.

- Nie. Musím priznať, že robíš viac, ako je tvoj diel. - povedal Jim.

- Dobre, pokladám teda vašu poznámku za osobnú. Ak nie ste zbabelý, poďte si to so mnou rozdať.

- Nebesá, Curly, - zvolal Jim otrávene, - hádam by si to nehnal na ostrie noža? - V tomto kraji sa človek musí stále brániť.

- A ako sa, doparoma, mám brániť ja, sám proti celému tomuto diabolskému spolku? - spýtal sa Jim trpko. - Spolieham sa na teba. Veľmi si mi pomohol, hoci o tom možno ani nevieš. Páčiš sa mi. A prisahal by som na to, že som sa i ja začal páčiť tebe. A zrazu si sa zmenil. Si cudzí a zlostný.

- Tak preto ste mi povedali, že sa vám na mne čosi nepáči? - spýtal sa Curly a v očiach sa mu zjavili malé zvedavé ohníky.

- Áno, preto.

- Ale partia mi už povedala svoje. Obvinili ma, že sa s vami priatelím. A dali mi na výber. Vy, alebo partia.

- Teda tak je to, - povedal Jim. - Nikdy by som si to nebol myslel. Samozrejme, pridal si sa k nim.

- Áno. A budete sa mi musieť pred nimi ospravedlniť. Jim sa už chcel Curlymu ospravedlniť, keď sa v ňom čosi vzbúrilo.

- A čo ak to neurobím? - Ak sa nebudete chcieť strieľať, budem vás musieť vyzauškovať, - pokračoval pomaly Curly.

- Budeš musieť? - Áno, budem musieť.

- Curly, to by sa ti nikdy nepodarilo.

Odpoveď prekvapila aj Jima, aj Curlyho. Bola dielom posledných rušných dní.

- Rozchádzame sa v názoroch, pán Traft. Ja vám to teda dokážem.

- Dobre, ale najprv to ospravedlnenie, - naliehal Jim. Bolo pred večerou a všetci chlapci boli nablízku. Jim vedel, že počuli, o čom s Curlym hovoril.

- Chlapci, chcel by som vám čosi povedať, - začal. Pomalé, ľstivé pohľady sa začali obracať k nemu. Keď ich uvidel, chcelo sa mu zakliať. - Chcem sa Curlymu pred vami všetkými ospravedlniť. Povedal som mu, že sa mi na ňom čosi nepáči a že je čudák. Beriem to nazad. A namiesto Curlyho to vravím každému, kto ho prinútil, aby sa na mňa vykašľal. Neviem, kto to bol. Vy to však viete. Je to pekná podlosť. Táto mizerná robota, ktorú som sa podujal urobiť pre svojho strýka, mi ide na nervy. Ešte veľa neviem. Curly alebo ktosi z vás by mi mohol pomôcť. Myslím, že to mal v úmysle. Ale vy ste ho od toho odradili. - Potom sa obrátil ku Curlymu. - Tak, pán Prentiss. Zdvorilo si ma pozval na partičku s pištoľami a potom mi hrozil, že ma zbiješ. Ani jedno, ani druhé ma neprinútilo ospravedlniť sa. Urobil som to preto, lebo som bol k tebe nespravodlivý. Ale poviem ti ešte čosi tu pred tvojimi uškŕňajúcimi sa kamarátmi. Nezbiješ ma. Nestačíš na to. Ak sa o to nepokúsiš hneď teraz a na tomto mieste, tak si zbabelec.

Curlyho tvár bola v tejto chvíli zaujímavejšia ako tváre jeho spoločníkov. Tí navidomoči zrozpačiteli. Ale keď začuli výzvu do bitky, začali sa usmievať.

- Boss, myslím, že váš strýko… - začal Bud, ktorého hrýzlo svedomie.

- Drž hubu, táraj krpatý! - zareval ktosi, pravdepodobne Hack.

Do kruhu skočil Lonestar Holliday a varovne zašepkal: ~ Chlapci, ide Slinger Dunn.

8. KAPITOLA

Spomedzi stromov vyšli dvaja jazdci. Neboli to kovboji, hoci na prvý pohľad by Jim nevedel povedať, čím sa od nich líšili. Možno sa mu tak zdalo iba preto, čo povedal Lonestar Holliday. Jeho slová zapôsobili okamžite a zanechali na chlapcoch hlboký dojem. Jim však nevidel nič mimoriadne v tom, že tábor navštívili cudzí jazdci. Stávalo sa tak často. No keď prvý z jazdcov zastal, Jim pozmenil svoj názor.

Jazdec vyzeral ako Indián, len jeho koža bola tmavobronzová, a nie červená. Črty tváre mu zakrýval tieň, ktorý vrhal široký okraj sombrera. Z prítmia svietili iba ostré, pichľavé oči. Mal na sebe jelenicovú košeľu, na ktorej bolo vidieť stopy dlhého nosenia. Ničím ostatným sa nelíšil od kovbojov. Druhý jazdec mal dlhú, chudú tvár s úzkymi perami. Jeho oči behali z miesta na miesto ani ručička kompasu. Bol mladý.

Obaja sedeli na dlhosrstých, drsných, divo vyzerajúcich koňoch. Sedlá boli krásne, s dlhými tapa dores. V puzdrách na sedle mali zastrčené pušky.

Prvý z jazdcov nepozdravil ani partiu, ani nikoho z nej. Jim si hneď všimol, že ani z jeho partie nik neprehovoril. Nepozdravil teda ani on. Len postúpil dopredu a zaujal postavenie, ktoré prezrádzalo jeho autoritu. Dostal sa tak na svetlo o kúštik bližšie k jazdcom. Ocitol sa zoči-voči peknej, tvrdej a cudzej tvári.

- Vy ste ten nový šéf Diamondu, čo? - spýtal sa jazdec chladne a nepriateľsky.

- Áno, nazývajú ma tak, - odpovedal Jim rovnako chladne.

- Mladý Traft z Mizúri? - James Traft, - opravil ho Jim.

- No tak, pán Traft! Som rád, že vás poznávam, - pokračoval pomaly jazdec a nezdalo sa, že by mal v úmysle povedať svoje meno. Jim sa teda ozval: - Nemôžem zopakovať vašu poklonu. Nepovedali ste mi, kto ste.

Holliday urobil dva kroky vpred a dostal sa tak po bok Jimovi. Jima to trochu vzrušilo, hoci azda ani neporozumel zmyslu tohto činu.

- Šéf, to je Slinger Dunn a jeho partner Seth Haverly zo Cibeque, - vysvetlil Holliday.

- Ahoj, Lonestar, - pozdravil ho Dunn.

Stálo za povšimnutie, že Holliday už nepovedal ani slova. Jim privítal návštevníkov, vyzval ich, aby zosadli z koní a zostali na večeru.

Zdalo sa, že Dunn nepočuje.

- Povedzte, nestaviate tu nejaký dlhý plot? - spýtal sa.

- Staviame. A ide to poriadne rýchlo, - odpovedal Jim s úsmevom.

- Aký bude dlhý? - Podľa kovbojov asi sto míľ.

- To je poriadne ďaleko. A ešte k tomu ostnatý. Čo za plot to bude? - Plot, ktorý má zadržať dobytok, pán Dunn, - odvetil Jim.

- Čo je to za nápad? Plot, ktorý má zadržať dobytok? - A čo ste si mysleli? - vrátil mu Jim rovnako britko. Potom sa pozrel do blčiacich očí, ktoré ho doslova prebodávali.

Druhý jazdec podišiel dopredu a povedal: - Poďme, Arch.

- Myslieť si môžem všeličo. Ale ja sa vás pýtam, - pokračoval Dunn. - Je to nápad starého Trafta, čo? - Zaiste.

- Je to jeho zem? - Nie.

- Chce oplotiť tento voľný kraj? - Je pravda, že to rozdelí tento kraj.

- Nuž, tu na tom nikomu nebude záležať. Ale keď sa plot dostane až k Diamondu, narobí starosti dobytkárom, čo žijú v húštinách.

- Vraveli mi už o tom, pán Dunn, - odpovedal Jim, - no ja sa len zaúčam do dobytkárstva a neviem vám nič bližšie povedať.

- Myslím, že sa nedostanete ďaleko, - podotkol druhý významne a zakrútil si cigaretu. Svietiace oči nespúšťal z Jima.

- Arch, opakujem ti, poďme odtiaľto, - ozval sa Haverly a šklbol Dunna.

- Dostanem sa s týmto plotom až na koniec Diamondu, - ubezpečil ho Jim. - A keď ho postavíme, budeme dávať pozor, aby zostal stáť.

- Vaša partia? - Áno, moja partia.

- Hádam si len nemyslíte, pane, že vaša partia bude držať s vami? - Som o tom presvedčený.

- Nuž, tak sa poriadne mýlite. Ešte aj u nás dolu v húštinách vieme, čo si o vás myslí Jocelyn. A Cherry Winters. A Uphill Frost.

- Je mi Túto, ale musím priznať, že sa niektorí z mojich ľudí zo mňa smejú, - povedal Jim smutne. - Možno si to zaslúžim, lebo naozaj som zelenáč. Ale napriek tomu stavba pokračuje a plot stojí, aj za cenu pol tucta takýchto partií.

Dunn zamával cigaretou. Takéto slová ho ohúrili.

- Traft, v kraji, ktorý sa nazýva Cibeque, nikdy nebude stáť nijaký plot, - vyhlásil rýchlo a zlostne.

- To sa ešte ukáže. Ďakujem za upozornenie. A teraz, keďže nie ste ani zdvorilý, ani príjemný, buďte taký dobrý a odíďte z môjho tábora.

Dunnova tvár stmavela od krvi, ktorá sa do nej nahrnula. Jeho spoločník ho mocne chytil a takmer ho vytrhol zo sedla.

- Poď, Slinger. Nebudem čakať, kým ma vyhodia zo zelenáčskeho tábora, - povedal namrzene a potiahol Dunna.

- Neskoro ste si spomenuli, - ozval sa Jim sarkasticky.

- Moje pozvanie platilo aj vám. Teraz vás však vyzývam obidvoch. Vypadnite!

Len čo Jim vyslovil tento spupný príkaz, pocítil, že urobil čosi hrozné. Nezmeravel len Dunnov pohľad, ale aj zraky Jimových chlapcov. Ešte nikdy predtým Jim nevidel také horúce peklo v ľudských očiach, aké sa zračilo v Dunnovom pohľade.

Haverly zoskočil z koňa, schytil uzdu Dunnovho koňa a viedol ho i s jazdcom preč. Bolo počuť, ako sa sypú Dunnove nadávky na Sethovu hlavu i ako mu ich tento vracia. Potom zmizli v lese.

Jim sa obrátil k partii. Keď sa obracal, zbadal, ako Curly Prentiss pohol pravou rukou, v ktorej mal pripravenú pštoľ, ako ju vytiahol spoza chrbta. Jimovi to prezradilo čosi viac o pozadí stretnutia s dvoma jazdcami zo Cibeque, no ani najmenej to neutíšilo jeho hnev.

- Nemám o vás vysokú mienku, - ozval sa a jeho hlas zazvonil ako kov. - Keď to poviem strýkovi, vyhodí vás do posledného. Možno ste veľká partia, Diamond, ale v mojich očiach ste hŕba naničhodníkov. Čo, doparoma, viem o Slingerovi Dunnovi a jemu podobných? Niekto z vás mal zakročiť a postaviť sa ku mne.

- Myslím, že sme všetci stáli pri vás, boss, hoci ste o tom nevedeli, - odvetil Curly Prentiss. - Vy ste hovorili. Keby sme sa boli do toho zamiešali my, vznikla by tu strieľačka.

- Curly má pravdu, - pridal sa Lonestar Holliday. -Neviem, či Dunn videl, ako Curly ťahá kolt, ale myslím, že to videl. Skrotilo ho to. Slinger Dunn má veľmi zlú povesť. Zopár chlapov už zabil a postrieľal viac ľudí, ako by ste sa nazdali.

- A ešte slovíčko, boss, - povedal Hack Jocelyn. - Bolo šialene odvážne vyhodiť Slingera Dunna z tábora. Keby ste neboli zelenáčom, nikdy by ste to neurobili. Budete si musieť naňho dávať pozor.

- Nebojím sa ho, aj keby bol neviemaký pištoľník, -vyhlásil Jim prudko. - Ako mám vedieť, či ste mi nevyviedli zasa jeden z vašich kúskov? Možno ste radi, že ste sa zabavili na môj účet. V poriadku. Ale všetko má svoje hranice. Ste mizerní klamári. Neverím ani jedinému vášmu slovu.

- Nazývate nás klamármi, šéf? - spýtal sa Curly čudným hlasom.

- Áno, tak veru. Ste klamári. Ba ešte viac. Ste črieda namyslených, tvrdohlavých, hašterivých kovbojov. Tak si to teraz zakrúťte do cigariet a nadýchajte sa toho!

Konečne ich Jim umlčal. Netušil veľkosť tejto urážky a ani sa o to nestaral. Bol nahnevaný. Ak sa jeho hnev niekde nevybúri, bude zle. Bude to koniec. Prisahal si, že ho nikdy nijaký Diamond neuvidí báť sa.

Jeff ich zvolával na večeru, no Jim sa vybral do lesa poprechádzať sa pod tmavými borovicami. Upokojil sa, ale nijako sa nevládal zbaviť tušenia, že sa blíži katastrofa. Úloha, ktorú vzal na seba, zdala sa mu v tejto chvíli takmer neznesiteľná. Nakoniec sa skľúčený, ustarostený a plný obáv vrátil do tábora a ľahol si spať.

Na druhý deň pokračovali v stavbe plota. Práca im išla rýchlo, ba oveľa rýchlejšie ako v otvorenej krajine. Drôt pripevňovali na stromy a iba zriedka museli kopať jamy. Azda práve to malo na členov partie povzbudzujúci účinok.

Jim sa však pozeral na ich úsilie priblížiť sa mu a na náhly záujem s podozrením. Nemýlil sa. Keď v noci rozložil prikrývky, boli mokré. Ktosi na ne nalial za vedro studenej vody. Jim sa povzniesol nad tento úbohý vtip. Vedel by sa pomstiť. Ale čo robiť v tejto chvíli? Mohol by zo všetkých postŕhať prikrývky, zobudiť ich. No neurobil to. Namiesto toho rozložil obrovskú vatru, v ktorej žiare sa takmer za živa upiekli, kým sa prebudili a stačili zaliezť medzi stromy. Polovicu noci strávil Jim sušením prikrývok. Vedel však, že pri obrovskom ohni nemôžu spať ani ostatní. Potom sa pobral spať. Skôr než sa rozodnilo, bol opäť na nohách. Vyliezol z prikrývok, a tak ako často počul kričať svojich kovbojov, zakričal: - Svitá! Vstávať!

Prešli ďalšie dva dni. Tábor sa posunul o desať míľ hlbšie do lesa na širokú, krásnu tíšinu, ktorou zurčal potok. Voz sa musel vrátiť do Flagerstownu po daľší drôt. Priviezol odkaz od starého Trafta, ktorý sa pýtal, prečo Jim ešte neprišiel na ranč podať správu. Jim neodpovedal a tobôž nemal v úmysle odísť.

Ubehol ďalší týždeň a Jima nechali na pokoji. Pravda, iba na chvíľu. Čas plynul, plot sa dĺžil a títo nepochopiteľní chlapíci znova privádzali Jima do šialenstva. Chceli ho zlomiť a robili všetko, aby sa tak stalo. Nijakému zelenáčovi z Missouri sa nepodarí ovládnuť Diamond. Aspoň také čosi Jim začul.

Vystrájali mu nové a nové kúsky a Jim bol proti nim zväčša bezmocný, lebo vedel iba málo o západe, o koňoch a o povahách kovbojov. Zdalo sa mu, že sú to neľudskí, cynickí, smejúci sa diabli, posadnutí túžbou nahnevať ho, utrápiť, donútiť, aby sa napokon predsa len vzdal.

V pondelok sa voz s drôtom vydal po trase, ktorú Jim určil v nedeľu, zložil svoj náklad a vybral sa nazad do mesta po ďalší. Cesta ta a späť trvala už teraz tri dni.

Jim, ktorý tento týždeň hnal chlapcov veľmi tvrdo, dorazil na koniec trasy, skôr ako sa voz vrátil. Pred nimi sa otvárala strž, ktorú bolo treba prejsť. Krajina bola čoraz drsnejšia.

- Šéf, - oslovil ho toho rána Bud, - dolu v strži je hŕba drôtu. Zgúľal sa.

Zvyšok partie zhíkol a Jim nevedel, či je to od prekvapenia, či od spokojnosti.

- Kto ho ta zgúľal? - zakričal.

- Ako to mám vedieť? - bránil sa Bud.

- Ďalší hlúpy kúsok, - zvolal Jim a pobral sa pozdĺž plota k strži. Hlboko na dne zbadal tucet či viac balíkov drôtu pohádzaných jeden cez druhý.

- Choďte dolu a vyneste ich, - nariadil svojim chlapcom, ktorí mu boli v pätách.

- Čo-o? - Pešo hore týmto kopcom? Jeden po druhom si posadali do tieňa a dali sa krútiť cigarety. Keď začal Jim kliať, smiali sa lenivým, chladným smiechom, ktorý ho vždy vedel rozzúriť.

- V poriadku, - vzkypel hnevom, - vytiahnem ho sám. Zostúpil dolu svahom, ktorý bol strmší a dlhší, než sa zhora zdalo. Ako hračku vzal do rúk balík drôtu. Jim bol silný. Vládal zodvihnúť a naložiť na voz vrece obilia či plný sud. No ako sa tak šplhal hore svahom, zrazu pocítil, čo za náklad na seba zobral. Videl, že tentoraz to prehnal. Ale cítil na sebe uprené zraky. Partia ho starostlivo pozorovala. Nemohol ustúpiť. Opäť zišiel dolu. Teraz už nevystupoval rovno, ale kľukato. Dve hodiny sa lopotil, kým bol s robotou hotový. A potom rozhorúčený ako pec a mokrý od potu obrátil sa na mlčiacich kovbojov so slovami: - Tak, oddýchli ste si, dáme sa do plota!

- My sme iba čakali, boss, kedy prídete na to, že na túto robotu možno použiť nákladného koňa, - prehlásil pokojne a roztomilo Hump Stevens.

Jim azda už po tisíci raz prišiel na to, aký nepripravený sa stal vodcom Diamondu. Nakoniec ho však zlá nálada prešla. Dal sa do práce, akoby ani nevedel, že sa čoskoro rozhnevá pre čosi iné. Curly Prentiss objavil konské stopy, ktoré viedli pozdĺž vytýčenej trate. Ukázal ich Jimovi. Bolo vidno, že zaujímajú aj jeho, aj celú partiu.

- Čerstvé a bez podkov, - zdôraznil. - Myslím, že to bol niekto zo Cibeque.

- Ľutujem, že som vás obvinil, chlapci, - ospravedlňoval sa Jim s ľútosťou.

Ale čokoľvek povedal či urobil, povedal a urobil zle. V piatok asi naobed vyhľadal Jima Bud Chalfack.

- Prišiel som za celú partiu, - povedal. - Na tento týždeň máme už roboty dosť. Chceli by sme si dnes popoludní a zajtra odskočiť.

- A to prečo? - spýtal sa prekvapený Jim.

- Vo Flagu je trh a zajtra bude rodeo. Väčšina z nás bude jazdiť.

- Nemôžeme skončiť robotu pre rodeo, - protestoval Jim.

- Ale môžeme. Prečo by sme sa mali s plotom až tak ponáhľať? Na štvrtého júla budeme už priďaleko, aby sme sa mohli vrátiť. Chceme byť aspoň na tomto rodeu.

Jim ani tentoraz nevedel, či je to porušenie disciplíny, či oprávnená žiadosť. Bol bezmocný. Aj keby odmietol, neposlúchli by ho. Ak bude súhlasiť, môžu mu prerásť cez hlavu.

- V poriadku. Choďte si, kam chcete, - povedal Budovi. Veselá a krásna skupinka mladých jazdcov odcválala.

Srdcia im prekypovali hrdosťou. Bolo mu smutno, že ho neprijali medzi seba. Prečo mu nepovedali, aby šiel s nimi? Rád by bol išiel. Ešte nevidel rodeo. Ale oni ho nechceli medzi seba. Hanbili sa za svojho predáka-zelenáča.

Keď odišli, Jim zamieril k lesu. Ohromený však zastal. Začul, ako za ním Jeff volá: - Nemali by ste chodiť sám, šéf. Ale ak musíte ísť, zoberte si pušku.

Jim neodpovedal, hoci bol Jeffovi vďačný. Kuchár teda klamal. Nebol nemý. Jim sa rozhodol, že ho pred partiou neprezradí. Nepočúvol jeho radu. Vybral sa do lesa sám a bez zbrane.

V hlbokom tichu lesa našiel útechu. Čosi mu tu prichádzalo na pomoc. Bol začiatok leta. Pozdĺž lesných cestičiek rástlo papradie a lesné kvety. Jeho kroky nevydávali ani najmenší zvuk. Videl veveričky a vtákov a raz zazrel akési miznúce sivé obrysy. Jeleň, pomyslel si. Zastavili ho až vysoké skaly ovenčené machom a popínavými rastlinami, z ktorých kvapkala voda. V korunách stromov šumel vietor. Ak mohlo čosi osviežiť jeho skleslého ducha, bola to skladkosť a osamelosť tohto lesa. Tušil však, že porážka ž nie je ďaleko. A myšlienku na ňu nijako nemohol zo svojej mysle vystrnadiť.

Popoludnie prešlo. Vrátil sa do tábora a v tichosti zjedol večeru. Nedal na sebe znať, že si všimol, ako kuchár prehovoril. Spal dobre, ale ráno sa ho opäť zmocnila stará zatrpknutosť a beznádej. Ťahalo ho do mesta. Nakoniec sa tomu poddal. V prvej chvíli nevedel, či ide o porážku. Veď sa to ukáže, keď sa ocitne zoči-voči strýkovi.

Asi naobed prišiel domov. Povedali mu, že strýko je kdesi na trhu. Zamieril do mesta. Nechal koňa kráčať, ako sa mu chcelo. Či je len hlúpy! Ako by strýka Jima zarmútilo, keby ho videl takéhoto. Nemá sa dať do všetkého odznova? Unavený a utrápený dorazil na trh. Zbadal veselo vyzdobený stánok s občerstvením. Zosadol z koňa a obrátil sa k pultu. Poprosil o čosi dievča, ktoré tam stálo. Keď si objednal, pozrel sa hore a zazrel nad sebou pár zlatohnedých očí. A tie ho prinútili spýtať sa: - Čo by ste robili, keby vás zbili? A dievča odpovedalo: - Šla by som sa znovu biť! Až vtedy ju Jim zbadal naozaj. Jej duchaplná odpoveď ho rozrušila. No to všetko nebolo nič proti tomu, ako kývla tmavou hlavou, v ktorej sa lesklo zlato. Bola mladá, ale pod peknými šatami sa skrývali kontúry svedčiace o jej ženstve. Mala malú, okrúhlu, takmer hnedastú tvár. Aj jej ruky boli malé a hnedé. Videli sa mu mocné a šikovné. Pravda, bola to západniarka, ale bola to zároveň malá dáma. Vravel a ani nevedel, čo vraví. A to v nej náhle vzbudilo záujem. Potom už vedel, čo vraví, a každé jeho slovo nadobúdalo dôležitosť. Po chvíli zistil, že nemá priateľa, že je voľná. A keď odchádzal s jej plachým, polovičným sľubom, že s ním bude tancovať, zmenil názor na svoju cestu do Flagerstownu. Šla by som sa znova biť! Naozaj na to vyzerala. Sladké a ohnivé dievčatko! Iste si myslela, že ho zrazili na zem. Veď je to vlastne tak. Ale vstane a bude konať presne a neohrozene podľa jej rady. Bojovať! Zbije každého z Diamondu.

Zaviedol koňa do stajne a šiel sa obzrieť po okolí. Našiel strýka, ktorý ho privítal tak srdečne, až sa zahanbil. Rozradostilo ho, že prišiel do mesta v pracovnom obleku.

Rodeo bolo v plno prúde. Jim bol očarený. - Diamond si to rozdá s hocikým, - tvrdil strýko, ale ani táto ohromujúca veštba nepripravila Jima na to, čo sa malo stať.

Sedel, zvieral sedadlo a kričal s davom. Videl, ako Curly Prentiss jazdí na divom bronchovi, ktorý zhodil všetkých ostatných jazdcov, videl Hacka Jocelyna, ako prekonáva rekord vo viazaní dvojročiakov, videl, ako Bud Chalfack lezie po koňovi, ktorý sa rúti krkolomnou rýchlosťou, videl Jacksona Waya jazdiť na dvoch krásnych koňoch tak, že jednou nohou stojí na chrbte jedného a druhou na chrbte druhého, a predbieha svojich súperov o dve dĺžky. A nakoniec videl Lonestara Hollidaya, ako vyhráva peniaze za nebezpečný kúsok pri zápase s býčkami.

V šestnástich disciplínach obsadili chlapci z Diamondu deväť prvých miest. Jim sa sotva ovládol. Bola to jeho partia, jeho kovboji. Ak ich pred dnešným dňom nenávidel, teraz ich mal rád. Nejasne si uvedomoval, že sa s ním stalo čosi veľkolepé.

Na ranč prišiel vo vytržení. Nevedel, čo preciťuje silnejšie: hrdosť na svojich kovbojov, alebo radosť z blížiaceho sa tanca. Oholil sa, umyl, prezliekol. Postaral sa o svoj zovňajšok mimoriadne starostlivo. Strýko mal hostí. Predstavil im Jima ako šéfa Diamondu. Jim sa tváril hodnoverne a uchoval si svoje trápne tajomstvo.

Potom už bol pripravený na tanec, netrpezlivý, srdce mu búšilo. Zabával sa sám na sebe, žasol nad svojimi pocitmi a súčasne sa z nich radoval. Mal teraz príležitosť ukázať podaktorým flagerstownským dievčatám, že hoci je zelenáč, vie vzbudiť záujem a možno aj zvíťaziť u dievčaťa krajšieho ako všetky dovedna. Hľadal ju pohľadom, no nečakal, že uvidí anjela v bielom. A predsa to bolo dievča zo stánku s občerstvením. Bola to jej krásna hnedá tvár, bronzové ruky, žiariace oči. Šaty ju očarujúco zmenili. Zbadala ho a uklonila sa. V jeho srdci sa odohrávalo čosi, čo dosiaľ nepoznal.

Nevnímal nikoho. Videl iba ju. Zmučený čakal, kým mu poskytne príležitosť, po ktorej toľko túžil. Inak by musel ísť za ňou, musel by sa predstaviť a požiadať ju o tanec. Vytušila však jeho nepríjemnú situáciu. Jej tmavé oči našli Jima. Ich pohľady sa stretli napriek preplnenej sále a víriacej mase. Hneď nato si sadla a poslala svojho mladého spoločníka preč. Jim sa poponáhľal k nej.

- Je to môj tanec? - zašepkal.

Vstala, tvár biela sťa perla, oči sklopené k zemi, a vkĺzla do jeho náručia.

9. KAPITOLA

Bola nedeľa a Jim sa musel vrátiť do tábora. Vrátil sa zmätený a potrestaný. Okrem Jeffa, ktorý spal pod stromom, nebol v tábore nik. Jim znova zašiel do hlbokého ticha a tieňa lesa. Tu, ďaleko od chaosu, prevládli jeho myšlienky nad rozbúrenými citmi.

Všetky ostatné zelenáčske kúsky, čo navystrájal, nemohli prevýšiť stratu Molly Dunnovej. Zvíjal sa, keď si na ňu zmyslel. A zakaždým sa mu chcelo kričať. Kto by si len pomyslel, že toto sladké, milé dievčatko je sestrou desperáda, pištoľníka, vraha, zlodeja dobytka z húštin, ktoré mal Jim ohradiť od voľného kraja? Vzápätí sa mu však žiadalo dodať, že na tom predsa nezáleží, kto je jej brat. Prečo by ju mal z toho viniť, prečo by ju mal zahanbovať? Na všetko, čo urobil, našiel ospravedlnenie, iba na toto nie. Hanbil sa, že stratil hlavu a že sa jej dotkol. Keby mu nebola dala zaucho, bol by ju celú pokryl bozkami. A vzápätí ho pobozkala. Jej chladné pery sa ho tak čudne, sladko dotkli a dali mu zabudnúť na jej hnev. Ten bozk akoby čosi vravel. A keď si naň Jim pomyslel, pochopil, že nemusí ľutovať, čo sa stalo. Jej oči vtedy tak nádherne zažiarili. Tak veľmi sa ponášali na oči Slingera Dunna.

Prečo ho Molly vlastne bozkala? Spomenul si na jej bolestné, ľútostivé priznanie. Nebola tým, čím túžila byť. Spomienky na všetko krásne, čo v Mollinej prítomnosti prežil, pomaly ustupovali. Do popredia sa predierala skutočnosť. Nie, ešte sa nevzdal, ešte neklesol pod ťarchou ďalšieho úderu, hoci prišiel náhle a mal strašné následky. Mohol si dajako pomôcť? Jediné zrnko útechy sa skrývalo v tom, že má čas rozmýšľať, odhadnúť situáciu, zistiť, čo sa naozaj stalo, rozhodnúť, kto Molly je, a porozumieť jej prekvapujúcim reakciám.

Najsilnejšie sa mu vryla do duše trpká výčitka v jej veľkých očiach. Čo mu vlastne Molly vyčítala? Nie to, že nevedomky naznačil, aký veľký rozdiel je medzi Jimom Traftom a Molly Dunnovou? Veď vedela, že je Molly Dunnová zo Cibeque. Vyčítala mu, že ju hlboko ranil. Zrazu Jim pochopil, že aj ona sa doňho zaľúbila. Radosť však netrvala dlho. Nemohol tomu uveriť. Celé týždne sa zmietal v stave vzrušenia a napätia, ktorý ho len-len nepriviedol do hrobu. Potom prišla tá náhla zmena - láska, romantika, sentiment. Klesol do najhlbších hlbín hneď po tom, čo sa vznášal v oblakoch.

Pomedzi borovice zazrel, ako sa podaktorí z kovbojov vracajú z Flagerstownu. Na túto vzdialenosť nebolo počuť, akí sú veselí. Jim si ľahol pod strom premožený ďalšími smutnými vyhliadkami. Niektorí chlapci z Diamondu boli včera večer na tancovačke. Zostávala iba malá nádej, že ho nevideli s Molly Dunnovou. Títo kovboji so sokolími očami vidia aj cez stenu. Majú tajuplný zmysel prísť na všetko. A stačilo, aby vedeli len málo, aj z toho by mohol Jim zošalieť.

A preto zostal v lese nie zo strachu, ale že nemal chuť stretnúť sa s nimi. Strohé slová Molly Dunnovej o tom, že by sa šla znova biť, stratili v tejto neistej chvíli svoju moc. Aká škoda, že ho duch tohto hesla opustil. Možno ho raz opäť vzkriesi.

Dlho pred večerou, ktorú v nedeľu Jeff podával veľmi zavčasu, boli už kovboji v tábore. Jim cítil, že sa už musí ukázať, lebo dlhšia neprítomnosť by mohla celú situáciu iba zhoršiť.

Vstal a podišiel na kraj lesa. Až tam sa začal pripravovať na skúšku, ktorá ho nepochybne čakala, Zachovajú svoju obyčaj a nevšimnú si ho? Nie. Na jeho hrôzu sa zhromaždili po oboch stranách táborového ohňa a pozerali sa ako zbor prísnych sudcov. Jim tušil, že sa blíži to, čoho sa desil. Pozbieral posledné zvyšky odvahy, aby vládal prejsť uličkou hanby, ktorú mu pripravil nemilosrdný Diamond.

- Ahoj, chlapci! Vidím, že ste sa vrátili včas, - povedal srdečne, hoci váhavo. - Rozhodol som sa včera inak a zašiel som na rodeo. Pripravili ste mi najlepšiu zábavu v mojom živote. Blahoželám vám k toľkým cenám. Môžete na to vziať jed, som na vás hrdý!

Ani len slovko. Naklonil sa a hodil dve polená na oheň len preto, aby si skryl tvár. Potom zamieril k stromu, kde mal zložené veci.

- No, šéf, my sme čosi počuli, že aj vy ste prišli s cenou, - zavolal za ním Bud Chalfack. - A také chlapča z Mizúri.

Budov útok prijali výbuchom veselosti. Akási obrovská neviditeľná ruka obrátila Jima späť. Z jeho kovbojov sa stala hŕba deviatich rozlične sa zvíjajúcich tiel. Z očí im pozeral sám diabol. Jim potlačil ostrú odpoveď, ktorá sa mu už-už drala z úst. A potom Cherry Winters, ešte stále opitý, privrávoral k Jimovi, červenú tvár rozškľabenú v šašovskom úsmeve, a pokúsil sa prehovoriť, povedať čosi, čo malo byť veľmi dôležité. Ale spôsob, ako sa o to pokúsil, a nesúvislosť toho, čo hovoril, prinútili Jima, aby naňho skríkol: - Zmizni! - a tvrdo ho odstrčil. Cherry sa zakolísal, potom sa zatackal niekoľko krokov dozadu, až kým nenarazil na prekážku v podobe Jeffových polien. Spadol na ne, zakosílil sa medzi ne a už sa nepohol. Banda zhíkla. Všetci boli opití. Bud Chalfack sa ledva držal na nohách.

- Prekliaty zelenáč! - vybuchol. - Dostal si nás do peknej kaše!

- Vďaka, Bud, ale nerozumiem ti, - povedal Jim.

- Ešte som si čosi ušetril, šéfko, - zúril Bud celý bez seba. - Táto partia o vás celú noc počúvala. Ale ja som vás videl.

- To mohol každý, kto má oči, - vyštekol Jim a pokúsil sa utíšiť Budov ošiaľ.

- Ja som si to zatiaľ nechal pre seba, - kvákal Bud a búchal sa dlaňami po kolenách.

- Bude lepšie, ak si to necháš pre seba aj naďalej, -varoval ho Jim.

- Ach, šéf, na to nemôžem ani len pomyslieť. Je to strašne dobré. Musím o tom Diamondu povedať.

Jim cítil, že sa prestáva ovládať a že sa v ňom hromadí zlosť. Čo tento územčistý diabol vie? Pocítil nutkanie zapchať mu naširoko otvorené ústa. Kovboji sa hlučne dožadovali, aby im Bud všetko povedal. Cítili, že teraz konečne zaženú svojho zeleného predáka do úzkych. Jim sa zachmúrene pozeral z jednej tváre na druhú. Niektoré z nich boli iba veselé. Buď bol opitý. Curly bol takisto pod vplyvom fľaše. Ale Hack Jocelyn bol chladný a pokojný. Jimovi neušlo nič.

- Videl som vás na verande, boss, - skričal Bud triumfálne.

Jim zalapal po vzduchu. Beda! Bolo to oveľa horšie, ako si myslel.

- Chlapci, videl som nášho namaškrteného šéfa z Mizúri, - pokračoval Bud a odďaľoval rozuzlenie, - videl som ho mazliť sa s tou malou slečinkou - s Molly Dunnovou!

Skôr ako Jim pochopil, čo robí, skočil na Buda a zrazil ho na hŕbu poskladaných sediel. Bola to poriadna rana. V tej chvíli bol celý Diamond na nohách.

Curly Prentiss vyskočil z kruhu a hodil sombrero s tresnutím na zem. - Ty zákerný mizúrsky gentlas! - zakričal. - Bud je môj kamarát. Zbijem ťa za to.

- Bah! Ty krivonohý pastier kráv! - soptil Jim. - Ak sa vieš tak biť, ako tancovať, nikdy sa ti to nepodarí.

Curlyho to urazilo ešte väčšmi ako udretie kamaráta. Odhodil šatku na jednu stranu, vestu na druhú, pás s pištoľami hodil Jacksonovi Wayovi a zahadzujúc cestou plášť a ostrohy, pobral sa v ústrety Jimovi.

Jim mal čas vziať rozum do hrsti. Napriek tomu, že sa mu vrátila chladnokrvnosť, nič v ňom nezmiernilo chuť pobiť sa s hocikým z tejto partie, ba dokonca aj s celým Diamondom. Príležitosť, ktorú tak potreboval, bola akoby zázrakom tu.

Curly sa ponášal na býka, chystajúceho sa zaútočiť. Uphill Frost ho zadržal.

- Počkaj chvíľu, - zreval mocne.

- Nezdržiavaj ma. Idem rozmlátiť tomu sukničkárovi hlavu, - odpovedal Curly a zakrútil ramenami.

- Dobre. A ja na teba stavím peniaze, Curly, ty starý medveď, - povedal Frost a zdvihol ruku plnú malých bankoviek.

Nastala ťahanica. Každý chcel staviť na Curlyho. Vznikli aj ťažkosti, keďže nik nechcel staviť na Jima. Keby Jim nebol nešťastný pre Molly a nahnevaný na kovbojov, bol by sa zasmial.

- Beriem všetky stávky, - vyhlásil.

- Fíha! - zvolal ktosi, tušiac, že sa mu pošťastí. - Dáte čosi navyše, šéf? - Dva proti jednej, - povedal Jim. - Ale ponáhľajte sa. Chcem to mať za sebou a riadne sa navečerať.

- Poďme, chlapče, poďme, Curly!

- A nijaký súcit s ním!

- Bojuješ za Diamond!

Keď sa Curly ťažkopádne priblížil, odskočil Jim nabok a udrel ho do rebier. Úder duto zazvučal. Curly sa pootočil, zastal a pohojdal sa. Zasadil niekoľko rán, na ktoré sa zoširoka zahnal a ktoré keby boli Jima trafili, boli by vyplnili všetky nádeje Diamondu vkladané do Curlyho. Ale ich sila sa rozplynula vo vzduchu. Po chvíli si Jim uvedomil, že ho Curly nemôže zasiahnuť. Kovboj bol úžasný v sedle, no na zemi bol stratený. Nohy sa mu zapletali a ani zďaleka nebol taký svižný ako na koni. Jim ho niekoľkokrát udrel.

Potom našiel ľahko zraniteľné miesto - Curlyho veľký, krásny nos. Začal sa sústreďovať naň. Zopár ráz ho zasiahol ľavačkou. Z Curlyho nosa začala tiecť krv. Zúril. Jeho boju to však vôbec neosožilo. Jim ho našiel pravačkou. Curlyho tento úder zmiatol. Z ničoho nič sa ocitol na zemi. Diamond bol v rozpakoch.

- Vstávaj, ty hruda tvarohu! - zakričal Hack Jocelyn a netváril sa pritom vôbec veselo. - Ide o naše peniaze!

Na túto britkú výzvu sa Curly zviechal. A na jeho prekvapenie sa ho opäť zmocnila zúrivosť.

V nasledujúcej chvíli sa však ukázalo, že Curly by chcel, ale nevládze. Rany, ktoré adresoval Jimovi, sa minuli účinkom. No na druhej strane Jim ho niekoľkokrát poriadne zasiahol. Na tretí raz sa ocitol na zemi a zostal sedieť neďaleko Buda.

- Panebože! Kamarát môj, ako sme sa sem dostali? -zvolal Bud ešte stále dosť triezvy na to, aby odhadol situáciu. - Čím ma to udrel? - Myslím, že to bolo konské kopyto, - povedal Curly, držiac si opuchnutý, zakrvavený nos.

Jim pristúpil bližšie a pozrel sa na sediaceho Curlyho.

- Tak čo, Prentiss, máš dosť? - spýtal sa prudko. Curly s posledným zvyškom odporu zdvihol zrak a prikývol.

- Neviem, ako k tomu prišlo, šéf, ale dostal som, -priznal sa s úškrnom.

- Teda prehral si? - spýtal sa Jim, ktorý rýchlo ťažil zo situácie.

- To nie.

- V poriadku. Chceš sa mi azda vyhrážať takým prekliatym nezmyslom, ako je strieľanie pištoľami, alebo si podáme ruky? Curly sa sťažka postavil. Odrazu sa spamätal.

- Myslím, že si radšej podáme ruky, - povedal a schytil pravicu, ktorú mu Jim podával.

- Ty si opitý, - zamrmlal Hack Jocelyn znechutene a uprel tvrdý pohľad na Curlyho. - A my sme na teba stavili peniaze! - Namrzený sa pobral preč.

Bud Chalfack sa pokúsil pohnúť. Nebolo to však ľahké, keďže bol zakliesnený medzi polenami, ktoré sa mu kĺzali pod nohami.

- Bud, bude lepšie, keď zostaneš tam, lebo ak vylezieš, budem ťa musieť opäť zraziť na zem, - varoval ho Jim.

- Veď ja som sa predsa s vami nebil. Bol to Curly, - protestoval Bud.

- Na tom nezáleží. Si krpatý skunk a ja to budem musieť urobiť. Ibaže by sa našiel kamarát, ktorý by to vzal za teba.

- Ach! - Bud sa poobzeral okolo seba, no bolo jasné, že nik z kovbojov nie je ochotný prijať Jimovu ponuku. - Nie ste spokojný s tým, čo ste dosiahli, boss? - Obávam sa, že nie.

- Ste väčší ako ja a navyše som nič také neurobil, len som čosi prezradil. Keď ma zbijete, budem musieť povedať chlapcom…

- Ak mukneš, urobím z teba kašu! A stane sa to tak či tak, ak sa neospravedlníš.

- Ale prečo? Že som nazval Molly slečinkou? Jim si ho nahnevane zmeral a prikývol.

- V poriadku, boss. Ospravedlňujem sa. Nemyslel som to ako urážku.

- Nie? A priznaj sa, ty hlupák, neklamal si, keď si povedal, že si ma videl mazliť sa s ňou? - Myslím, že som bol vtedy triezvy, boss, - tvrdil Bud odvážne. - Jasne som videl, ako ste ju objali a zodvihli. Potom vám dala zaucho, a keď ste ju položili na zem, pristúpila k vám a bozkala vás.

Jim sa pozrel na mlčiacich, zmätených kovbojov. Nevyzerali na to, že by sa bavili. Tentoraz zvíťazil.

- Chlapci, Bud sa minulú noc opil. Narozprával nezmysly o mne a urazil pekné mladé dievča.

Z Budovej tváre i gest bolo možné vyčítať nesúhlas, čo potvrdili aj jeho slová.

- V Arizone nie je hanba objímať dievča, boss, - povedal. - A ak to bola Molly Dunnová, bude na vás táto partia len hrdá. Lebo Molly Dunnová už dala košom mne a Lonestarovi. A tvrdo a chladne zahnala aj Hacka Jocelyna, ktorý je do nej celý zbláznený.

- Ale nazval si ju slečinkou! - zvolal Jim, snažiac sa skryť svoje nadšenie.

- Nemyslel som to ako urážku, boss, - presviedčal ho Bud. - Molly je malá divá mačka. Je to diabol. Celkom iste pobláznila celý Diamond. My dvaja s Lonestarom sme sa s ňou bavili dolu vo West Forku a vôbec sme nevedeli, že je to sestra Slingera Dunna!… Šéf, beriem tú slečinku späť.

- Dobre, v tom prípade ma mrzí, že sme si nerozumeli, - povedal Jim a podal Budovi ruku.

Jeffovo zvučné zvonenie na večeru ukončilo výstup. Jim vycítil, že sa nálada medzi kovbojmi nepatrne zmenila. Iba Jocelyn a Winters ostávali naďalej nevrlí a neprístupní.

Jim čoskoro zaliezol na lôžko. V ten večer sa pri ohni nespievalo. Sotva padol súmrak, oheň zablikal a dohasol. Hlboké ticho prerušovali iba kojoty. No Jim dlho nemohol zaspať. Veril, že sa dostal partii na kožu. Nebol si, pravda, celkom istý, či toto presvedčenie nevyplynulo z jeho želania, ale čím dlhšie uvažoval nad svojím činom, tým bol pyšnejší. Títo jednoduchí, zásadoví chlapci uznávali iba hrdinstvo. V skutočnosti ich ani zamak nezaujímalo, o koho ide. Tak to treba robiť. A Jim veril, že premôže každého z nich. Na rade bol Hack Jocelyn. Jimovi sa Hack páčil čím ďalej, tým menej a Budova narážka na Hackov záujem o Molly tento pocit ešte utvrdila. V boji mohol byť Hack nebezpečný. A vo vzťahu k ženám sa mu azda už vôbec nedalo veriť. Jim by sa bol nad touto úvahou najradšej nahlas zasmial. Už sa videl súperiť s Hackom. Ale v prípade Molly si nebol istý.

Jima prekvapilo, že si tak ľahko poradil s Curlym. Ako sa to mohlo stať? Curly bol veľký, pružný, silný chlapík. V bitke zvykol predovšetkým útočiť. No narodil sa na koni a žil v sedle. Len čo sa ocitol na zemi, nevedel, čo robiť. Pomalý, neistý, nemotorný bol vydaný na milosť a nemilosť Jimovi. Potom sa dal Jim rozmýšľať o sebe. Vážil asi stosedemdesiat libier. Mal dlhé ruky, päste ako kladivá, bol pružný ani mačka a mal rýchle nohy. Pred pár rokmi sa naučil šikovne narábať rukami. Stalo sa tak čírou náhodou. Keď mal asi štrnásť rokov, priatelil sa s istým chlapcom, ktorého prišiel navštíviť bratanec z východu a ten ich naučil čosi z umenia sebaobrany.

Bol to ďalší z Jimových tromfov, s ktorými zo začiatku nerátal. Prvým bol plot na farme v Missouri, druhým boxovanie. Už dávno ho jeho kovboji provokovali, aby proti nim použil silu. No Jim si uvedomoval, že na západe nie je doma, a možno sa aj trocha bál. Z akéhosi prameňa však vytryskla levia odvaha. Jim sa teraz smial sám sebe. Veď ešte pred niekoľkými dňami bol taký nemožný zelenáč. Každý z tejto partie si pokladal za svätú povinnosť vystreliť si z neho. Teraz sa konečne všetko zmení.

Molly Dunnová! Myšlienka na ňu sa mu nástojčivo vkrádala do duše. Radosť pominula a srdce oťaželo, akoby bolo z olova. Tak teda niektorí z jeho ostrých chlapcov ju poznali! Odvážili sa priblížiť k nej! Pri tejto myšlienke Jimovi ešte viac zovrelo srdce. Ale či mohla Molly za to, že sa títo kovboji dozvedeli, kde býva alebo kam chodieva? West Fork! Nič o ňom ešte nepočul. Čoskoro ho však uzrie na vlastné oči. Ani kamenné steny nezadržia jazdcov Diamondu. Ako by to mohlo urobiť dievča, čo aj odvážne? Malá, záhadná Molly! A ten prekliaty krpáň Bud Chalfack bol svedkom udalosti, čo sa odohrala na verande vo Flagerstowne. Jim to pokladal za zneuctenie. Ako môže snívať o čomsi, čo znevážili chamtivé oči vulgárneho kovboja? Myšlienka na Budovu britkú poznámku Jima bolela. Čo ak Bud klamal, keď mu vysvetľoval, čo podľa neho znamená slečinka? Ak títo kovboji skutočne poznajú Molly Dunnovú, ak naozaj často bývala v ich spoločnosti, a najmä v spoločnosti Hacka Jocelyna, je to prinajmenej katastrofa. Bude musieť zabudnúť na romancu s dievčaťom v bielych šatách. Potom si zrazu spomenul na Mollin plachý, rýchly, bojazlivý bozk - ak vôbec môže byť bozk bojazlivý - a na jej slová o tom, že je prvým chlapcom, ktorého bozkala. Začal ju brániť. V jeho duši sa rozpútal neúprosný boj medzi neistotou a klebetami, medzi sladkými spomienkami a skutočnosťou, medzi vierou a pochybnosťami.

10. KAPITOLA

Molly Dunnová naplnila pri prameni vedro a postavila ho na zem.

Už vyše dva týždne uplynuli od jej návratu z Flagerstownu. Celý ten čas jej pripadal večnosťou. Všetko sa zmenilo. Aj ona bola iná než predtým. Už nevedela byť šťastná ako kedysi.

Pozrela sa na staré drevené vedro. Ani sa už nepamätá, odkedy ho nosieva. A cesta naspäť je stále rovnako dlhá ako pred rokmi, ked bola malá a nevládala vedro ani poriadne zodvihnúť. Aj prameň si pamätá od detstva. Býval nevysychajúcim zdrojom radosti a divov. Bol to najväčší a najlepší prameň krištáľovej vody zo všetkých prameňov v údolí Cibeque. Vyvieral spod machom obrasteného útesu na samom začiatku tienistého údolia, bol veľký ako izba a veľmi hlboký. Molly zbadala ležať pri skalnatom brehu ružovkastého pstruha. Videla, ako sa dolu v hĺbke, tam, kde sa vynárali bubliny, jagali zlaté záblesky. Javorový prameň bol dosť hlboký, aby sa v ňom mohla utopiť. Molly si želala, aby mala dosť odvahy skočiť a ponoriť sa. Z času na čas predsa len skočila do vody, ale vedela plávať ako ryba, a tak to nebolo na nič.

Údolie bolo pre ňu zdrojom neprestajnej radosti. Akoby sa v prameni rodila hudba a pohyb, keď bublal a víril okolo veľkého otvoru. Potom z neho prekypel a v podobe malého vodopádu začal svoju melodickú cestu krútiacou sa roklinou. Okolo brehov ležali skaly a vädlo papradie. Nad jantárovou vodou sa skláňali javory a platany. Pomedzi ich príkrov sa predralo iba zopár slnečných lúčov. Mohutné sosny a smreky sa týčili nad brehmi ani vysoké veže. Na lúke pri prameni rástla tráva a kvety. Boli tam i čisté ploché sivé kamene, kde sa osamelá Molly hrávala ako dieťa a kde snila dlhé hodiny dievčenského veku. Bolo to skryté miesto, ďaleko od domčekov a od cesty. Jej spoločníkmi boli iba veveričky a sojky. Až na jeseň, keď schádzali dolu divé moriaky, porušil sladkosť a svätosť údolia príchod poľovníkov.

Teraz sa Molly pozerala na svet očami zbavenými všetkých ilúzií a zaslepenými obavami, ktoré sa jej zmocnili. A to všetko pre krásnu cestu do Flagerstownu, pre biele šaty a tanec - a preňho. Molly cítila, že už nikdy nebude tým človekom, akým bola pred touto návštevou. Ale ona sa musí stať takou, za akú ju pokladal on, inak zomrie.

Od návratu domov bol každý deň bojom. Najprv sa hnevala a mrzela pre svoje poníženie. Nenávidela Jima Trafta. Bude dôstojnou sestrou Slingera Dunna. Bude sa vláčiť s kovbojmi, až sa jej meno roznesie po celom kraji. Posmelí toho malého kovboja z Diamondu - Buda Chalfacka, o ktorom nepočula až v tú noc, keď sa tancovalo. A bude flirtovať s Curlym Prentissom. A už nebude dlhšie odrážať útoky Hacka Jocelyna, hoci sa jej vôbec nepáči a bojí sa ho. Ukáže Jimovi Traftovi, že vie zvíťaziť nad jeho márnivými a hlúpymi kovbojmi a že sa ich bude vedieť aj zbaviť. A potom tu bude Seth Haverly, a najmä Andy Stoneham.

Príležitostí pribúdalo, ale Molly nevyužila ani jednu z nich. Seth často býval u nich doma s bratom Archom. Molly vedela, po čo k nim chodí. A Andy na ňu číhal zakaždým, keď išla po niečo do dediny. V nedeľu zbadala Hacka Jocelyna kráčať hore cestou z West Forku a schovala sa v kroví.

Bridila sa jej táto váhavosť a dlho ju nemohla pochopiť. Až konečne prišla na to, že je strašne zaľúbená. Všetko, čo cítila, stratilo zmysel: prekvapenie, opovrhnutie, hnev, hrdosť i zúfalé pokusy skryť sa pred tým všetkým, stať sa takou, za akú ju mal pokladať Jim Traft.

Neskoršie začala byť Molly k Jimovi v myšlienkach jemnejšia. Bolo to obdobie snov, spomienok, túžob a sladkých predstáv. Stali sa jej osudom. Keď sa spamätala, bolo už neskoro vypudiť Jima zo svojej mysle. Strávila v údolí zopár osamelých popoludní, prebdela niekoľko nocí so široko roztvorenými očami v tmavom podkroví domčeka. Hanbila sa za to, hnevala sa sama na seba, no nemohla si pomôcť. Vo dne ju prenasledovali výčitky svedomia. Vedela sa odtrhnúť od svojich túžob, od všetkého, čo pokladala za hlúpe marivo. Ale v noci sa z nej opäť stávala slabá žena s uboleným srdcom a rozbúrenými citmi.

Každé ráno prichádzala po vodu a ponárala vedro do prameňa zahĺbená do ťaživých myšlienok. Tohto rána bola ešte zamyslenejšia ako zvyčajne. Napokon zodvihla ťažké vedro a vykročila na cestu domov. Zanechala za sebou údolie aj najtiesnivejšie myšlienky.

Cesta viedla na čistinu, ktorú tvorilo štyridsaťakrové rúbanisko skryté v lese. Dunn ho osídlil pred dvadsiatimi rokmi. Zvyšok zo stošesťdesiatich akrov pokrýval les. Dunn nikdy neuplatnil svoje právo, a tak naň nemal papiere.

Arch Dunn zoral úhor a zasadil tam fazuľu, kukuricu, proso a zemiaky. Boli obdobia, keď zostával doma a pracoval na poli. Ale posledný rok či dva nechával zožínať úrodu Molly a matke.

Molly kráčala po ceste, vedúcej pod cédrami, píniami a borovicami, a pozerala sa na červené brázdy, z ktorých klíčila zelená fazuľka a kukurica. Čoskoro sem bude musieť zájsť s motykou, pomyslela si znechutene. Nikdy predtým sa jej nestalo, aby nenávidela záhony s fazuľou. Tu a tam stáli vyschnuté borovice a cédre, o ktoré zazvonila sekera, ale ktoré napriek tomu zostali stáť vybielené a strašidelné. Okolo čiernych pňov rástli celé kroviská býlia. Farmári zo Cibeque nechávali pne zhniť.

Celú scenériu dopĺňal zrub na samom konci čistiny. Pozostával vlastne z dvoch jednoizbových stavísk zhotovených z klád. Medzi nimi bola veranda a spoločná strecha z drsného šindľa, ktorý bol na niektorých miestach zelený od machu. Klady vybielila voda a vietor. Zo štrbín medzi nimi už sem-tam vypadávalo blato. Ploty boli pováľané, kôlne zbudované z neohobľovaných dosák.

Molly sa teraz pozerala na svoj domov smutnejšími očami ako kedykoľvek predtým. A pritom sa mohol pochváliť najkrajším výhľadom v Cibeque. Na severe a východe sa týčili ohromné sivé, kaňonmi popretkávané hory Diamondu, zbrázdené vráskami a každú chvíľu sa meniace. Na juhu sa v celej svojej dĺžke roztváralo údolie Cibeque. Ale ani jeho nekonečné výbežky a dlhé svahy, červené steny a sivé skaly, ligotavá stužka vody vinúca sa ním a v diaľke ležiaci zahmlený modrý obzor nemohli zlepšiť náladu Molly Dunnovej v tento nešťastný deň.

Odložila vedro do kuchyne. Bola to tmavá miestnosť, útulná azda iba v zime.

- Za ten čas si mohla aj studňu vykopať, - privítala ju neprívetivo matka.

Pani Dunnová bola ešte mladá žena, vyzerala veľmi dobre, a preto na Molly žiarlila. A keďže prevyšovala svojho muža po všetkých stránkach, bola zatrpknutá a nešťastná. Odvtedy, čo Molly dorástla a začala priťahovať pohľady mužov, bolo po súlade, ktorý dovtedy medzi matkou a dcérou panoval.

- Vedro je ťažké a k prameňu je ďaleko, - bránila sa Molly.

- Kedysi ti to trvalo len chvíľu. Iste si cestou stretla nejakého kovboja.

- Nie. Je to čudné, ale dnes ráno som nikoho nestretla.

- Tak si teda asi spadla do vody.

- Kiežby, - povedala Molly ľahkomyseľne a vyšla na verandu. Otec vstal z postele a dokrivkal k veľkej stoličke vystlanej prikrývkami, kde trávil svoje bezsenné hodiny. V poslednom čase sa Molly pozerala naňho so súcitom a zhovievavosťou. Tieto pocity prevládli aj v jej vzťahu k matke. Dunn nemal veľa rokov, ale pôsobil ako starec. Tmavé vlasy, v ktorých už svietili šediny, padali mu na zvráskavené čelo. Bol to zlomený človek žijúci minulosťou. Mučili ho akési skryté spomienky na neslávnu vojnu medzi ovčiarmi a dobytkármi a zožieral ho hnev, že prežil svojich nepriateľov. Molly cítila náklonnosť k otcovi, hoci rokmi v nej narastala istá netrpezlivosť a nechuť. V poslednom čase našla porozumenie aj pre matku. Pochopila, čo asi muselo stáť túto ženu, že zostala celé tie roky verná Dunnovi. A vtedy si Molly uvedomila, že ona by takisto vydržala s Jimom celý život, aj keby sa mala preňho zodrať. No hneď nato sa zasmiala nad svojou hlúposťou. Ona a stať sa ženou pána Jamesa Trafta, gentlemana a zelenáča z Missouri, jediného dediča starého Jima Trafta! Bolo to nereálne a smiešne. A navyše v tomto smere nič nepodnikla. Nevládala však zahnať tieto nesústredené, neprístojné myšlienky. Veď ten istý Jim Traft vytrvalo naliehal, aby mu dovolila stať sa jej najlepším priateľom. Aký bol vtedy bledý a vážny! Musela uveriť, že to myslí úprimne. Byť jeho miláčikom! Molly sa zľakla sama seba. Čo s ňou bude, ak tieto sladké, zadúšajúce pocity budú v nej neprestajne rásť? Musí vyhľadať Setha alebo Andyho, alebo obidvoch a premôcť túto chorobu. Ale či jej pritom pomôžu takíto babráci? Molly podvedome cítila, že by stratila iba úctu k sebe. A to sa už pomaly stávalo skutkom len preto, že ju objímal pekný mládenec z Missouri. Molly sa zvonivo zasmiala. Otec sa strhol.

- Si akási čudná, čo si prišla z Flagerstownu, Molly, - poznamenal trasľavým hlasom.

- Cítim sa čudne, ocko, - odpovedala. - Zobudila som sa zo svojho lesného sna.

- Lesného sna? ! Myslíš tým domov? - Nezáleží na tom, čo tým myslím, ocko.

Nemohol tomu rozumieť. A keby povedala pravdu matke, iba by sa zväčšilo to čudné nepriateľstvo, ktoré medzi nimi panovalo.

Molly sa pustila do ďalšej roboty. Nikdy o nej nik nemohol povedať, že by bola lenivá, no boli dni, keď pracovala od svitu do mrku. A hoci bola malá, bola silná a vytrvalá. Jej malé opálené ruky boli síce na pohľad pekné, ale palce a prsty mala na vnútornej strane tvrdé, doškriabané a mozoľnaté. Niekedy sa preto aj ľutovala, no nikdy sa nehanbila za prácu, ktorá na nich zanechala stopy. Bola to zdedená márnivosť, čo sa v nej búrila. Molly bola pyšná na svoje malé nôžky a pekne formované členky, a preto nikdy nechodila bosá a bez pančúch. Vlasy si česávala dovtedy, kým nepraskali a nežiarili zlatými papršlekmi. Bola však usilovná ako včielka. A tak pracovala aj tohto dňa, zamyslená a smutná. Iba chvíľami jej bolo veselšie.

Na súmraku, keď sa Molly zvŕtala pri kope dreva - jednou z jej predností bolo, že vedela narábať sekerou - prišiel za ňou Arch. Bolo jej to čudné. Kedysi sa mali s Archom radi, hrávali sa spolu. Bolo to však dávno, skôr ako sa dal na zlé cesty a dostal prezývku Slinger Dunn.

- Molly, nemôžeš nechať trocha aj pre mňa? - spýtal sa. Kôpka narúbaného dreva, ktorú pred chvíľou zodvihla, jej vypadla z rúk. Pozrela sa naňho. Pekný, ale neschopný zálesácky úbožiak! Postavu mal ako Indián. Kone mu nezdeformovali nohy, nepolámali kosti. Jelenicový odev, ktorý mal na sebe, mu pristal. Z akejsi nevysvetliteľnej príčiny si oholil bradu a líca, takže jeho chudá tmavá tvár svietila teraz čistotou a hladkosťou. Aj teraz ako zvyčajne Archove oči stratili svoju pichľavosť, keď sa stretli s Mollinými.

- Arch, ty nie si opitý? - začudovala sa a zamyslene si ho prezerala.

- Nie. A ani mi nie je zle, sestrička, - povedal. Čo ťa do toho. Či nemôžem byť raz zdvorilý? Musíš ma stále iba poúčať? - Veď hej. Ale čo ťa trápi, Arch? - Sadni si. Tam sa nedá hovoriť, - povedal a mávol svalnatou hnedou rukou smerom k zrubu. - Otec nemá všetkých pokope a matka… Ach, úbohá matka zúri, len čo otvoríš ústa.

- Úbohá matka? Áno, a úbohý otec… Dosť si sa už takto nahovoril, Arch.

- Molly, mali sme niekedy možnosť pomôcť im, zmeniť ich? - spýtal sa pochybovačne a sťažka prehltol. - Nikdy som nechodil do školy. A ty? Len pár rokov. Čo vieme? … A skôr ako som mal šestnásť, bol zo mňa Slinger Dunn.

Molly bola taká prekvapená, že sa nevládala spamätať. No ak teraz chápala mnohé z toho, čomu predtým nerozumela, je celkom možné, že sa Archovi prihodilo to isté čo jej.

- Je už neskoro, Arch? - zašepkala., - Doparoma, je. Aspoň pre mňa. Ale pre teba, Molly, možno nie. Dúfam, že nie je.

- Keď chceš vedieť, Arch, som práve taká skľúčená ako ty, - povedala Molly.

- Si čudná, odkedy si sa vrátila domov… Molly, stalo sa ti vo Flagu niečo? - Stalo sa veľa.

- Zranilo ťa niečo? Molly len mlčky prikývla.

- Tak mi to povedz, - pokračoval a oči mu stále tak krásne žiarili.

- Aby si mohol niekoho zastreliť? - zasmiala sa Molly. - Nie, Arch, v tom mi nemôžeš pomôcť.

- Myslíš? No človek nikdy nevie. Ale aj tak mi to povedz.

- Arch, bolo to hrozné, - ozvala sa napokon. - Ako vieš, pani Seeová ma zobrala so sebou. Bola rozkošná. Kúpila mi šaty, krásne šaty! Celé biele - tie ti ale boli! Cítila som sa v nich ako nahá, Arch. Vo Flagu má pani Seeová dobrých priateľov, ktorým ma predstavila. Požiadali ma, aby som im pomohla v stánku s občerstvením… Teraz sa mi to zdá sťa sen. Sen, ktorému nehodno uveriť. Bola som na tancovačke prvou krásavicou. Arch, veríš tomu? Šalela som od radosti preto, že ma pokladali za dámu. Musela som tak vyzerať, Arch… No potom sa stalo čosi, čo mi zlomilo srdce.

- Odhalili ťa, Molly? - spýtal sa ostro. - Prišli na to, že si dosiaľ žila iba v týchto húštinách? Že tvojím otcom je John Dunn? A bratom Slinger Dunn zo Cibeque.

- Áno, Arch, odhalili to, - priznala sa. - Ale ja som ťa nezaprela.

- Viem, že by si to nikdy neurobila, - povedal zamračene. - Nemala si chodiť do Flagu.

- Mám tu zostať pochovaná celý život? - zvolala vášnivo.

- Molly, nevyznám sa v tom. Myslím, že ešte pred chvíľou by som bol so všetkým súhlasil. Ale ak si ťa vo Flagu tak vážili, ak ťa pokladali za dámu, bude v tom čosi veľmi vážne.

- Je, Arch. V tom je celý ten problém.

- A tak je to aj so mnou a s otcom. Aj s matkou, keďže je mu verná.

- Arch, aj ja som Dunnová.

- Molly, prišiel som ti položiť jednu hlúpu otázku. Až teraz vidím, že je hlúpa. Ale sľúbil som to Sethovi a chcem dodržať slovo. Chce vedieť, či si ho zoberieš.

- Setha Haverlyho? Nebesá! Nie! - skríkla Molly vyľakane.

- Myslel som, že sa ti Seth páči.

- Možno sa mi kedysi trocha páčil.

- Hm, ak si zoberieš Setha, nikomu tým nepomôžeš. Rozmýšľal som o tom. Ale neprezraď mu to. Andy Stoneham je slušný chlapec. A veľmi na teba trpí, Molly.

- To drevo, čo stále žuje tabak? - zvolala Molly.

- Tak koho si chceš vziať, ak sa chceš z tejto diery dostať? - Nikoho, Arch. Vieš dobre, že ak si zoberiem niekoho z týchto chlapcov, nikdy sa zo Cibeque nedostanem… A taký chlapec, čo by mi mohol pomôcť, ten… ten by ma nechcel.

- To by musel byť poriadny úbožiak, - skríkol nahnevane Arch. - Keby som bol chlapíkom, ktorého myslíš, urobil by som pre teba všetko. Nebuď hlúpa. Si dobrá aj pre najfajnovšieho muža.

Vážnosť a istota, s akou Arch hovoril, urobili na Molly hlboký dojem. Podišla k hŕbe dreva a sadla si vedľa neho. Chcela mu poďakovať, oceniť jeho bratskú náklonnosť, ale všetko, na čo sa zmohla, bolo, že prepukla v plač.

- No nerev, Molly, - zahriakol ju trocha surovo. - Počul som, že ten chlapík z Diamondu, Hack Jocelyn, bol minulú nedeľu vo West Forku.

- Áno, videla som ho, ale ukryla som sa v kroví.

- Aha. Tak teda v tom nie si, ak neklameš.

Molly si osušila márne slzy a pozrela sa naňho. - Arch, zvykla som ťa klamať o chlapcoch a o všetkom. Ale sľúbila som si, že už nebudem.

- Myslím, že Jocelyn by sem nejazdil tak často pre nič za nič. Molly, tak to nie je kvôli tebe? - Áno, Arch. Je to kvôli mne.

- Nepáči sa ti? - Najprv sa mi páčil. Ale teraz sa mi už prestal. Je postarší. Taký naozajstný tatko.

- Hm! Tak predsa je to len kvôli tebe. Ľúbi ťa? Chce si ťa vziať tak ako Seth? - Je do mňa zaľúbený, Arch, viem to. Nikdy mi však nepovedal nič o svadbe. A keby aj chcel, ja by som bola proti, - odpovedala Molly.

- To nie je do smiechu! - zvolal Arch. - Vziať si tak jedného z tej partie? ! Môj ty bože!… Ak ho porovnám s ostatnými, je tam predsa len niekoľko slušnejších chlapcov … Molly, budeme sa asi s Jocelynom strieľať.

- Arch, tým mi nepomôžeš, keď zabiješ ešte zopár ľudí! - skríkla Molly, lebo zmysel jeho slov ňou otriasol. - Je to jedna z vecí, ktoré sú ustavične proti mne. Krv na tvojich rukách. A ak v tom budeš pokračovať, ak zabiješ dakoho z tej partie, dostaneš ma do najhoršieho.

Zamračene to vzal na vedomie. Ani neprotestoval. Akoby si vo svojej kliatbe už nič neuvedomoval.

- Nuž, myslím, že ti mám ešte čosi povedať, - ozval sa napokon. - Keď už tak hovoríme o svadbe… Požiadal som Lil Haverlyovú, aby si ma vzala.

- Arch, čože si urobil? Lil Haverlyovú? Tú… tú… -jachtala Molly celá zhrozená.

- Nezáleží na tom, čo je. Urobil som to a povedal som jej, že by som rád začal nový život. Chcem sa dať na rančerstvo a ona môže žiť so mnou. Ale ona sa mi vysmiala!… Zahráva sa so mnou, Molly. A mňa to hnevá.

- Nie je dobrá! - odsekla Molly prudko, pričom si náhle s ohromením uvedomila bratovu bolesť.

- No, neveľmi… možno. Ale na tom nezáleží, - povedal a vystrel sa. - Poď, pomôžem ti odniesť drevo.

Molly trávila dni v práci a v ťažkých myšlienkach. Život bol znesiteľnejší, ak sa vo dne unavila. Spánok jej skrátil dlhé, tmavé, tiché noci. V nedeľu prijala pozvanie Andyho Stonehama a ostatných chlapcov. Ale keď sa už ocitla v ich blízkosti, nevládala splniť svoje divé zámery: pohrať sa s nimi a ujsť. Jedného nedeľného popoludnia ju Andy odprevádzal cestou zo zrubu k potoku. Vzaj jej ruku do svojich, ako to zvykol v minulosti. Bol to začiatok jeho veľmi plachého dvorenia. Molly nechala svoju ruku chvíľu ležať v jeho. Táto chvíľa dodala Andymu odvahy. Stisol jej ruku. Prekvapilo ju to. Nemyslela tým nič. Až neskôr sa začala pozorovať. Keď prišli do tieňa pínií, Andy ju pritiahol k sebe a začal čosi vravieť. Molly sa mu vyslobodila.

- Andy, už to nikdy neurob, - povedala pokojne a v očiach sa jej zablyslo.

Pohol sa súčasne s Molly. Držal s ňou krok, kráčal v úctivej vzdialenosti a nepovedal ani slova. Trvalo chvíľu, kým si uvedomila, že si k nej vlastne nikdy nič nedovolil.

Ostatní chlapci sa však nesprávali tak bojazlivo ako Andy. Jediný spôsob, ako sa ich zbaviť, bol udržať ich na verande. Dve z týchto nedeľných popoludní boli vzrušujúcejšie ako zvyčajne. Na ceste do West Forku sa zjavili kovboji z Diamondu. Vždy bol medzi nimi aj Hack Jocelyn. Ostatných jazdcov Molly nepoznala, hoci najmladšieho z nich už určite videla. Mal úprimnú, dievčensky ružovú tvár.

- Molly, - spýtal sa Andy, keď kovboji prišli po druhý raz, - poznáš toho Jocelyna, kovboja z Diamondu? - Poznám, - odpovedala Molly. - Je to azda zločin? - Myslím, že je. Aspoň odvtedy, čo tu stavajú ten plot… Jocelyn po tebe hádže očkom, dievča.

- Je pekný a zaujímavý tak ako väčšina chlapcov z Diamondu.

- Ach, tak! A prečo sa tu teda Jocelyn nezastaví? - Chce byť so mnou osamote, Andy. Je teda dobre, že si tu.

- Vďaka ti. Som rád, že som konečne na čosi dobrý, - odvetil Andy s trpkým humorom. - Ale koniec žartov. Tento Jocelyn je poriadne prešibaný. Minulú noc som ho videl v Macovom saloone. Mal peniaze a do sýtosti ich užíval. Trocha ma prekvapilo, že pil so Sethom Haverlym.

- Naozaj, Andy? - zvolala Molly, v ktorej sa prebudila zvedavosť.

- Je to tak. Čestné indiánske. A neprekvapilo to iba teba.

- Bol tam aj Arch? - Myslím, že nie. V poslednom čase Archa nevidno. No čo by na to povedal on? - Čo by povedal? ! Nič. Ale určite by niečo urobil. Seth a Arch sú ako bratia.

- Molly, Archa tu majú za nebezpečného chlapíka, ale možno mu veriť. Seth nie je taký nebezpečný, ale nehodno mu dôverovať. Aspoň tak sa povráva. Teraz vieme, že Arch, Seth a ostatní Haverlyovci, Hart Merriwell, Boyd Flick a zopár ďalších sú v partii Cibeque. Jeden či viacerí z nich jazdili pre Coffee Pot, Hash Knife, Bar O a pre ostatné partie v údolí. Ale pokiaľ viem, ani jeden z nich už nejazdí pre nikoho okrem seba.

Molly zopakovala jeho posledné slová a pochopila, prečo stíšil hlas a opatrne sa poobzeral.

- Len sa mi zdá čudné, že sa Jocelyn z Diamondu stýka so Sethom Haverlym zo Cibeque. Čo na to ty, Molly? - Nečudujem sa, - odvetila Molly a krátko sa zasmiala. - Čosi je vo vzduchu, Andy. Ďakujem ti, že si mi to povedal. Arch je v poslednom čase akýsi čudný, ubolený. Je precitlivený na chlapcov z Diamondu, takže z neho nemôžem dostať ani slova.

- Nuž zo mňa ho určite dostaneš, Molly, - vyhlásil Andy vážne ako niekto, kto zrazu našiel svoje miesto. - Počul som ľudí hovoriť o Jocelynovi. A poviem ti aj, čo. Ak bude naďalej chodiť dolu do West Forku, zle skončí.

- Och… Andy! - zajachtala Molly.

- Slinger ho zabije, - zašepkal Andy. - Ja si myslím, že Slinger by azda aj súhlasil s tým, aby sa Jocelyn pridal k Sethovi a jeho partii, lebo tvoj brat je osamelý lesný vlk. Nikdy však nebude súhlasiť s tým, aby Jocelyn chodil za tebou.

- Nebude, Andy, - šepkala Molly. - Povedala som to už Archovi.

- Molly, si si istá, že ti na Jocelynovi nezáleží? - Áno, som. Aj predtým som si bola. Schovávala som sa pred ním ako veverička pred hadom.

- To je dobre, ak vravíš pravdu. Uverí ti Slinger? Prepáč mi, Molly, no niektorí ľudia hovoria, že sa potajomky stretávaš s Jocelynom pri ceste.

Molly opäť pocítila, aké ťažké je žiť vo West Forku. Nechala Andyho tajné podozrenie bez odpovede. Čože on vie o dievčenskej cti? Veľmi dôrazne mu však povedala, že jej brat jej uveril a že jej bude veriť aj v budúcnosti.

- Som rád. Veď vieš, že West Fork je ani včelí úľ, pokiaľ ide o reči. A tá ohrada prebudila celé peklo. Molly, vieš, že ten prekliaty zelenáč Traft je už s tou ohradou takmer pri húštinách? - Nie… nie… Nepočula som to, - jachtala zdesená Molly.

- Veru tak. Je celkom blízko pri Diamonde. Starý Enoch Summers to nazval zelenáčskym peklom. Ten chlapec, Jim Traft, tu bude čo nevidieť a vy, lovci teliat, si budete musieť dať pozor.

- To povedal pán Summers? - vydýchla Molly.

- Áno, a mal pritom plný obchod ľudí.

Od tej chvíle bola Molly k Andymu milšia. Spoliehala sa, že jej prinesie správy, pravdivé aj klebety. A Andy, ktorý tušil príležitosť, vďačne plnil svoju úlohu. Molly s ním zašla i na jednu sobotnú tancovačku. Bola to skúška. Veľmi sa snažila, hoci niektorí z chlapcov boli hrubí a dievčatá mali zasa hlúpe poznámky. Kde boli však tie veľkolepé biele šaty, v ktorých ohúrila celý Diamond vrátane mladého pána Jamesa Trafta? Molly nezostala dlho, najmä keď zistila, že do sály vošiel Hack Jocelyn. Bola dosť rýchla a Andy jej pomohol, takže ju Jocelyn ani nezbadal.

- Vezmi ma domov, Andy, - modlikala a nervózne stískala jeho rameno.

Sobotná noc bývala vo West Forku vzrušujúca. Na prstoch sa však dalo spočítať, koľkokrát Molly takú noc zažila. Ale dlho sa tým nezapodievala. Vonku postávali hlúčiky mužov a chlapcov, hlučné a hrubé. Zo saloonu sem doliehal veselý krik. Tichým krokom prechádzali okolo nej Indiáni. Zo všetkých strán bolo počuť zvonenie ostrôh. Pred slabo osvetlenými oknami sa mihali tiene. Vzduch na rozdiel od zafajčenej haly bol chladný a voňavý. Tmavý masív Diamondu sa týčil na pozadí hviezdami pokrytého neba. Molly sa potešila, keď zišli z ulice na poľnú cestu, a držala sa Andyho pevnejšie.

- Molly, ja vlastne nemám nádej, - začal Andy, akoby si tupo uvedomoval skutočnosť.

- Bojím sa Hacka Jocelyna, Andy, - povedala Molly prosto. - Nemôžem však byť tvojom milou. Nesmieš ma obchytávať… Chceš, aby som sa bála aj teba? Neodpovedal hneď. Jeho pomalá myseľ sa iba ťažko vyrovnávala so skutočnosťou.

- No, ak si to želáš…

Molly to pokladala za viac ako odpoveď na svoju otázku. Aj v Andym boli také neprebádané hĺbky ako v Archovi. Aj on bol v jadre dobrý.

11. KAPITOLA

Nad Cibeque ležalo horúce, suché leto. Molly trávila celé hodiny v tieni v údolí. Sedela na skale a pozorovala veľkého pstruha, ako pokojne odpočíva v priezračnej vode. Okolo nej bzučali včely. Na skalnatom svahu začínali sa červenieť a hnednúť kry. Veveričky a sojky trávili popoludňajšiu siestu. Jašteričky, naopak, neprestajne pobehúvali. Mali rady horúčavu, suché kríky a vyhriate kamene. Molly sa nikdy nenudila, keď ich pozorovala. Vedela sedieť tak tíško, že aj tie najbojazlivejšie sa odvážili preliezť jej cez ruku. Zblízka boli ešte krajšie. Svietili na nich pestré farby a ich oči sa jagali sťa drobné drahokamy.

Mysľou sa vracala k udalostiam, ktoré súviseli so životom vo West Forku. Ohrada z ostnatého drôtu, ktorá najväčšmi zaujímala ľudí tohto kraja, dostala sa až k Diamondu. V očiach obyvateľov Cibeque bol mladý Traft na prácu ani drak. Množili sa historky o tom, ako pracuje a ako sa bije so svojimi kovbojmi. Nič to, že si často protirečili. Tohto roku zmizlo v húštinách oveľa viac dobytka ako kedykoľvek predtým. Molly sa dostali do uší aj neurčité narážky, že sa ta dobytok nedostal z vlastnej vôle. Jej otec viditeľne slabol a matka začala hovoriť o tom, že sa vrátia do Illinoisu. Molly čakala, čo sa s ňou stane, a o reči sa nestarala.

Arch bol už mesiac doma, a bol zachmúrenejší než inokedy. Vyhnal Molly zo záhonov fazule a pozberal úrodu sám. Snažila sa nevidieť, že sa s Haverlyho bandou často venujú dobytku. Molly mala zlé tušenie. Rozhodne nepokladala celú vec za statočnú.

Pobrala sa domov. Kráčala lesom a dávala pozor na cestu. Bola si istá, že začuje či zazrie hocakého jazdca, skôr ako on objaví ju. Na pastvisku s rozlohou zo desať akrov zočila toľko mladého dobytka, že sa až čudovala, ako tu nájde dostatok obživy. Včera tu ešte nebol.

Na východ od domca žiarili v slnečnom svetle ani zlato slnečnice. Sadila ich každý rok na jar Mollina matka. Robila tak od nepamäti. Otec sedel na verande vo svojej stoličke. Matka sa motala v kuchyni. Na kraji lesa prešľapovalo niekoľko zanedbaných koní so založenými uzdami a sedlami. Molly vedela, že tam niekde bude aj Arch. Horúci letný vzduch sa chvel tajomstvom.

Matka ju poslala dolu do dediny. Molly bola rada, keď ta mohla ísť vo dne. Zvyčajne si však matka spomenula na všetko až tesne pred večerou. Molly nezamierila ku koňom. Vybehla poza kôlňu a vkĺzla do lesa. Chcela si tak skrátiť cestu a bola presvedčená, že ju nik z jazdcov, čo prišli s Archom, nespozoroval.

Zaprášená dedinská cesta bola opustená. Aj starý Enoch Summers driemal vo svojom obchode. Molly nakúpila, čo bolo treba, a netrápila sa počúvaním jeho táranín. A hoci jeho narážky na Archa vzbudili jej záujem, poponáhľala sa domov.

Keď prišla k tienistej ceste, spomalila, aby nabrala dych. Na zarastenom mieste, kde sa cesta zatáčala, vynorila sa naraz z krovia hnedá ruka a chytila ju za rameno. Molly nezačala kričať. Zápasila zo všetkých svojich mladých síl, no márne. Nemilosrdná ruka ju zatiahla medzi krovie na malú čistinku vedľa vysokej ležiacej borovice. Molly sa zľakla. Vôbec ju neprekvapilo, keď sa pozrela do tmavej tváre Hacka Jocelyna.

- Tak čo, miláčik? - spýtal sa. - Čakal som na teba.

- Pusť ma! - zvolala Molly a šklbla sa tak silne, že si vyslobodila rameno. - Čo chceš? … Načo si ma sem zatiahol? - Je tu zopár ľudí, ktorí by ma nemali vidieť, - odpovedal Jocelyn.

- Najmä môj brat, však? - Nie, začínam so Slingerom dobre vychádzať. Mal som na mysli toho hada Andyho Stonehama. Má oči všade a priveľa si namýšľa.

- Tak čo odo mňa chceš? Matka ma poslala do dediny. Bude ma čakať.

- Čo ma po nej. Aj ja som čakal. Často a dlho. Musel som ťa vidieť.

- Ak si musel, prečo si neprišiel k nám ako ostatní slušní ľudia? - Mal som na to svoje dôvody, Molly. Som však rád, že jeden z nich ma už netlačí. Odišiel som z Diamondu.

Táto zvesť Molly zaujala a prekvapila. Nedala však na sebe nič znať. Pozrela sa hore pod široké sombrero do kovbojovej peknej, no zlej tváre. Boli na nej stopy nedávnej bitky.

- Nemohol som zostať u Jima Trafta dlhšie, - pokračoval Jocelyn. - Čakal som viac ako mesiac na svoju príležitosť. Potom sme sa trocha poharkali. Skončilo sa to bitkou.

- Zbil ťa? - spýtala sa Molly neschopná skryť živý záujem.

- Myslím, že áno, - priznal sa Jocelyn kajúcne. - Vie dobre boxovať. A to nie je zasa môj spôsob boja. Kým som jazdil pre Diamond, nemohol som vyvolať prestrelku. A tak som teda odišiel.

- Aha, odišiel si preto, aby si ho vyzval na súboj s pištoľami? - Áno, a myslím, že sa ti takáto reč páči. Nie? - Ničomu nerozumiem, - klamala Molly so zaťatými zubami.

- Čo to boli za reči, že Bud Chalfack videl, ako ťa obťažoval Traft na tancovačke vo Flagu? - To je pre mňa novinka, - odpovedala Molly, šikovne skrývajúc zdesenie.

- Kolujú také reči a šíria sa rýchlejšie ako oheň v húštinách. Je na tom čosi? - Či sa môžem ubrániť klebetným jazykom? - Tancovala si s Jimom Traftom a vyšla si s ním von? - Keby to tak aj bolo, je to, pán Jocelyn, moja vec, nie tvoja.

- Bude to aj moja, Molly Dunnová, - vyhlásil. - Aj keby na tom čosi bolo, nepovedala by si pravdu. No mala by si mať dosť rozumu, aby si pochopila, že to Jim Traft nemyslí s tebou vážne.

Molly sa obzrela k lesu. Vnútri ju čosi zabolelo.

- Zbohom, pán Jocelyn, odchádzam, - povedala a pohla sa.

Ticho zaklial a skočil na ňu ako leopard. Cítila, že je ako lístok v jeho mocnom objatí. Vysoko ju zodvihol a pritiahol tesne k sebe. Skrútila sa, a tak mohli jej ústa uniknúť pred jeho horúcimi, divými bozkami. Pálili ju na tvári a na krku.

- Zostaneš tu, kým to spolu neskončíme, - dychčal.

- Pusť ma… Zostanem… - dusila sa Molly.

Nechal ju skĺznuť dolu, až sa jej nohy dotkli zeme, ale nepustil ju. Molly celá horela, ale nielen od hanby. Vedela by ho zabiť, keby nebola taká vyľakaná. Všetci kovboji boli z času. na čas hrubí a neslušní, no tento bol predovšetkým krutý. A počínal si pritom tak dokonale a obratne, akoby zaobchodil s koňom. Musí využiť svoj ženský um, lebo by sa mohlo stať, že naozaj nenájde východisko. Boli na odľahlom, osamelom mieste, ďaleko od obydlí. Kričať by nemalo zmyslu.

- Urobíš lepšie, - povedal a zatriasol ňou. - Kedysi som sa ti páčil, Molly. A teraz za to platíš. Rozišiel som sa s Diamondom a vstúpil do Cibeque. Ak sa ti páči Jim Traft ako všetkým dievčatám vo Flagu, môžeš na to ešte zabudnúť. Pretože ťa šialene ľúbim a dostanem ťa. Ožením sa s tebou, len čo urobím to, čo sme si… čo som si predsavzal.

, - Oženíš sa! Pán Jocelyn, trúfaš si priveľa, - zvolala Molly zhrozená a zahanbená jeho bezočivosťou. - Ďakujem ti. Muž môže v takej situácii urobiť iba jedno: poprosiť dievča o ruku. No ja odmietam.

- A prečo? - naliehal.

- Nemám ťa rada.

- No, poznám dievčatá! Veď ty rýchlo zmeníš svoju mienku, len čo urobím, čo som si predsavzal.

- A čo si si predsavzal? - O tom ešte pomlčím. Chcel by som sa však s tebou pozhovárať o tvojom bratovi. Pokiaľ ide o Haverlyovcov, nezáleží už na ňom. Nemá proti mne nič okrem toho, že som bol v Diamonde a že som podľa neho chodil za tebou. Nuž a to je pravda. Ty ma udobríš so Slingerom.

- Ja? ! - zvolala Molly. Strach ju už prešiel a znova sa v nej ozvala odvážna povaha. - Ak poznám Archa dobre, táto malá prácička nebude taká jednoduchá.

- My… totiž, ja som si to už premyslel, - pokračoval Jocelyn. - Stačí povedať, že sa Jim Traft točil okolo teba na tancovačke. Uvidíš, ako rýchlo sa to dostane do uší Slingerovi. Ty sa, pravda, priznáš a vyhlásiš, že preto som sa rozišiel s Diamondom. Chápeš, miláčik? - Chápem, že si nesmierne ľstivý a prešibaný chlapík, pán Jocelyn, - povedala posmešne Molly nie preto, že by ju tieto slová mohli uchrániť od ďalších útokov. Jocelynov úsmev však svedčil o tom, že ich pochopil ako poklonu.

- Na to môžeš vziať jed! A teraz, skôr ako sa zaprisaháš, že to povieš Slingerovi, ma bozkáš. Potom si môžeš bežať domov k mamičke.

Molly sa nemohla spoľahnúť na skúsenosti s mužmi, ako bol Jocelyn. V čomsi sa líšil od ostatných kovbojov. Tušila, že vo vzťahu k ženám vždy presadil svoje. Bolo to v ňom. Spočiatku, keď sa jej iba nepáčil, nebrala ho na vedomie. Teraz ho už nenávidela.

- Nebozkám ťa, - povedala, - ale porozmýšľam o tom, čo poviem Archovi. - Získavala čas. Chcela si ho uzmieriť aspoň natoľko, aby sa dostala zo situácie, v ktorej sa už nikdy nesmie ocitnúť.

- Nemôžem ťa nechať takto odísť, Molly, - vyhlásil takmer veselo. Ten blázon si ňou bol celkom istý! Začal si krútiť cigaretu a po tvári mu prebehol úsmev.

Molly sa odvrátila, aby z jej očí nemohol vyčítať, čo zamýšľa. Keby sa čo len na okamih dostala z dosahu jeho dlhých rúk, vedela by mu utiecť. Taký kovboj sa ešte nenarodil, čo by ju dobehol. Molly odhadovala vzdialenosť. Vložila do toho všetku svoju energiu. Zrazu vyskočila ako blesk a hnala sa popod krovie na cestičku. Jocelyn zreval a vrhol sa za ňou. Molly vyletela ako šíp a bežala ani srnka. Nohy v mokasínach plieskali o tvrdú zem. Namáhavo za ňou utekal, no čoskoro začal strácať sily. Obzrela sa cez plece a zbadala, že jeho nohy sú sťaby zviazané. Stratil nádej, že ju chytí. Hlasne sa zasmiala a rýchlo mu zmizla z očí. Nespomalila však, kým nedobehla na miesto, kde zišla z cesty, aby sa vyhla jazdcom. Keď dosiahla čistinu, spomalila a nabrala dych.

Blázon! Hlúpy pastier! Myslel si, že mu bude po vôli, ak ju vystraší. No aj tak privítala toto stretnutie. Hack Jocelyn zradil Diamond. Bola to omračujúca skutočnosť. Udobril sa s Cibeque a s Archom Dunnom. Diabolské intrigy! Molly tušila, že nie je jedinou príčinou tohto činu. Spomínala si na Jocelynove pohľady a slová, na to, čo robil. Aký bol so sebou spokojný! Zaiste si vymyslel dajaký veľký podvod. Aká múdra lesť to musela byť, aby mu získala priateľstvo Slingera Dunna! Ak čosi mohlo uzmieriť osamelého lesného vlka z Cibeque, tak to musela byť veľmi šikovná lož.

Molly si sadla na peň a oddychovala. Jadrom celej zamotanej situácie videla sa jej byť hrozba Jimovi Traftovi. Molly to vzrušilo väčšmi ako Jocelynov útek. Hack Jocelyn jej môže zabiť Jima, a ak nie on, tak to môže urobiť vlastný brat alebo ktosi z Haverlyovcov. Molly to tušila a čudovala sa, že na to neprišla skôr. Od hrôzy takmer zmeravela. Jocelyn zradil Diamond. Preto ho v Cibeque privítali, hoci pochybovala, že by to Archa veľmi tešilo. Vznikal pekelný plán a jeho hlavným iniciátorom bol Hack Jocelyn. A čo mal na mysli, keď hovoril o dajakom zámere? V reči kovbojov to mohlo znamenať, že sa chystá nejakým prefíkaným alebo šťastným činom získať potravu či peniaze. Určite mal Jocelyn na mysli peniaze a nemala to asi byť malá suma. Molly sa usilovala prísť veci na koreň, ale nič jej nezišlo na um. Potom na ňu zavolala matka, ktorá ju videla sedieť na pni. Molly sa poponáhľala domov.

- Všetko ti trvá strašne dlho, - spustila na ňu nahnevane pani Dunnová.

- Každému by to trvalo tak dlho, keby naňho číhal v kroví pastier, - odvrkla Molly.

- Kto? - naliehala matka a prenikavo pozrela na Mollinu rozhorúčenú tvár.

Namiesto odpovede vybehla Molly ako veverička po rebríku na povalu, ktorá bola nad verandou. Mala dve časti, nad každým zrubom jednu. Nad kuchyňou bola komora, miestnosť nad izbou patrila Molly. Okno mala na vzdialenejšej strane. Bolo to nahrubo zbité, neumelé Archovo dielo. Strecha mala tvar V. Iba v strede bola dosť vysoká, aby Molly mohla stáť vzpriamene. Bola to jej jediná izba od detstva. Molly ju uprednostňovala pred izbou, kde spali a hádali sa rodičia. Arch zvykol spávať dolu na verande. Vtedy sa Molly cítila bezpečná. Ale v posledných rokoch často bývali Archovým nočným útulkom len koruny borovíc a smrekov. Všetok nábytok v Mollinej izbe bol domácej výroby. Niečo si zhotovila vlastnoručne. Kým ju pani Seeová nevzala so sebou do Flagerstownu, bola so svojím kútom spokojná a ani vo sne nepomyslela na iný. No čo všetko bolo pred touto žalostnou návštevou!

Aj naďalej si však Molly držala svoje hniezdočko, ako izbe hovorila, v čistote a poriadku. Izba voňala borovicovými a smrekovými vetvami, na ktoré si Molly rozprestierala prikrývky. Teraz na nich ležala a pokúšala sa nájsť východisko zo situácie, ktorá jej prerástla cez hlavu.

Matka zavolala na večeru. Molly začula Archove pomalé, zvonivé kroky. Keby bol mal mokasíny, nebola by ho vôbec počula.

- Kde je Molly? - spýtal sa matky.

- Neviem. Urazila sa, lebo som sa jej na čosi opýtala, a kamsi zaliezla.

- Niektoré tvoje otázky vedia človeka poriadne nahnevať, - konštatoval Arch. - Na čo si sa jej spýtala? - Prišla domov červená a celá sa chvela. Nuž povedala som jej, že jej to trvalo strašne dlho, kým sa vrátila z obchodu. A ona, že vraj na ňu číhal nejaký pastier. Tak som sa jej spýtala, kto to bol.

- Myslím, že to dievčisko je už priveľké a pripekné na to, aby chodilo po lese samo, - odvetil syn.

- Priveľké! Je to ešte len drobec. A nie je ani taká strašne pekná.

- Molly už nie je dieťa. Myslíš, že som si to nevšimol? A že nie je pekná? Kde máš oči, mama? Počul som, že na tancovačke pretromfla všetky flagerstownské dievčatá.

- Ja sa nikdy nič nedozviem, - ťažkala si pani Dunnová.

- Som tu zavretá od svitu do mrku. Chcem odtiaľto zavčasu, kým sa na smrť uchodím.

Tieto matkine náreky Molly počúvala už roky. Prekvapila ju však Archova odpoveď, že možno už čoskoro odídu zo Cibeque.

- Arch! Čo si zas urobil? - nariekala matka.

- Ešte nič. Ale čoskoro sa dám na jeden dobrý podnik.

- Arch! Zavolaj to dievča večerať.

Arch zašiel na kraj verandy a zavolal: - Hej, Mol! Molly si pomyslela, že bude najlepšie, ak sa ospalo ozve: - Áno, Arch. Tu som. Čo chceš? - Je večera, ty lesná myška, - povedal a počkal, kým rebrík zavŕzga a Molly zbehne dolu, aby jej pomohol.

- Veru už nie si dieťa. Si ťažká ani vrece fazule.

- A asi aj taká drahá, - odvetila Molly. - V poslednom čase sa o mňa akosi zaujímaš, Arch.

- Hej. A možno viac, ako si myslíš, - povedal. - Po večeri sa my dvaja trocha pozhovárame.

Molly sa pozrela do jeho pichľavých očí. Cítila, že jej horí tvár a celá sa trasie. Aj tak mu však neodpovedala. Zaniesla otcovi večeru a položila dosku na operadla jeho stoličky.

- Dieťa, čo ti Arch vravel? - spýtal sa.

- Neviem, otec. Zasa táral.

- Čo všetko sa tu robí! - vzdychol si Dunn. - Myslíte si, že som slepý len preto, že sa nepohnem z tejto verandy? Ale ešte dosť dobre dovidím aj na zlodejov dobytka.

Molly videla, ako Arch zdvihol svoju chudú orliu hlavu a uprel na otca temný pohľad. Zmiatla ho ostrá poznámka, hoci si už zvykol, že otec z času na čas utrúsil zlomyseľnú poznámku na adresu dobytkárov. Nenávidel ich a nerozlišoval medzi rančermi a zlodejmi dobytka. Patril ešte do čias, keď v tomto kraji vládli ovce.

Molly ako zvyčajne jedla potichu.

- No, sestrička, poď sa so mnou prejsť, - povedal Arch sucho a zdvihol sa od stola.

Molly sa nemusela naňho dvakrát pozrieť. Cítila čosi vo vzduchu, ale ani sa veľmi nebála. V poslednom čase bol Arch veľmi čudný. Kráčala vedľa neho. Viedol ju popod les, k potoku. Pomaly sa už ochladzovalo, slnko sa skláňalo k západu, len vrcholky Diamondu zlato a červeno žiarili.

Na pastvine sa spolu s kravami zjavili aj jelene. Kdesi v diaľke prenikavo zapišťal králik. Keď sa Arch dostal na miesto, odkiaľ cesta viedla dolu do úzkeho údolia k prameňu, zastal a povedal: - Myslím, že sme už dosť ďaleko. Nik ťa nebude počuť, keď zakričíš.

- Arch, nie si ani zamak zábavný, - odvetila Molly. -A neurobíš nič, prečo by som mala kričať.

- Kto bol ten kovboj, ktorý na teba číhal? - Hack Jocelyn.

- Myslel som si to. Keď si sa vracala z obchodu? Videl som, ako si vyšla zadom.

- Áno. Aj on ma musel vidieť, lebo čakal pri ceste.

- A čo urobil, Molly? - pokračoval Arch vo vypytovaní a neokrôchane sa snažil dozvedieť o všetkom. V Molly to vyvolalo pochybnosti.

- Nemusím ti predsa povedať všetko, Arch, - vyhlásila pokojne.

- Nemusíš, to je pravda. Ale mala by si. S otcom sa už nedá hovoriť a matka nie je k tebe dobrá. Ani ja nie som dobrý, no som tvoj brat, Molly.

Ešte nikdy s ňou takto nerozprával.

- Arch, ty… ty mi neveríš, - vyjachtala.

- Dočerta, v posledných dňoch som sa presvedčil, že si už dosť stará na to, aby som ti neveril.

- Ako ti potom mám dôverovať? - spýtala sa.

- Molly, chceš, aby som to z teba dostal násilím? - Nebojím sa ťa.

- Tak teda máš rada toho kovboja z Diamondu? - Ktorého? - spýtala sa Molly so smiechom.

Aj on sa zasmial. - Je to vlastne jedno. Ale teraz myslím na Jocelyna.

Molly mu celkom otvorene povedala, čo si myslí o Jocelynovi.

- Dobre, teda ma oklamali. Takmer som uveril, že ho máš rada.

- Kto ti to povedal, Arch? - Povráva sa to.

- Niekto ťa oklamal. Nestarám sa o Jocelyna. Keď chceš vedieť, prezradila som ti čosi z toho, čo o ňom viem, ale veľa vecí by som ti radšej nepovedala.

- Prečo… ak chceš? - Lebo by si sa nahneval a dostal sa do ďalšej bitky.

- Aj tak nie je isté, Molly, či sa s Jocelynom nepochytíme. Seth sa zaňho veľmi prihovára. Čosi v tom bude. Vyzerá to, akoby sa Jocelyn chystal zradiť Diamond a dať sa dokopy so Cibeque. Ale hlavu by som za to nedal. Možno som tvrdohlavý. Možno preto, že kde-tu už vytiahol kolt. Ak raz zradil Trafta, mohol by to isté urobiť aj nám.

Ešte kým Arch skončil, Molly sa rozhodla konať čestne a nič mu nezamlčať, hoci pri myšlienke, že by sa o chvíľu mohol spýtať na Jima Trafta, skočilo jej srdce až do hrdla.

- Si na správnej stope, Arch, - povedala rýchlo. - Jocelyn už zradil Diamond. Pobil sa s Jimom Traftom a využil túto príležitosť na rozchod s Diamondom. Má celé oko čierne, rozbité pery a stopy po úderoch na tvári. A… a… - Tu si Molly vydýchla, aby zmiernila tlak v hrudi, ale nepodarilo sa jej to. - Jocelyn ma chcel postrašiť. Chcel, aby som ťa oklamala. Mala som ti povedať, že opustil Diamond preto, lebo… lebo ma Jim Traft urazil. Potom by vraj mohol na Trafta vytiahnuť pištoľ.

Slinger Dunn dlho, mocne hvízdol a potichu zaklial. Jeho hnedá ruka vyletela sťa jazyk hada a odtrhla suchú cédrovú vetvičku.

Ďakujem ti, Molly. Objasnila si mi veľa z toho, čo sa tu robí, - ozval sa. - Stavím sa o stovku, že Jocelyn príde za Cibeque.

- Tak to povedal, Arch, - prisvedčila Molly. Nabrala odvahy a vyrozprávala bratovi, ako ju Jocelyn prepadol na ceste. Zopakovala každé slovo a každý čin tohto stretnutia.

- Tak teda takto, Hack Jocelyn! - zamrmlal si zlostne Dunn. - Teraz som zvedavý, čo zamýšľa Seth. Či je to jeho práca.

- Neverila by som Sethovi. Je falošný, - zvolala Molly.

- Vidím, Molly, že bude azda lepšie, ak poslúchnem tvoju radu. Neverím však, že by ma Seth zradil. A najmä nie pre pastiera z Diamondu. Ale teraz k veci.

Molly sa pozrela naňho, aby pochopila, o čo ide. Dunn ju schytil za blúzu tak pevne, akoby jej chcel zovrieť hrdlo, pomaly obrátil jej hlavu nahor, takže sa ich oči ocitli tesne pri sebe, a nepúšťal ju z rúk.

- Čo to počúvam, že ťa Jim Traft urazil? - Ja… ja neviem, čo si počul, Arch, ale iste je to lož.

- Stretla si sa s ním? - Áno, na jarmoku.

- A šla si s ním tancovať? - Ach, nie. Šla som s pani Seeovou… No Jim Traft ta prišiel a raz som s ním tancovala.

- A to je všetko? Nebola si s ním vonku na verande? - Bola… Trocha sme sa prechádzali.

- A on ťa schytil a objal? - naliehal Dunn a zohol sa k nej.

- Áno, Arch, objal, - zašepkala Molly.

- Dovolila si mu to? - Je veľký a silný… Čo som mala robiť? Ale potom som mu dala zaucho.

- To je predsa dôkaz, že si sa cítila urazená. Prečo si mi teda tvrdila opak? - Počúvaj ma, Arch, a neškrť ma, - vydýchla. - Nezachovala som sa k nemu pekne. Pravda je, že mi bol sympatický. A on to musel zbadať… Ale keď ma schytil, udrela som ho. Chcela som, aby si myslel, že som sa urazila. Pokladal ma za čosi viac ako za dievča zo Cibeque… V skutočnosti som sa však neurazila. A keď som ho udrela, nekonala som čestne. A… a…

V podvedomej snahe ochrániť Jima Trafta správala sa Molly ako zrelá žena. Tušila, že brat iste nevie viac.

- Vraj jej bol sympatický! - zvolal Arch nedôverčivo. - Molly Dunnová!

- Áno, Molly Dunnová, - zopakovala Molly odvážne a namrzene. - Aj keď patrím k Dunnovcom zo Cibeque, môžem mať ešte srdce.

- Neviním ťa z ničoho, Mol, - povedal, akoby si uvedomil nevyhnutnosť skutočnosti, a pustil ju. - Si iba dieťa. A on je pekný chlap. A vie hovoriť. Je to však príbuzný starého Jima Trafta a má cenu milióna. Ale uvedom si, že nezamýšľa s tebou nič čestné.

- Nie som hlúpa, Arch, hoci som ešte dieťa, - namietala. - Viem, kedy to muž myslí so mnou zle. Už som sa to mala možnosť naučiť. Určite som to vedela dnes, keď ma chytil Jocelyn… Ale Jim Traft to so mnou nemyslel zle. Prisahám ti to.

- Molly, iste ti pomútil hlavu, - zvolal prekvapene Dunn.

- Nie. Nemárnil čas rečami. Sotva by som s ním bola išla von. Boli v tom tie biele šaty, Arch.

- Aké biele šaty? - Tie, čo mi kúpila pani Seeová. Sú krásne. On… všetci hovorili, že vyzerám…

- Úbohé dieťa! Možno je to vina všetkých. Prekliata Seeová!

- Arch, dovoľ, aby som sa ti v tých šatách ukázala.

- Nepotrebujem nijaké biele šaty. Aj tak viem, aká si pekná, Molly. A som proti tomu, aby si bránila Trafta.

- Musím. Nebolo by to čestné, Arch, - vysvetľovala Molly.

Nahnevane zakrútil rozcuchanou hlavou.

- Azda mi nechceš nahovoriť, že ti Jim Traft nedal cítiť, že si Molly Dunnová zo Cibeque.

- Nie, Arch, nebola by to pravda. Urobil tak. Bol veľmi prekvapený. A dal najavo, čo si myslí. Potom sa pokúsil zmierniť to, ale mne sa zlomilo srdce.

Dunnova ruka sa znova pohla, rýchlejšie a výraznejšie. V jeho pohybe bol hnev a pomstivosť.

- Ak ťa takto zranil, je to ešte horšie ako to, že ťa objímal, - vyhlásil pateticky a s hnevom.

- Strašne ma to zabolelo, Arch. Ale on to tak nemyslel. Veď napokon je tu rozdiel medzi Molly Dunnovou zo Cibeque a bohatým, vzdelaným Jimom Traftom z východu, pochádzajúcim z dobrej rodiny.

- Hej, povedala si to dobre, Molly. Jeho rodina má meno. A ty si dcéra starého Johna Dunna a sestra Slingera Dunna!

- Povedala som mu to. - - Predtým, či potom? - Potom.

- Teda tak to bolo. Nie, Molly, to nemožno nevidieť. Hral sa s tebou. Na bezpečnejšom mieste by bol zašiel aj ďalej. Urobil by z teba ľahkú ženu!

- Nie! - zvolala Molly s hrôzou, akoby sa jej dotkla čepeľ noža.

- A ty si dovolila… ty si ho nechala zájsť tak ďaleko? - Och, Arch, ako môžeš tak hovoriť! - vzlykala Molly. - To je lož. Urážaš ma.

Smutne pokrútil hlavou a odvrátil žiariace oči, aby z nich nemohla vyčítať jeho myšlienky. Potom odišiel, zanechajúc ju tam stáť chvejúcu sa a zdrvenú.

12. KAPITOLA

Celé dni žila Molly v strachu. Udalosti, ktoré sa odohrali, poznačili všetko. Archa neopúšťala zlá nálada a smutné myšlienky. Pracoval na poli, ani keby odrazu chcel dobehnúť to, čo zameškal. Už nechodieval na súmraku do dediny. Haverlyovci prichádzali večer čo večer za ním a dlho sa zhovárali. Po týchto rozhovoroch býval Arch zamĺklejší ako zvyčajne.

Potom jedného rána Molly zišla dolu zo svojej izbičky a našla Archovho koňa osedlaného, s malým batôžkom.

- Kam ideš, Arch? - spýtala sa brata pri raňajkách.

- Hore do Diamondu. Myslím, že bude lepšie, ak nebudeš chodiť z domu, - odvetil zamračene.

- Načo ta ideš? - odvážila sa opýtať.

- Presvedčiť sa, či ma táto partia neklame. Nepovedal som ti ešte, že Seth a jeho nový spoločník prisahajú, že nechali Diamondu hore na severe odkaz? Budú sa držať zákona, pokiaľ ide o ten plot. Cibeque nestrpí, aby siahal ďalej ako k temenu East Forku. Ak by ho postavili ďalej, pôjde aj tak dolu, a to urýchlene.

- A ešte prečo ta ideš? - dodala Molly ustráchane.

- Myslím, že by si to mala vedieť, - odvetil a zachmúrene sa na ňu pozrel.

Molly sa zachvela a nasledovala ho na miesto, kde stál kôň a kde ich už matka nemohla počuť. Keď sa chystal vysadnúť na koňa, položila mu trasúcu sa ruku na rameno. Nevedela, čo povedať, no neznámy strach ju premohol. - Arch, ak ma máš naozaj rád, nesmieš…

Pozrel na ňu priťahovaný azda nie jej slovami, lež naliehavým tónom.

- Kto ti povedal, že ťa mám rád? - spýtal sa.

- Nik. Ale ty ma máš rád, však? - naliehala. - Niekto ma predsa musí mať rád, lebo inak… inak nemôžem žiť.

- Ako na teba pozerám, si celkom zdravá, - odpovedal pomaly, pričom sa vyhol odpovedi.

- Len ty mi môžeš pomôcť, Arch, - pokračovala rýchlo. - Tak veľmi sa usilujem neurobiť to, čo čakajú od Molly Dunnovej. A môžem sa dostať priďaleko. Budem ťa nenávidieť, ak… ak…

Bol ako kameň. Molly zbadala, že jej výlevy iba zväčšujú celé podozrenie.

- Máš byť úprimná k Dunnovcom, - zakončil trpko a odišiel.

Utrápená Molly sa skryla na povalu. Keď už tam nemohla dlhšie vydržať, zišla po rebríku a obzerala sa po svojom koňovi. V dedine nebola na koni už vyše roka jednoducho preto, že nemala sedlo a nechcela, aby ju tak videli. Hrdosť šestnástich rokov sa prejavovala rozlične. Molly vedela jazdiť na koni bez sedla odvtedy, čo bola dosť veľká, aby naňho vysadla.

Poníka našla v neohradenom kúte na čistine. Bol divý a dalo jej veľa námahy chytiť ho. Keď ho napokon dolapila a hladila po šiji, musela sa rozpomínať, načo ho vlastne chce. Zdesilo ju poznanie, že sa vlastne odhodlala ísť do Diamondu varovať Jima Trafta. Chcela mu povedať, že jeho život je v nebezpečenstve. Utrápená Molly však nepomyslela na to, že najhoršie nehrozí, kým sa plot nedostane za Diamond. A dolu v údolí prevládalo presvedčenie, že ostnatý drôt sa tak ďaleko nedostane. A navyše Molly už' neraz videla odchádzať Slingera Dunna do boja. No tohto rána vyzeral celkom inak.

Tri dni nato bola s matkou v dedine. Dopočula sa, že Slingera videli opitého a hašterivého. V obchode stretla Andyho Stonehama, ktorý bol zamestnaný ako predavač u Enocha Summersa. Kým ju obsluhoval, podarilo sa mu pošepkať jej: - Ide sa stať toľko vecí. Nemal by som radšej večer prísť? Molly prikývla na znak súhlasu a pridala sa k matke, tušiac prekvapenie.

Starý Enoch mal plno rečí: - Bude tu vo West Forku zábavy! Toľko roboty tu nebolo od poslednej jesene.

- Čo sa ide robiť? - naliehala pani Dunnová.

- Ženú tadiaľto dobytok. Prechádzajú tadiaľto jazdci.

- V tomto čase? Hm, to je čudné.

- Veru tak, pani Dunnová. Za všetko môže tá ohrada. Počuli ste, čo je nové s Jimom Traftom? - Kde som to mala počuť? Molly cítila, že sa červená.

- Je to novinka, - povedal obchodník. - Mladý Traft vyhlásil, že si nerobí nárok na dobytok, ktorý sa už dostal do kaňonu Sycamore. Jeho ohrada už dosiahla úpätie kaňonu a blíži sa k Diamondu.

- A to je všetko? - spýtala sa pani Dunnová ľahostajne.

- Väčšina ľudí je toho názoru, že Jim Traft sa zachoval k Cibeque veľmi poctivo, - pokračoval Summers. - Zdá sa, že v húštinách kaňonu Sycamore je vyše tisíc kusov býčkov, kráv a teliec. Seth Haverly a jeho partia tu včera predali asi dvesto dvojročiakov. Po štyridsaťosem dolárov za kus! A už šli po ďalšie. Myslím, že dostanú väčšinu z toho dobytka, skôr ako ostatní čo len začuchajú takú príležitosť.

- Štyridsaťosem za kus! - zvolala pani Dunnová, ktorej akoby toto číslo učarilo. - Bol v tom aj Arch? - Myslím, že nie. Tuším sa so Cibeque pohádal či také čosi. Včera v noci bol v meste. Bol to práve Slinger, kto sem pribehol so zvesťou, že plot je už pri Tobe Well. Vzrušilo to celý West Fork. Tobe Well je predsa vchodom do Diamondu.

Kým matka nakupovala, Molly celá rozochvená čakala. Nemohla si pomôcť, no vzrušilo ju, keď počula tak priaznivo hovoriť o Jimovi Traftovi. Len čo sa však dozvedela, že sa s ohradou dostal cez kaňon Sycamore, schytila ju triaška. Bola to hranica smrti, ktorú vytýčili jazdci z húštin. Traft nechal ich výstrahu bez povšimnutia.

Molly sa presvedčila, že je vzdialená od West Forku desať až štyridsať míľ a že sa nachádza na východnej strane Diamondu. Prešla už húštinami kaňonu Beaver. Molly dobre poznala cestu do Tobe Well. Prešla aj Derrickovou cestou, hoci sotva vedela, ako ju nájsť.

Po večeri čakala pri bráne na Andyho. Nikdy predtým nič také neurobila. Vedela, že z toho Andy bude vytĺkať kapitál.

- Doparoma, - zvolal, podišiel k nej a usmial sa na ňu svojou prostou tvárou. - Ale je to rozdiel, keď od niekoho niečo chceš, však, Molly? - Myslím, že hej, Andy. To robí kamarátstvo. Veľmi sa trápim a azda som aj dosť zlá, aby som od teba prijala pomoc.

- No máš sa prečo trápiť, Molly Dunnová, - vyhlásil. - Poďme niekam z dohľadu. Vyľakal ma ten Hack Jocelyn.

Molly ho zaviedla poza dom a pozdĺž čistiny k potoku. Zastala za veľkou zvalenou borovicou. Dolu medzi balvanmi zurčal jantárový potok. Lomozili tu veveričky a sojky. Stromy boli pozlátené lúčmi zapadajúceho slnka.

- Molly, včera večer som naďabil na čosi, čo ma poriadne vyľakalo, - začal. - Po robote som si zašiel k potoku chytiť nejakého pstruha. A keď som sa popri ňom vracal, zbadal som Haverlyho a ešte zopár jazdcov. Skryl som sa do krovia. Myslel som, že prejdú. Ale nech ma parom vezme, ak sa nezastavili na malej mýtine, ani nie štyridsať krokov od miesta, kde som sa ukryl. So Sethom boli jeho brat Sam a Hack Jocelyn. Haverlyovci zostali v sedlách, Jocelyn zosadol. Bol nepokojný a chodil hore-dolu. Na kohosi čakali.

- Stavím sa, že to bol Slinger, - povedala Molly, ktorá v rozrušení niekedy používala bratovu prezývku.

- Určite. Jocelyn prisahal, že Slinger nepríde, Seth zasa, že príde… Zostali tam, kým sa zotmelo. A ja ti, Molly, môžem zopakovať každé hanlivé slovo, ktoré vyriekli. Poviem ti to aspoň v stručnosti… Hack Jocelyn sa dal do spolku s Cibeque a mienia zradiť Slingera. Chcú postŕhať ostnatý drôt a vinu zvaliť na Slingera. Zamýšľajú uniesť Jima Trafta a vymámiť z jeho strýka veľké výkupné. To je bank, o ktorý Jocelyn hrá. Ale ja viem, že hrá ešte podlejšiu hru, ako tušia. Možno je v tom Slinger, ktorý nechce ani len počuť, aby sa Jocelyn pridal k Cibeque. Nepôjde s nimi na ten záťah s dobytkom. To všetko vyplynulo z rozhovoru, ktorý viedli, kým prišiel Slinger.

- A prišiel? - zvolala Molly bez dychu.

- Áno, chvíľu pred zotmením. Boli s ním Hart Merriwell a Boyd Flick. Seth, povedal Slinger, končím so Cibeque. Len nijaké rozčuľovanie. Máš možno lepšieho chlapíka, ako som ja. Jocelyna. Neberiem si ani podiel na tom obchode s dobytkom, ktorý si mi poslal. Vďaka, Seth. Tu sú peniaze.

- A potom sa ozval Seth, - pokračoval Andy po krátkom odmlčaní. - V poriadku, Slinger, si svojím vlastným pánom. A keď nie si urazený ty, nie som ani ja. Ale mal by si byť s nami pri tom únose. Bude to zlatá baňa. Starý Jim Traft ani nemrkne a vysolí stotisíc.

- Slinger pripustil, že je to veľmi dobrý kúsok a poriadna hŕba peňazí, ale že ich nechce.

- A prečo ich, doparoma, nechceš? - zaskučal Seth ako šteňa.

- No, - povedal Slinger, - má to viac príčin. Ale hlavná je tá, že azda pôjdem Jima Trafta zastreliť.

- S tým sme rátali, - vyhlásil Seth, - ale to môže počkať, kým dostaneme peniaze, nie? - Nie, - odpovedal Slinger, - nepáči sa mi to, A ak narazím na niekoho z cibeqskej partie hore v Diamonde, budem to pokladať za urážku. Rozumiete? - Nie sme hluchí, Slinger. Som však ohromne prekvapený, - odpovedal Seth ľstivo.

- Dobre, - pokračoval Slinger, - i ja som zažil v poslednom čase zopár prekvapení… - Povedal to veľmi významne. Potom odišiel a…

- Toto všetko si počul včera v noci? - prerušila ho prudko Molly.

- Áno. Pred západom slnka.

- Ale veď nám s matkou ktosi povedal, že Slinger bol opitý.

- Nebol. Klamali vás. Bol chladný a tvrdý ako ľad. Tí chlapíci sa ho báli, Molly. Takého som ho ešte nevidel. A teraz počúvaj, čo sa stalo potom. Keď Slinger odišiel, začali Seth s Jocelynom kliať. Potom dali opäť hlavy dokopy. Súhlasili s tým, že Slinger chce zabiť mladého Trafta, ale nechceli, aby to zmarilo ich podnik. Mysleli si, že sa budú musieť vzdať myšlienky na únos. Potom prišiel Hack Jocelyn s iným nápadom. Keď im vraj Slinger prekazí únos a zabije mladého Trafta, ukradnú veľkú čriedu dobytka a zvalia to naňho. Seth a jeho brat súhlasili. A prehovorili aj ďalších dvoch. Potom odišli. Jeden z koní ma musel zacítiť, lebo sa splašil a nechcel ísť ďalej.

- Niečo je v kroví, - povedal Jocelyn.

- Poriadne som sa naľakal, vyskočil som a predral sa krovím. Myslím, že Jocelyn ani nezakričal a trikrát po mne strelil. Nechcel by som, aby okolo mňa niekedy letela guľka bližšie.

- Andy, oni ťa nájdu! - zvolala ustrašene Molly.

- Možno. Ale neviem, ako by sa im to podarilo. Myslím, že Hack Jocelyn sa so mnou stretne čo nevidieť, no ja ho iste zazriem prvý.

- Ale Jim Traft nikdy nezbadá Slingera prvý, - zanariekala Molly.

- Myslím, že nie. Neznepokojuješ sa veľmi pre toho Trafta, Molly? - Nie väčšmi ako pre Slingera, - odpovedala Molly. - Je to všetko strašne zamotané. Čo mám robiť, Andy? - Robiť? Nebesá, dievča, nič! - vyhlásil. A Molly si pri jeho slovách uvedomila svoju bezmocnosť. Či mohla teraz ísť do Tobe Well, nájsť tábor Diamondu a zachrániť Jima Trafta pred svojím bratom a Haverlyovcami a pred ich novým spojencom? Do Tobe Well je iba desať míľ. Cesta ta a nazad by jej zabrala sotva pol dňa. Keby sa len vyhla Slingerovi! Musela by však čakať, kým odíde, lebo Slinger sa mohol vrátiť domov hocikedy a ľahko mohol prísť na to, kam išla, a dobehnúť ju. Určite nepôjde so svojím vražedným zámerom rovno do tábora Diamondu. Pri uskutočňovaní svojich plánov bol pomalý, tajnostkársky a ostražitý. Pôjde ako Indián po stope.

Andy posmelený pocitom vlastnej dôležitosti postupne zopakoval svoj príbeh a potom sa opatrne zmienil o tom, že by Molly mohla upozorniť Slingera na sprisahanie proti nemu.

- Molly, mohla by si povedať, že si to počula ty, - pokračoval Andy. - Slinger by ti iste uveril. A ja by som sa z toho dostal. Bojím sa Hacka Jocelyna. Je na mňa nahnevaný pre teba. Viem to. Stačí, keď sa na mňa pozrie.

- Nechcem ťa nechať v kaši, Andy, - ozvala sa Molly vážne. - Som ti za veľa dlžná… Áno, mala by som to povedať Slingerovi. Musím si to premyslieť… Vrátim sa teraz naspäť, Andy. Nechcem riskovať, že sa s ním miniem.

Na súmraku sa vydali na spiatočnú cestu, ktorá viedla lesom. Molly neodstrčila Andyho, keď ju placho chytil za ruku. Zaslúžil si akúsi odmenu za záujem o bratove osudy a za svoju oddanosť k Molly.

- Šla s ním až k bráne. - Andy, bol si v poslednom čase ku mne dobrý, - povedala. - Mám ťa za to rada. Okrem teba nemám v tomto údolí nijakého priateľa. Rada by som ti bola viac. Ale… ale nemôžem.

Dala mu dobrú noc a pobrala sa domov. Na verande bolo už celkom tma. Nesvietila ani jediná lampa.

- Bude lepšie, ak sa poponáhľaš, - ozval sa zo šera chladný, ťahavý hlas. - Kto to bol s tebou? Vyzeral ako Andy.

- Och… Arch, - jachtala Molly a opatrne sa blížila k verande. - Áno, bol to Andy.

- Páči sa ti ten chlapec? - Prečo? Áno… väčšmi ako zvyčajne…

- No, Andy nie je taký zlý ako niektorí z nich. Pracuje a nechlastá celý čas.

- Arch, budeš aspoň chvíľu doma? - spýtala sa Molly a sadla si vedľa neho, pričom narazila do jeho pištole. Prebehli ňou zimomriavky a striasla sa.

- Otec mal zasa jednu zo svojich slabších chvíľok, -ozval sa Arch, nevšímajúc si jej otázku.

- Vyzeral dnes zle, - povedala Molly a vzdychla si. -Kde je mama? - Uložila ho spať. Myslím, že je s ním dnu… Sedel som tu a rozmýšľal, Molly.

- O čom? - Po prvý raz nie o svojej naničhodnej osobe. Otec upadá, matka zasa naopak. Som doma len málo, preto na mne nezáleží. Ale na teba je toho už priveľa, Molly. Čo budeš robiť, keď prídeme na mizinu? - Och, Arch! - zvolala Molly a schytila jeho ruku do svojej.

- Bude dobre, ak pred tým nebudeš zatvárať oči, - pokračoval. - Mňa zabijú, alebo budem musieť utiecť z Cibeque. Otec tu už dlho nebude. A mama sa vráti do Illinoisu. Pôjdeš s ňou? Molly dlho váhala. - Nie, ak ma neprinúti. Tu by som takisto nerada zostala… Ale môžem dostať prácu vo Flagerstowne.

- To nie je zlý nápad. Nemysli však na nijaké stretnutia pri mesiačiku.

- Čo tým myslíš, Arch? - To s Jimom Traftom. Zranilo by ťa to ešte väčšmi ako predtým.

Molly sa obrnila proti všetkému, čo sa mohlo skrývať v jeho slovách, no napriek tomu cítila, ako jej krv stuhla v žilách.

- Tomu nezabránim, nech sa na to akokoľvek pozeráš, - povedala smutne.

- Máš pravdu. Dunnovci nemajú ľahký život… Keby som bol ako chlapec vedel to, čo viem teraz!

Molly si pomyslela, že nadišla vhodná chvíľa.

- Cibeque ťa chce zradiť, Arch. Za všetkým je Hack Jocelyn. Ale aj Seth Haverly je zradca. Chcú, aby si sa s nimi spojil a uniesol Jima Trafta. Budú zaňho požadovať výkupné. Ty o tom vieš, lebo si to odmietol. No ešte veľa toho nevieš.

- Ty mizerná lesná myška! - zvolal. - Bola si tam včera večer? - Počula som toho viac ako ty, Arch, - povedala vyhýbavo.

- A.čo to bola za streľba, keď som odišiel? - Hack Jocelyn začul čosi šuchotať v kroví a trikrát ta strelil.

- Hrom do toho! Vrátil som sa nazad a bol som celkom blízko… Čo si počula, Molly? V stručnosti mu vyrozprávala, čo sa na ceste odohralo, tak ako jej to povedal Andy. Nazdával sa, že bola pritom, a nebolo to tak celkom nepravda.

- Uf! - zašomral Slinger Dunn a pevne jej zovrel ruku. - Mal som pravdu. Neveril som Jocelynovi. Ale že by bol aj Seth taký zlý? Panebože!

- Nemôže to byť horšie, Arch, - pokračovala Molly v presviedčaní. - Chcú zničiť ohradu a zvaliť vinu na teba. A keby im to nevyšlo s výkupným - keďže ty chceš zabiť Jima Trafta - chcú ukradnúť čriedu dobytka a povedať to na teba.

- Cítila, ako mu mráz prešiel po chrbte. Mlčal tak dlho, až to už nemohla vydržať. Vzápätí ho začala prosiť, aby sa vzdal pomsty a odišiel radšej kamsi preč.

- Uľahčiť im to všetko! - vyhlásil trpko. - Viem teraz o ich obchode… Vyrovnám sa s nimi neskôr.

Slinger vstal a vykĺzol z verandy. Jeho nohy v mokasínach nevydávali takmer nijaký zvuk. Tmavá postava sa rozplynula v šere. Molly si pritisla ruku na ústa. Aký význam by malo kričať? Zhrozená a zúfalá vyliezla po rebríku do svojej izby a dotackala sa k posteli. V hodinách plných úzkosti sa nakoniec rozhodla. Potom zaspala.

Na svitaní zišla z povaly, aby pozorovala Slingera Dunna. Po dlhšom čase vyliezol z prikrývok na verande, obul si topánky, pripevnil na ne ostrohy a za pás si zastrčil pištole. Potom sa stratil v šere a vrátil sa s koňom. Zbalil si prikrývky, sucháre a mäso a napokon odišiel za svojím poslaním.

Molly sedela a domýšľala svoj plán. Nechá Slingera ujsť niekoľko míľ a potom sa vydá za ním. Vyšplhá sa do Diamondu, v istej vzdialenosti od Tobe Well urobí okľuku a dostane sa na cestu za Traftovým táborom. Príde do tábora z druhej strany. Ak zíde z cesty iba kúsok, nemôže zablúdiť. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že by ju Slinger mohol objaviť. Určite by ju prizabil. Ale keď splní svoju úlohu a obráni Jima Trafta pred nepriateľmi, bude jej jedno, čo s ňou Slinger urobí. Ozaj, bude to koniec Molly Dunnovej zo Cibeque. Budú ju nenávidieť z jedného konca údolia na druhý. Bláznivá hus, ktorá zradila svojho brata a svojich blízkych, lebo milovala muža, ktorý sa s ňou iba zahrával. Budú ňou opovrhovať. A pokiaľ ide o Setha Ha-verlyho a Hacka Jocelyna, bude poznačená na celý život. Seth by v nej zadusil všetok život a Hack Jocelyn by bol ešte horší. Toto poznanie ešte väčšmi vyľakalo Molly, ale nezmenila svoje rozhodnutie.

Skôr ako sa zobudila matka, Molly si obliekla jelenicové šaty, schytila prikrývku a vytratila sa z povaly. V ohrade našla svojho ponyho, položila naňho prikrývku a nakŕmila ho zrnom. Potom zvinula laso a pripevnila ho na koniec ohlávky.

Slnko začínalo žiariť na bezmračnom nebi sťa ruža. V diaľke sa črtal tmavý a divý Diamond. Zdalo sa, že Molly volá. Každým okamihom jej pribúdalo odvahy. Čoraz jasnejšie videla krásu a dobro svojho podujatia. Len aby sa vydarilo. Časom na to prídu aj ostatní.

- Čo si tak zavčasu vstala? - domŕzala matka.

- Počula si Slingera? - spýtala sa Molly, aby odvrátila od seba pozornosť.

- Nie. A prestaň ho tak volať, - karhala ju pani Dunnová. - Nepovedala som ti to už? - Mama, ak sa nemýlim, šiel urobiť čosi, čo sa mu podobá.

- Nech boh chráni! - zvolala matka a spustila tirády na syna, na manžela, na Molly i na zradný život v húštinách.

Matkine lamentácie dodali Molly síl na ďalšie rozhodnutie. Keď sa dostane z tohto dobrodružstva živá, zájde ku Keechovcom a najme si chlapca, aby ju zaviezol do Flagerstownu. Bude tam pracovať. Nadchla sa pri myšlienke na toto odvážne podujatie.

Len čo sa po raňajkách naskytla príhodná chvíľa, vbehla do maštale, vyviedla Jiggera, vyšvihla sa naňho a odklusala do lesa.

Čoskoro sa dostala na cestu. V prachu objavila stopy Slingerovho koňa. Dala sa po nich na sever. Jigger nebol podkutý, a tak jeho kopytá mäkko dopadali na zem. Takmer ho nebolo počuť a Molly si zaumienila, že zazrie každého jazdca skôr ako on ju.

V lese bolo ticho a chladno. Čoskoro sa dostala do oblasti, kde Diamond zastrel vychádzajúce slnko. Tiene tu boli tmavé, takmer ako keď sa zvečerieva. Cesta viedla popri potoku a často ho pretínala. Na balvanoch sa penila čistá voda. Pozdĺž brehov boli rozosiate veľké sivé kamene. Nad nimi sa týčili javory, duby, vznešené borovice a smreky.

V každej zákrute sa Molly najprv poobzerala, až potom pokračovala v ceste. Starostlivo sledovala aj Slingerove stopy. Jazdilo sa jej ľahko. Celé míle stúpala, až cesta vyústila do jednej z húštin, tak tu volali kaňony. Otvorený les, kde už takmer nebolo krovín, poskytoval výhľad na všetky strany. Zazrela jelene, ale nijaký dobytok. Bola už von z dobytkárskej oblasti.

Po niekoľkých míľach sa les zmenil. Bol hustejší. Javory a duby nechala za sebou. Skupinky mladých borovíc jej zacláňali výhľad. Strieborné smreky začali prevládať nad žltými borovicami. Zjavila sa manzanita a na otvorených priestranstvách chumáče trávy. Musela si dávať pozor, aby krása lesa neotupila jej ostražitosť. Po oboch stranách cesty vyrastala stena hnedo prúžkovanej zelene. Otvormi v lístí videla vysoké sivé skaly - výbežky Diamondu. Čoskoro sa však bude po nich šplhať a potom si už musí naozaj dávať pozor.

O chvíľu nato stratila v prachu Slingerovu stopu. Vrátila sa a zohnutá ju úzkostlivo hľadala. Čoskoro však našla miesto, kde sa stopa odchýlila od cesty. Skĺzla z koňa. Čo to má znamenať? Netrúfala si ísť ďalej. Bála sa, že by ho mohla predbehnúť. Možno sa chcel dostať do Diamondu cestou, ktorú poznal iba on. Molly tam stála ustrašená a zahĺbená do svojich myšlienok.

Prudko sa strhla, keď hore na ceste zaznel ostrý, jasný výstrel z pušky. Nasledoval divý výkrik. Molly strpia. Nato sa ozval rýchly konský dupot. Zatiahla koňa do hustého borovičia a schovala sa.

13. KAPITOLA

Jim Traft odpočíval na mäkkej, voňavej tráve za smrekom a čakal, kým ho zavolajú na večeru. Nechtiac tam vypočul rozhovor, ktorý celkom iste nebol určený jeho ušiam.

- Nie, so mnou už nepočítaj, - vravel komusi Curly Prentiss. - Nestrčím už prsty do ničoho, čo je namierené proti šéfovi.

- Ale, Curly, veď všetci vieme, že si nebol vo forme, keď ťa zbil, - presviedčal ho Uphill Frost.

- Ako to? - Bol si opitý. A vieš, ako ťa pálenka oslabuje. Vlastne si iba žartoval. Nerozhneval si sa naozaj.

Na chvíľu zavládlo ticho. Uphillova výrečnosť bola balzamom na Curlyho zranenú márnivosť.

- Možno. Doparoma… Ale udrel ma do nosa, hoci videl, ako ma to bolí. A potom ma udieral iba do nosa. To isté by urobil aj tebe, Uphill Frost. Prišiel by na to, že máš boľavé brucho. Vieš dobre, že nemôžeš nosiť ani len poriadne zatiahnutý opasok. Zožral si už takú hŕbu suchárov, že máš potrhané vnútornosti. A teba chráň boh, Jack Way, ak sa dáš do bitky s bossom, lebo si celý jedno veľké slabé miesto. Nemáš v tele jedinej dobrej kosti. A zakaždým, keby ťa udrel svojou medveďou labou, zreval by si ani pavián. Stavím na to mesačný plat.

- Daj pokoj. Počuj, Frost, - zahundral Way, - naozaj sa bojím, že ma zbije. Minulú sobotu to vytmavil Lonestarovi. Ale my sa s ním musíme biť. Niekto to musí urobiť, lebo Diamond bude na posmech celému kraju.

- Neverte takým rečiam! - zahriakol ho Curly. - Je to šikovný kúsok s touto ohradou. A boss, chlapci, akoby starému z oka vypadol.

- To hovorí Hack Jocelyn a Hack už v tomto kraji čosi zažil.

- Urobíš múdrejšie, ak ho nebudeš počúvať, - povedal Curly už pokojnejšie. - Vážne! Hack zažije ešte ťažké časy. Je do Molly Dunnovej celý divý a nemôže sa zmieriť s tým, že sa vo Flagu povráva, ako si ju boss získal. Jedného dňa tu príde k bitke a ja ju nechcem vidieť.

- Jasné! Radšej by si videl, ako dostane Hack, - zavrčal Frost.

- Na to môžeš dať krk, - zdôraznil Curly.

- Vy dvaja s Budom ste nás zradili, - ťažkal si Jackson Way. - S Budom som si načistom. Hovorí, aby sme šli všetci do pekla, že je na šéfovej strane.

- Nesmiete sa na Buda hnevať, chlapci. Boss ma dostal z basy, ale to ešte nie je nič proti tomu, čo urobil pre Buda. A ak sa na vec pozriete pozornejšie, či neurobil Jim Traft pre každého z nás - azda okrem Hacka - čosi? Tak čo poviete? Obaja kovboji významne mlčali.

- Budem sa s ním biť, nech sa robí, čo chce, - povedal napokon Up Frost. - Je na mňa nahnevaný, tak to nebude ťažké.

- Kedy to máš v pláne? - Už som sa neraz rozhodoval. Ale vždy, keď som sa dostal do blízkosti toho lotra, zháčil som sa.

- Nepomôžeš si, aj keby si šéfa zbil. Keby v partii nebol Hack Jocelyn, všetci by sme boli za šéfa.

- Začni, Up. Ak ťa zbije, dám sa do toho ja, - pridal sa Jackson Way. - A keby zbil aj mňa, azda by sme nahovorili Cherryho, aby to skúsil.

- Cherryho? Hahaha! Neprinútiš Cherryho ešte raz vstať, keď dostane po hlave tým kladivom. Celú bitku by presedel na zemi.

- Dobre. Môžeme to skúsiť s Humpom.

- No neviem. V poslednom čase sú k sebe veľmi zdvorilí. A na Humpa to pôsobí.

- Curly, chceš pomôcť tejto partii, aby nevyšla na psí tridsiatok? - spýtal sa Frost pohŕdavo.

- Myslím, že áno, - odpovedal Curly tónom ostrejším ako nôž. - Každý deň môžeš čakať, že si to rozdám s Jocelynom.

- Dočerta!

- Vidíš, Jack, povedal som ti to. Poď, skúsime prehovoriť Humpa…

Kovboji sa pobrali do tábora, hádajúc sa a obviňujúc jeden druhého. Jim Traft zostal ležať na svojom mieste rozveselený, dojatý a plný radosti. Táto príhoda sa odohrala v tábore pri Pine Creek, na mieste zvanom Saddle. Ležalo v lese na polceste medzi Black Butte a Diamondom. Už týždne Jim nepočul a nevidel nič, čo by mu tak dodalo odvahy. Nevládal zatajiť svoju radosť. Ohrada sa drala vpred. Už dávno nebol vo Flagerstowne, ale listy od strýka ho informovali o všetkých novostiach aj na tomto konci ohrady. Dlhý čas strávil pri práci a v sedle, takže ho už prestali bolieť svaly a kosti, čo mu spočiatku spôsobovalo také muky. Bol silný a tvrdý. Často nemusel ani zosadnúť z koňa a mohol celý deň kopať jamy. Jim cítil, že sa zmenil k lepšiemu. Bol šťastný, hoci aj jeho sa občas zmocnila depresia. Ani mesiace v ňom nezotreli pôvab Molly Dunnovej .

Jimove úvahy prerušilo volanie na večeru. Vstal a pobral sa do tábora okľukou, opačným smerom, aby ta prišiel z druhej strany. Medzitým si premyslel plán, ako pomôcť Uphillovi Frostovi a Jacksonovi Wayovi uskutočniť zámery, pokiaľ išlo o bitku s ním. Plán ho potešil.

Chlapcov našiel večerať. Keď ho zazreli, odrazu sa prestali zhovárať. Bol to dôkaz, že rozprávali o čomsi nezvyčajnom, lebo kovboji zriedka zvyknú hovoriť pri jedení.

- Je mi ľúto, chlapci, že som vás vyrušil, - ozval sa sarkasticky a zatváril sa prísne. - Ale nemohol by som ostať hladný, kým vy by ste tárali o mne.

- Boss, namýšľate si, - odvetil mu Bud Chalfack.

- Iste. Ale nie teraz, - povedal Jim a pozoroval tváre nehybné ako masky. - Hack vyzerá nevinne a ľahostajne. Ostatní robia na mňa zlý dojem.

- Hovorili sme o ohrade, - pridal sa Frost. - My s Jackom si myslíme to, čo sme ráno povedali. V poslednom čase vediete ohradu zlým smerom, priveľmi sa držíte tohto hustého lesa.

- Dobre, zajtra odbočíme na otvorené priestranstvo. Vy dvaja s Jackom budete kopať jamy.

Ozvali sa výkriky veselosti. Keď ustali, bolo počuť iba preklínanie Uphilla a Jacksona.

Jim chvíľu nehybne počúval a potom, hoci to nebolo nič mimoriadne, ich zahriakol.

- Zavrite si tie špinavé huby! - prikázal. - I keď ste sa zbláznili, nemusíte ešte tak nadávať.

- Čo? - zreval Uphill. - Nie je toto náhodou slobodná krajina? Nemôžem si tu otvoriť ústa, ako chcem? - Prečo nimi radšej neješ? Ostatní sú hladní.

- Počul si to, Jack? - kričal Up. Nevedno, či bol jeho hnev skutočný, či ho len predstieral.

- Jasné, - ziapal Jack.

Opäť začali zvučne a škaredo nadávať. Jim vstal a udrel po ústach najprv Uphilla, potom Jacka. Nadávky a krik ustali.

- Po večeri som ochotný dať vám zadosťučinenie, aké len chcete, chlapci, - povedal Jim a sadol si.

Uphillova tvár bola červená ako tehla. Zdalo sa, že každú chvíľu exploduje.

- Na to môžete vziať jed, že dáte, boss, - dusil sa. Jackson Way sa skláňal nad svojou večerou zamyslený, s chmúrnym výzorom chlapca, ktorý sa nevedomky dostal do šlamastiky.

Znova zavládlo ticho, ktoré prerušil hlas Hacka Jocelyna.

- Tak toto je Diamond! - zvolal posmešne. - Nečudo, že sa o nás toľko hovorí.

Jim vrhol na svojho jediného ozajstného nepriateľa prenikavý pohľad.

- Diamond pracuje dobre, Jocelyn. Aspoň podľa správ z Flagu, - povedal rozvážne. - A viem dokonca, ako by to šlo ešte lepšie.

- Aha. Ja tiež, - poznamenal Jocelyn menej jemne ako Jim.

- Doparoma, - skočil mu do reči Bud Chalfack, - nijaká iná partia by nepostavila takýto plot!

- Chcel si azda povedať, že nijaká iná partia by nechcela stavať takýto plot, - vrátil mu Jocelyn posmešne. - To máš teda pravdu.

- To sú všetko otrepané frázy, - povedal Jim. - Nevieš si vymyslieť niečo nové? Som z toho už unavený. Máš tu povesť intrigána, ktorý si vymýšľa podvody a nástrahy. Prečo si nevymyslíš dajaké nové táračky? Bolo by to zábavnejšie.

Jim hovoril veselo, ale štipľavo. Spoločnosť pri ohni to postrehla. Väčšina kovbojov vrhala na Jocelyna významné pohľady. Chceli zistiť, ako naňho zapôsobia bossove slová. Jocelynova chudá tvár zbledla. Celý sa naklonil nad svoj tanier. Napätie sa uvoľnilo, no Jim cítil, že sa mu podarilo trafiť klinec po hlavičke.

Uphill Frost bol s jedením hotový pozoruhodne rýchlo. Vstal a začal robiť komplikované prípravy na bitku.

- Povedzte mi, boss, kam chcete dať zakopať svoju mŕtvolu? - žartoval Bud. - A čo odkážete domov? Väčšine kovbojov to zlepšilo náladu.

- Máme na teba staviť, Up? - spýtal sa Curly.

- To nebude špás, - odvrkol Frost.

- Stavím desať proti jednej, že Jima nezbiješ.

- Jima? - vykríkol Frost a divo vyprskol. - Kto je to Jim? - Kto? Náš boss, ty prekliaty blázon, - odvetil Curly nevinne. Jim vyskočil a odhodil vestu.

- Budeš mojím sekundantom, Bud, - zvolal veselo. -Prines mi tie jemné rukavice.

Bud vyhovel jeho žiadosti a Jim si natiahol rukavice. Boli to jemné vlnené rukavice, ktoré príležitostne nosil.

- Čo to má znamenať? Načo sú tie rukavice? - spýtal sa Uphill podozrievavo.

- Nechcem ťa vážnejšie zraniť, Up. Tieto rukavice sú namiesto chráničov.

- Nehovorte! Celkom dobre vy ste si do nich mohli vložiť podkovu či klinec. Hneď sa na to pozriem… Nuž, dám radšej prednosť vašim holým pästiam.

- Tak pod, nech už to máme za sebou, - súril Jim.

- Vieš, že máme ešte stavať plot.

Po niekoľkých obojstranných útokoch Uphill vyrazil ako fŕkajúci býk. Jim naznačil útok pravačkou a ľavčkou udrel. Bam! Zasiahol ho!

Uphillovi vyrazilo dych. Nie a nie sa nadýchnuť.

- Ou! - zakričal Curly.

- Vyprázdnili ste Upovi kôš na chlieb, - dodal Bud veselo.

- Chlapci, ustúpme trocha dozadu, - navrhoval Cherry, - lebo ak ho boss trafí ešte raz, budeme musieť uhýbať lietajúcim suchárom.

Uphill sa začal viditeľne a odvážne pridŕžať pripraveného plánu. Jackson Way ho spoza chrbta posmeľoval. Tancovali okolo seba. Jim zaútočil zblízka, ušli sa mu dva údery, sám však zasadil Uphillovi mocný úder, do hornej časti žalúdka. Biff! Bola to poriadna rana. Up zastonal. Jeho tvár sa nápadne zmenila. Od tej chvíle sa vlastne celý zmenil. V snahe zabrániť útokom na nižšie partie tela prestal si chrániť tvár a hlavu. Jim si teraz mohol vybrať nos, oko alebo bradu. Chcel však zasiahnuť protivníkovo slabé miesto a podľa toho aj bojoval. Utŕžil dva či tri povrchové údery, ktoré nezanechali nijaké stopy. Up bol však po takýchto úderoch ešte prekvapenejší a zhrozenejší. Už ho nemalo čo rozzúriť. Mal iba strach, aby nedostal další úder na svoje životne dôležité miesto. Bol naňho smiešny pohľad.

Hack Jocelyn stál obďaleč, fajčil cigaretu a tváril sa opovržlivo a povznesene. Ostatní kovboji vrátane Jacksona Waya dávali voľný priebeh svojim citom.

Jim celkom jednoznačne kontroloval boj.

- Ty kravský pastier a tlčhuba, - posmieval sa, napodobňujúc slovník svojich chlapcov, - ty lenivý potkan, čo kope jamy! Tu máš do žalúdka!… Bum! Krivonohý, sucháre požierajúci nosorožec! Bác! Rovno po hube! Zabudni, že si mal tvár, Up, hej? A teraz pozor! Bum! Bác! Krak!

Po poslednej tvrdej rane na Upovo tučné brucho ozval sa hrozný ston. Uphill sa skrútil a prehol dopredu ako zatvárací nôž.

- Preboha! - sipel a tvár mu šklbalo. - Už dosť, už dosť, boss!

Jim zvesil ruky a prestal poskakovať okolo prestrašeného kovboja.

- Dobre. Máš dosť? - Až priveľa, - chrčal Uphill.

- V poriadku. Ak vyhlásiš, že sme vyrovnaní, a podáš mi ruku. Inak…

- Boss, - prerušil ho Frost prudko. - Bol som proti vám, je to celkom prirodzené. Ale nemalo to zmysel. Tu je ruka!

Uphill ukázal mužnú stránku svojho hašterivého kovbojského ducha.

- Tak, Jack, teraz si na rade ty. Je to, zdá sa, jediný spôsob, ako vyriešiť nezrovnalosti medzi nami.

- Súhlasím s vami, boss, - odpovedal Jack pokorne. - Ale nie je to čestné.

- Prečo nie? Ja som s tým nezačal. Ak sa chceš ospravedlniť …

- Nie. Neberiem nič naspäť. Na mojom úbohom tele je však priveľa vyvrtnutí, vykĺbenín a trhlín, aby vydržalo údery vašich kladív. Ale aj tak si vezmem, čo mi patrí.

A dostal, hoci bojoval oveľa lepšie ako Frost. Boj bol preňho oveľa bolestivejší a kovbojom poskytol oveľa menej zábavy. Jack skrvavil Jimovi nos. Nebol to veľmi silný úder, ale kovboji ho prijali s nadšením. Hneď nato ho Jim zasiahol do rebier. Spadol na zem, prevrátil sa a s námahou si sadol. Tvár mal popolavú.

- Jim… bolo to zlé, keď ste trafili ostatné miesta, -dychčal Jack. - Ale rebrá, to je to najhoršie. Vedel som, že ich nájdete… Myslíte, že by sa to dalo urovnať? - Ak chceš, - odpovedal Jim. - Ale ty si mi rozbil nos, až som krvácal. Myslím, že by som ti mal dačo pridať.

- Och, nie! Nechajte si to na Hacka, - prosil Jack úpenlivo. Potom vstal a podával Jimovi ruku.

- Súhlasím, - povedal rýchlo Jim. - Tak čo, Jocelyn? Bolí ťa hlava? Si lotor! Šíriš tu jedovaté reči. A ja som zasa nebol taký slušný, ako som mal byť. Rozdajme si to teda. Nemôže to byť na škodu, skôr naopak.

- Nešpinil by som si vami svoje rukavice, pán Traft, - vyhlásil opovržlivo Jocelyn a z jeho očí sršala nenávisť.

- Nie? Predpokladám, že ti ide skôr o tvoju úhľadnú tváričku.

- Ktosi mi v poslednom čase naozaj povedal, že je pekná. A ja som sa tomu nebránil, - zdôraznil Jocelyn. Nik nebol na pochybách, ako svoje slová myslel.

Jim si zahryzol do jazyka. Nebola vhodná chvíľa, aby ešte čosi povedal alebo sa pohol. Jocelyn schoval svoju zbraň. Vyzeral pritom ako človek, ktorý využije príležitosť, aby ju použil.

To bola definitívna roztržka medzi Jimom a Jocelynom. Nebola nádej, že sa ich vzťah zlepší. Jim dúfal, že tento nespokojný kovboj dodrží svoju hrozbu a opustí Diamond. Bud a Curly varovali Jima, nech radšej Hacka nechá, aby si vybral svoj čas. Ubezpečili ho, že Hack tak urobí čo nevidieť, ale nevedeli presne, čo zamýšľa. Jima potešila ich rada a pokladal ju za oneskorený dôkaz priateľstva. Naozaj sa zdalo, že Jocelyn je teraz jediným tŕňom v tele Diamondu. Zo dňa na deň sa mu väčšmi odcudzovali aj Cherry Winters a Hump Stevens, jeho poslední prívrženci.

Prišla ďalšia sobota. Niektorí z chlapcov sa pobrali do Flagerstownu. Hack sa vytratil na úsvite, a ako Jimovi oznámili Bud a Curly, zamieril na juh.

- Šiel do West Forku, boss, - povedal s múdrym výrazom Bud.

- Je to také isté, ako že som sa narodil, - súhlasil Curly a krútil svojou bystrou hlavou.

- Curly, zájdime ta aj my dvaja, - navrhol Bud. Curlymu sa myšlienka zapáčila. Pozrel na Jima, či súhlasí.

- Nie je to zlý nápad, boss. Dáme sa sycamorskou cestou do Tobe Well a prejdeme horský chrbát. Je to asi v strede húštin. Vyberieme trasu pre plot a možno nájdeme aj čosi iné.

- Choďte za každú cenu, - pobádal ich Jim a zistil, že sám bojuje s takmer neodolateľnou túžbou ísť s nimi.

Bol to najdlhší koniec týždňa odvtedy, čo prišiel do Arizony. Cítil sa ako na ihlách, kým sa Bud a Curly v nedeľu neskoro v noci nevrátili. Na jeho sklamanie im nebolo do reči a tentoraz nepriniesli nijaké správy. Hacka Jocelyna nevideli. Nezmienili sa ani o Slingerovi, ani o Molly Dunnovej. Našli však oveľa viac dobytka, ako predpokladali. Pozdĺž cesty ležalo veľa mŕtvych kráv, ktoré nezabili vlky ani iná divá zver. Hovorili o tom, že sa pomery v tomto kraji zmenili, odkedy začali stavať plot.

No Jim bol tej noci priveľmi rozrušený, aby sa hlbšie zamýšľal nad ukradnutým dobytkom. Čo čakal od chlapcov? Ako tam tak ležal v tme sám a snažil sa preniknúť zrakom clonu lístia, priznal si, že túži počuť aspoň slovíčko o Molly. Len čo sa ráno naskytla príležitosť spýtal sa na ňu Buda.

- Isteže, videl som Molly, - priznal kovboj úprimne. - V dedine. Ale ona ma nezbadala. Vyzerala sladšia ako broskyňa. Avšak trocha sa predsa len zmenila, aspoň Curly to tvrdí.

- Počuli ste niečo o Hackovi? - Áno, ale nič dobré, - odpovedal Bud vecne. - Curly si myslí, že bude lepšie nepovedať vám to.

- Prečo? - Lebo by ste sa ta mohli rozbehnúť.

- Bud, ak ťa dačo trápi, len s tým von.

- Nedá sa to povedať celkom tak, - odvetil Bud a poškriabal sa na hlave. - Ja som to chcel povedať, ale Curly s tým nesúhlasí.

- Jocelyn išiel za Molly, - povedal Jim pokojne.

- Áno, ale do toho nás nič, odkedy nás ten malý čert poslal k vode. Je tu však čosi prekliato podozrivé. Hack sa zalieča Haverlyovcom. A to je cibeqská partia!

- Hm, no a? Chcem, aby od nás odišiel, tak ako nám to už naznačil.

- Doparoma! Neviem. Ale ak od nás Hack odíde, poviem vám, čo si o tom s Curlym myslíme.

Hack Jocelyn sa vrátil do tábora až v pondelok neskoro v noci. Bolo to prehrešenie proti pravidlám a Jim vedel, že kovboji sú zvedaví na jeho reakciu.

- Kde si bol, Jocelyn? - spýtal sa.

- Dolu v húštinách pozrieť sa na svoje dievča, - odvetil kovboj takmer veselo. Nebol opitý, no zdalo sa, že je v povznesenej nálade.

- Prečo si sa nevrátil v nedeľu v noci tak ako Curly a Bud? Aj oni boli vo West Forku.

- Figu deravú! - V okamihu to bol opäť starý Jocelyn. - Dobre, ak to chcete vedieť, zažil som zopár sladkých chvíľ s Molly Dunnovou.

- Nestarám sa o tvoje súkromné záležitosti, - odvetil Jim chladne. - Ale ak budeš preč ešte jeden deň bez dovolenia, vyhodím ťa… Rozumel si? - Hej, počujem dobre, pán Traft, - prisvedčil vľúdne Jocelyn.

A to bolo všetko. Jocelyn jedol svoju večeru sám. Kovboji sedeli mlčky. Jim sa čoskoro pobral na lôžko a pokúsil sa nájsť útechu v spánku.

Plot sa dral dopredu míľu za míľou a jeden tábor nasledoval po druhom. Tri soboty a nedele po sebe šiel Jocelyn do West Forku, ale zakaždým sa vrátil v nedeľu neskoro v noci. Ostatní kovboji prestali chodiť do Flagerstownu. Druhú sobotu a nedeľu odišli aj Curly a Bud za svojím poslaním. Podľa Jimovho príkazu mali sledovať pohyb dobytka i Hacka Jocelyna.

Začiatkom augusta oddelili plotom kaňon Sycamore. Jim sa rozhodol osláviť to. Z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť oznámil, že Diamond si nerobí nijaký nárok na dobytok v Sycamore a severne od neho, ani na západ od plota.

Bol to strategický počin. Súhlasili s ním všetci kovboji v jeho partii okrem Jocelyna, ktorý kolísal. Jim sa chcel zachovať šľachetne voči jazdcom dolu v húštinách. Mal splnomocnenie urobiť, čo uzná za vhodné. Či môže strýkovi záležať na niekoľkých čriedach dobytka? Toto rozhodnutie malo veľkú odozvu medzi jeho kovbojmi a viacerými usadlíkmi žijúcimi v zaznávaných územiach. Pomohlo Jimovi definitívne vyhrať u svojich kovbojov a ešte väčšmi im odcudziť Jocelyna. Priateľskí a vďační usadlíci, ktorí jeho činom získali, prichádzali ho navštíviť do tábora. Jeden z nich povedal Budovi, že teraz už bude môcť začať s rančerstvom.

- Samozrejme, - trocha dobytka si ukradol, - povedal Bud. - Priznal to. Každý statočný rančer pripustí, že z času na čas zaženie aj pár kusov, ktoré mu nepatria… Doparoma, chlapci, Jim Traft trafil presne do čierneho.

Jima síce tešili tieto dobré správy, o ktorých vedel, že sa rozšíria po kraji ako lesný požiar, ale väčšmi sa ho dotýkali Jocelynove silácke reči. Prefíkaný kovboj tušil, ako Jima zraňujú reči o West Forku a o Molly. A preto sa k nim pri jedení alebo pri ohni neprestajne vracal. Najprv to boli iba domýšľavé reči o jeho dievčati a o jej oddanosti k nemu. Postupne sa zmenili v akúsi vulgárnu prehliadku Jocelynových ľúbostných výbojov. V takýchto chvíľach Jim odchádzal. Bolo to čoraz horšie a Jim si prisahal, že ak ešte raz začuje utŕhačné slovo o Molly Dunnovej, vynúti si na Jocelynovi rozhodnutie. Príde, čo prísť malo. Prepustí ho.

Uprostred augusta dostala ohrada - teraz už na vrchole veľkého trojuholníkového výbežku - prvý úder od svojich nepriateľov. Na miestach, kde pretínala vrchol kaňonu Rocky, bolo strhnutých pol tucta polí. Drôt bol spretŕhaný a beznádejne zamotaný a stĺpy zvalené. Dva dni tvrdo pracovali, kým ohradu opravili. Jedinou Jimovou útechou bol hnev kovbojov. No zároveň ho táto udalosť aj vyľakala. Videl, že sa spĺňa strýkova predpoveď.

- Boss, nechajte ma ísť po stope, - prosil Curly Prentiss. - Za dva dni nájdem toho, kto nám potrhal plot.

- Viem, že by si ho našiel, Curly. Načo by to však bolo? - Viac by to už neurobil. A urobí to znova, na to môžete vziať jed, len čo odtiaľto odídeme.

- Ako tomu zabrániť? Čo navrhuješ? - spýtal sa Jim vyľakaný leskom kovbojových očí.

- To poviete vy, len čo lapíme tých chlapíkov.

- No počkaj ešte chvíľu. Zopár míľ drôtu a niekoľko dní výnimočnej roboty, čo je to pre nás? Ak sa to stane ešte raz, budeme im musieť dlh splatiť.

- Iste. Veci nepomôžeme, keď budeme čakať. S Budom sa zhodujeme, že je to cibeqská partia, hoci to nemôžeme dokázať.

- Prentiss, - zvolal Jocelyn, - vieš, že je nezdravé spomínať mená, keď nevieš nič dokázať? - Jedno viem dokázať pekelne rýchlo, Hack, - vyštekol Curly.

- Čo? - Pokladám za urážku, že sa zastávaš Cibeque.

- Hm, ale čo to dokazuje? - Že si to môžeme hocikedy rozdať.

- Ak je to tak, netreba sa tak strašne ponáhľať. Dal som si so svojím dievčaťom, s Molly, v nedeľu schôdzku a nerád by som ju zmeškal.

- Si klamár, Hack, - odsekol Curly zlostne.

Jim si stal medzi nich. Obrátil Curlyho chrbtom k ohňu a zažehnal na čas to najhoršie.

- Boss, vidím červene, - zúril Curly, keď osameli. -Musel som preglgnúť tú jeho hlúposť o Cibeque, lebo s Budom nevieme presne, kto ten plot strhol. Jednostaj predo mnou ponižuje tú úbohú malú Molly Dunnovú. Veľmi sa mi páčila, Jim. Neverím, že by s ním chodila. Nemôžem tomu uveriť. Možno to je naozaj pravda, ale ja tomu jednoducho nemôžem uveriť. Je… klamár!

- Že by s ním chodila? ! - zopakoval Jim.

- Áno, vyhlasuje, že s ním chodí. Nepočuli ste ho? - Čo tým myslí? - Nuž, je to poriadna urážka pre také pekné a mladé dievča, ako je Molly.

- Ale… môže to byť pravda? - Doparoma! Veď to je to, čo najväčšmi na tom bolí. Ak je to pravda, môže si ju skôr či neskôr vziať za ženu. Dievčatám ako Molly neprirastú všetky tie kroviská k srdcu. Myslím, že väčšina kovbojov by si ju vzala, hoci by aj nemala najlepšiu povesť. Bud prisahá, že by si ju vzal.

- A ty, Curly? - spýtal sa Jim cudzím hlasom.

- Aj ja, - prisvedčil Curly a mykol svojou plavou hlavou tak prudko, že Jima naľakal. - Akú šancu má to úbohé dieťa? Jej otec nie je dobrý. Povráva sa, že matka sa obzerá za kovbojmi. A Slinger Dunn! Stačil by zničiť hocktoré dievča.

Jim hneď neodpovedal. Sedel na svojom lôžku a odtŕhal lístky malej astry. Do lesa sa vkrádal melancholický a pokojný súmrak. Horúčosť dňa sa pominula. Jeden zo spútaných koní melodicky cengotal zvončekom. Mohutný les stenal pod závanmi vánku, ktoré prichádzali z výšin.

- Curly, chcel by som byť takým chlapcom, ako si ty, - ozval sa po chvíľke Jim.

- Ach, boss, to je nezmysel. Ste celkom iste viac, -vybuchol Curly rozpačite, ale predsa len potešený. - Je to pre vás drina, táto robota s Diamondom. Ale partia je s vami. Čestné, Jim, tu je moja ruka. Nemôžeme už rátať s Jocelynom. Do pekla s ním! Vždy to bol výtržník. A je to s ním zo dňa na deň horšie. Myslím, že by bolo najlepšie čím skôr sa ho zbaviť.

- Curly, neviem, či sa zdržím, ak ho dnes večer ešte stretnem, - povedal Jim neisto. - Možno zajtra alebo čoskoro …

- Jim, neberiete toho chlapa privážne? Ste predsa šéf Diamondu. A čo je Hack Jocelyn? - Nie čo je, ale čo hovorí, ma zhrýza, - priznal sa Jim úprimne a zodvihol hlavu.

- Čo hovorí? Myslíte na to, čo hovorí o Molly? - spýtal sa Curly nedôverčivo.

- Áno. Ibaže ja to mám ťažšie ako ty, Curly.

- Najprv Bud, potom ja a teraz vy! Ach… Kto by si to bol pomyslel? Ten malý čiernooký čertík!

- Curly, dal by som život za to, že je poriadna, - vyhlásil Jim dojatým hlasom.

- Aj ja. Sme však priďaleko, a tak nám zostáva iba čakať.

14. KAPITOLA

Nadišiel deň, keď sa Jim mohol rozhliadnuť po kraji z výbežku Diamondu.

Bol to západný výbežok pohoria, pod ktorým sa sťa had krútila rieka Cibeque. Všade naokolo bola nekonečná zeleň, ktorú iba kde-tu narúšali holé miesta a sivé škvrny usadlostí. West Fork ležal takmer pod okrajom Diamondu. Bolo to iba zopár domcov s políčkami a sivá čiara cesty. Ďaleko na juhu sa hustý les strácal a zjavili sa prázdne, trávou porastené plochy a pahorky. Na západe sa svahy dvíhali v dlhých stúpaniach ako rebrá lode a končili sa v skalnatom horskom kraji.

Jim stál nad lesom a hľadel na divočinu, cez ktorú postavil plot. Pozeral sa dolu, ako postupne klesala do otvorenej pasienkárskej krajiny, vlniacej sa, ohromnej a bodkovanej, ktorá sa končila v purpurovej diaľke.

Nádherná panoráma ho uchvátila. Pozeral sa dlho. Jeho zrak zablúdil k malej usadlosti v zákrute Cibeque, kde tušil, že žije Molly Dunnová. Videl domec z klád, čistinu v lese a malé bodky - kravy či kone.

Stál tam dlho. Prvý pohľad na Arizonu z výšky ohromil Jima svojou veľkoleposťou. Bol to nekonečný, osamotený a divý kraj. Pocit šťastia, ktorý v posledných týždňoch ukrýval v kútiku duše, ho celého opantal. Prebudila sa v ňom láska k lesu a k životu pod holým nebom. Bolo nemožné nenávidieť túto krásnu, divú zem, hoci mu zasadila najkrutejšiu ranu v jeho živote. Keď konečne zliezol po skalách k svojmu koňovi, uvedomil si, že definitívne patrí Arizone.

Vracal sa do tábora trávnatou cestou, ktorá viedla na západnú stranu Diamondu. Na strome našiel pripichnutý taký istý plagát, aký mu priniesol Hack Jocelyn z temena Sycamoru. Aj jeho neohrabané, s chybami napísané posolstvo obsahovalo to isté. Tento plagát mal však v strede okrúhle čierne miesto. Až keď ho strhol zo stromu, zbadal, že je to diera po guľke. Zaliala ho čudná horúčosť. Spomenul si na Curlyho výstrahu, aby nejazdil lesom sám. - Aby som bol úprimný, boss, obávam sa, že skôr na vás vystrelí Jocelyn než niektorý chlapík zo Cibeque, - povedal vtedy Curly.

- Curly, neverím, že by bol Jocelyn toho schopný, -vytýkal mu Jim. - Dalo by sa to veriť o Slingerovi Dunnovi. Ale jeden z mojich vlastných ľudí? Nie!

- No to ste vy! Zasa ten starý zelenáč. Ste strašne zaslepený, Jim. Pre Jocelyna by to bola maličkosť. Len keby sa mu naskytla príležitosť. Možno striehne len na to. Ale Slinger Dunn by ani vám, ani nikomu inému nestrelil do chrbta.

- Teda myslíš, že Slinger Dunn je lepší ako Jocelyn? - prekvapene sa spýtal Jim.

- Pravdaže! Ťažko to vysvetliť, boss, no jedného dňa vám to dôjde… A, prosím, prijmite ešte jednu radu. Bolo by dobre, keby sme počínajúc nasledujúcim táborom vyčlenili jedného muža, čo by šiel naspäť pozdĺž plota a dával naň pozor.

- Nie je to zlá myšlienka, Curly, - súhlasil Jim. - Môžeme sa meniť, každý deň iný. Ale trocha nás to zdrží.

- Počujte, Jim. Tento plot nedokončíme do jesene. Nevravím už ani to, že ho budeme musieť plátať a že si budeme musieť chrániť vlastnú kožu. Určite budeme na ňom ešte na budúci rok pracovať, ba možno aj dlhšie.

- Preboha, Curly, ty si ale pesimista!

- Nuž, neviem, čo to znamená, myslím však, že je to poklona.

Nasledujúceho dňa Jim premiestnil tábor do Quaking Asp a určil jedného muža ako stráž. Kovboji prijali jeho rozhodnutie so zadosťučinením. Iba Jocelyn sa tomu vysmial ako ďalšej "novátorskej myšlienke z Missouri".

- Teba sa to netýka, Jocelyn, - odvetil mu bleskurýchle Jim. - Neviem, ako by som ti mohol veriť pri takej dôležitej práci, ako je táto.

Bola to napriek Curlyho a Budovým radám výzva do boja.

- V poslednom čase ste akýsi veľmi bezočivý, pán Traft, - poznamenal Jocelyn a na jeho peknej tvári sa zjavil ohyzdný výraz.

- Áno. Prišiel som na to, že sa nevypláca byť k istým ľuďom zdvorilý.

- Ale váš malý žart bol viac ako nezdvorilý!

- Môžeš si ho vysvetliť, ako chceš, Jocelyn.

- Fíha! Sme akísi odvážni, však? - To, že som bol v poslednom čase ticho, neznamená, že by som sa ťa bál. Už po druhý raz som ťa zdvorilo vyzval do bitky. Nabudúce si daj pozor!

Bud sa mlčky pritáral medzi obidvoch protivníkov s očami ako trnky a s tvrdým, preňho nezvyčajným výrazom v tvári.

- Iste, - ťahavo odvetil Jocelyn svojím zvláštnym spôsobom. - Viem, že ste ma vyzvali na pästný súboj. Ale ja to neprijímam. Môj miláčik nechce, aby som bol celý opuchnutý.

Jim pocítil, ako sa mu napäla koža. Z tváre mu zmizla všetka krv. Tento prešibaný kovboj vytušil jeho tajomstvo alebo sa dozvedel niečo od Molly Dunnovej. A v tejto mučivej chvíli sa Jim prikláňal k druhej možnosti. Keby bol Jocelynovi odpovedal alebo sa naňho aspoň pozrel, nebol by sa už zdržal. Chvel sa túžbou položiť na Jocelyna ruku. Curly však zachránil situáciu.

- Hack, nie si k šéfovi veľmi úctivý, - poznamenal ironicky a jeho dlhá kostra sa ocitla tesne pred Jocelynom.

Tento výtečník však vypukol v smiech. - Nie je to tak dávno, čo si robil to isté. Teraz mu žerieš z ruky. Zapamätaj si, Curly Prentiss, tu je ktosi, kto to nikdy neurobí.

- Nik z nás si to ani nemyslel, Hack. Možno si skúsenejší ako Hump či ja, alebo Lonestar, žiješ tu dlhšie ako my. Ale ani my nie sme úplní blázni.

Táto nezvyčajná reč, ktorú Curly predniesol naoko dobromyseľne, Jocelyna umlčala. Bez ďalšieho otáľania sa vzdialil.

- Boss, myslím, že tu zostane ešte do jednej výplaty, - zakončil Curly, no podaktorým chlapcom, otvoreným a nie takým optimistom, sa to nepozdávalo.

Prišla ďalšia sobota. Napoludnie skončili robotu. Jocelyn sa vyfintil väčšmi ako zvyčajne a producíroval sa pred ostatnými.

Jeff Davis, nemý kuchár, ohromil Jima aj kovbojov.

- Som inak tichý chlap a mám rád pokoj, - ozval sa dokonale jasným a zvučným hlasom. - Preto nikdy nehovorím. Ale tento po… Jocelyn ma dopálil. A ak ho niekto z vás, sk… pastierov, neumlčí, nahádžem do jedla kojotí jed!

Takú rúhavosť v tábore Diamondu nepočuli od chvíle, čo sa Jim ujal vedenia. Chlapci sa pozerali na kuchára s vyvalenými očami a s otvorenými ústami. Vzápätí začali kričať a váľať sa po zemi, ako mali vo zvyku, keď ich dačo prekvapilo. Potom sa ako-tak spamätali a dali sa kuchára častovať svojimi typickými poznámkami.

- Kuchár so zaviazaným jazykom!

- Hluchý a nemý! Haha!

Tento koniec týždňa zostali všetci v tábore. Čas trávili leňošením a veselými rečami, ktoré vystriedali úvahy o prekážkach, aké ich čakajú. Jim ešte stále nemal pocit, že by ho pokladali za jedného z nich, no predsa boli podstatne iní. Aj ich humor stratil svoje jedovaté ostrie.

Pri Quaking Asp padal do kaňonu prúd studenej vody. Pol míle pod skalným okrajom boli tône plné pekných pstruhov. Bud vzal Jima na ryby. Rybačka bola zhodou okolností Jimovou obľúbenou kratochvíľou. Nikdy predtým ešte nevidel dúhového pstruha. Bud tvrdil, že náčinia netreba veľa; iba háčiky a povraz, ktoré vyhrabal zo svojho batoha. Odrezali si palice a nachytali kobylky ako návnadu. Jim prežil niekoľko vzrušujúcich hodín, pri ktorých zabudol na osudné chvíle strávené v blízkosti Molly Dunnovej. Chytil peknú kôpku krásnych pstruhov. Keď prišli do tábora s čerstvými rybami, chlapci ich prijali s hlučnou pochvalou.

V nedeľu sa znova vybrali na ryby. Curly ich prosil, aby ho vzali so sebou. Dostal za úlohu nachytať kobylky. Pohľad na dlhonohého, nemotorne pobiehajúceho kovboja, divo pokrikujúceho a lapajúceho kobylky do veľkého sombrera, stál za to.

Pri potoku zažili veľký deň. Vyvrcholenie nastalo, keď sa Curly potkol o skalu a spadol až po krk do vody.

Asi hodinu pred súmrakom sa vrátili do tábora. Na Jimovo prekvapenie práve prichádzal Hack Jocelyn. Ovčí plášť mu visel z pliec. Jim sa rýchlym pohľadom presvedčil, že kovbojov pás s pištoľami visí na hruške sedla. Akoby v ňom pri tomto pohľade ožili všetky žilky. Jocelyn ani trocha nepripomínal bodrého chvastúňa a záletníka, ktorý včera odchádzal do. West Forku. Jeho odev vyzeral, akoby spal v kope sena. Tvár mal vyziabnutú, tmavú a zachmúrenú. Nebolo to dávno, čo pil.

Jocelyn videl prichádzať Jima a jeho spoločníkov, ale robil sa, že si ich nevšíma. Nahlas čosi vysvetľoval Cherrymu Wintersovi a Lonestarovi.

Jim zachytil iba posledné slová. Pod ich dojmom sa narovnal, energický a rozhodný. Pstruhy nastoknuté na prúte pustil na zem. Niekoľkými skokmi sa ocitol pri Jocelynovi a ťažkou rukou ho obrátil k sebe.

- Hovoril si o Molly Dunnovej? - naliehal.

- Áno… ak vás je niečo do toho, - odpovedal Jocelyn rozvážne. Nikomu neušlo, ako sa vzpriamil a siahol pravou rukou na bok. Zabudol, že jeho kolt visí v puzdre na hruške sedla.

- Jocelyn, si prepustený, - povedal kovovým hlasom Jim.

- Nechajte si to, Traft. Už som odišiel sám, - odsekol Jocelyn.

- Kedy? - No ak si dobre spomínam, tak už včera.

- V poriadku. Vypadni z môjho tábora! Už nedostaneš ani jesť.

- To nie je západniarske, Traft, poslať človeka preč hladného, - ozval sa Jocelyn a zamračil sa.

- A je západniarske hovoriť mrzko o dievčati? - odvrkol mu Jim nahnevane.

- Podľa toho, o akom dievčati, pán Traft.

- Jocelyn, čo si povedal, je možno pravda. Hoci ja si myslím, že si klamár. Tak či onak, si smradľavý skunk.

Vtom Jim vyrazil vpred so všetkou zúrivosťou, silou a temperamentom. Jeho päsť dopadla na jedno z Jocelynových zlostných očí. Kovboj preletel cez lavicu a zrazil aj Wintersa. Jim za nimi skočil, vrhol sa na Jocelyna, mocne ho kopol a potom sa naňho zvalil ako baranidlo.

Curly prvý priskočil k Jimovi a chytil ho, ale nič nezmohol.

- Pomôžte mi, - kričal. - Chyť ho, Bud!… Tak… Takmer ste toho chlapíka zabili, boss. Poďte. Stratili ste hlavu.

Ťahali Jima od skrvaveného Jocelyna, ktorý tam sedel úplne hotový.

. - Odveďte ho niekto z tábora, - dychčal Jim, lapajúc po vzduchu. - Potom sa vráťte po jeho koňa a veci… A po jeho výplatu.

Jim sa neisto obrátil. Bud ho ešte stále držal za rameno. - No poďme, - skríkol Jim surovo. - Lebo vám niektorému zavesím.

- Boss, nie som ešte pripravený zastať pred tvárou všemohúceho, - odvetil ťahavo Bud, podvoľujúc sa rozkazu.

Zašli na miesto, kde mal Jim lôžko a batožinu. - Vyberte tašku s peniazmi, - nariadil im, keď si sadol. Triasol sa a z tváre mu stekal pot. Bud vybral malú tašku a otvoril ju.

- Neviem, ako sa tomu dalo vyhnúť, boss, - povedal a zakrútil hlavou.

- Vyhnúť? Do pekla s ním! Už dávno som ho mal vyhodiť! - Jim pozrel na svoju veľkú, zafúľanú skrvavenú ruku.

- Vyber peniaze, Bud… Pozrieme sa na to. Zaplatím mu mesiac vopred.

- Neplaťte mu nič, čo mu nepatrí, - protestoval Bud, starostlivo odratúvajúc potrebnú sumu. - Dám to Cherrymu, nech mu to zanesie.

Jim hľadel do zeme, kým sa neupokojil. Jocelyna už zaručene odviedli do lesa, lebo zazrel Cherryho s koňom a Humpa Stevensa s batožinou. Keď zmizli, vrátili sa Curly a Bud k Jimovi.

- Najlepšia prácička pre Diamond za posledných šesť rokov, - vyhlásil Bud.

- Hej, ale zlá pre šéfa, - namietol Curly vážne.

- Nemohol som ho už vystáť, chlapci, - prerušil ich Jim a naširoko rozhodil rukami.

- Zaiste. Ale Jocelyn sa s tým nezmieri. Nemyslím na bitku, hoci ste ho takmer zničili. Lež na to, ako ste ho nazvali a že ste ho vyhodili z tábora. Rozletí sa to po kraji a z Jocelyna sa stane čosi ako vyhnanec.

- Neľutujem to. Možno ma zabije, ale nemohol som konať inak.

- Nuž, Jim, máme to za sebou, - povedal Curly. - Dá sa iste k horšej partii. Stavím sa o svoje ostrohy, že ho Slinger Dunn zabije. Ale vy by ste mali pamätať na jedno: ak ešte raz stretnete Jocelyna - na tom nezáleží, kde - vytiahnite kolt a strieľajte. Jasné? - Boss, sľúbte nám, že tak urobíte, - naliehal Bud rovnako vážne ako Curly.

- Áno, chapci. Sľubujem, - odvetil Jim.

- A pekne rýchlo, - radil Curly. - S pištoľou zaobchodíte celkom obstojne a Jocelyn nie je nijaký rýchlik. Keby som sa s ním strieľal ja, bola by to vražda. Ak sa s ním stretnete osamote, nemáte veľa šancí. Pôjde asi k Cibeque. Keby s tým aj Slinger súhlasil - ale ja sa stavím, že nebude - dostane sa z dažďa pod odkvap. Jocelyn je iba ďalší pastier, rútiaci sa do záhuby. Zopár som ich už videl. Cibeque však bude s Jocelynom ešte horší. Budú nám váľať plot a kradnúť dobytok. A ak Diamond nezadržíte, bude celá partia vystrieľaná alebo bude sedieť vo väzení, ešte skôr ako napadne sneh.

- Boss, - pridal sa dôrazne Bud, - my s Curlym vieme už teraz, že nám Haverlyovci váľajú plot a kradnú dobytok. Nechodili sme dolu do West Forku pre nič za nič.

- Prečo ste mi to nepovedali? - Mali ste dosť starostí. Povedali sme si, že budeme čakať tak dlho, ako sa len bude dať.

- Ak mi zadovážite dôkazy, nebudem Diamondu brániť, - vyhlásil Jim.

- Nemáme ich v tejto chvíli ešte poruke, ale čoskoro bude aj to, - odpovedal Bud.

Partia pracovala mimo tábora až dovtedy, kým neprišiel z Flagerstownu voz s čerstvými zásobami a s novým drôtom. Potom sa poponáhľali do Tobe Well, ktorý bol na konci cesty. Odtiaľ už všetok materiál museli dopravovať na koňoch.

Ako prechádzali z tábora do tábora, Jim rozumel Arizone čoraz lepšie. Tábor pri Tobe Well však prekonal všetko ostatné.

Tobe, tajomný lovec medveďov, tu kedysi dávno postavil zrub. Po ňom dostal svoje meno kaňon a bublajúci prameň krištáľovej vody. Tu bola situácia celkom iná ako v ostatných táboroch. Kaňon viedol k západnému svahu Diamondu hlbokou, na hrdlo fľaše sa ponášajúcou, sivou, zráznou roklinou. Dno pozostávalo z niekoľkých akrov holej zeme, z borovíc a zo smrekov. Tobe Well bol vlastne mohutný prameň na hornom konci čistiny. V strede vodnej tône vyvieral a bublal nádherný prúd vody. Pod obrovským smrekom, ktorého mŕtvy vrcholec dosahoval až okraj skaly nad ním, stáli ruiny starého zrubu. Maličké jazierko malo niekoľko odtokov, malých potôčikov, ktoré sa vinuli pod brehmi lemovanými trávou a papradím. Splývali v jeden prúd v strede rokliny. Potom zrýchľovali svoj tok a čoskoro tiekli s temným hukotom hrdlom kaňonu, aby náhle padali do Cibeque. Kúsok od prameňa sa týčili obrovské borovice a smreky. Stáli ďaleko od seba, akoby boli prihrdé na to, aby si navzájom pomiešali vetvy či prekrížili tiene. V letnom vánku sa kolísali biele a červené astry, zlaté sedmokrásky a belasé kosatce. Vtáci a veveričky sa správali veľmi krotko. Črieda jeleňov a sŕn zastala s nastraženými ušami, keď začula hrkotať na kamenistej ceste voz.

- Boss, túto jamu s vodou nemôžete oddeliť od Diamondu, - povedal Curly so smiechom.

A naozaj, plot museli viesť oveľa nižšie, ako bolo ústie kaňonu. Tobov kaňon bol jednou z cibeqských húštin. Nebol taký veľký a otvorený ako Sycamore, Deer alebo Long Horn. Avšak napriek tomu to bol veľký kus zeme, divý a rozoklaný, známy medveďmi a pumami. Dobytok, čo sa dostal do Tobeho kaňonu, už sa nikdy nevrátil k svojmu majiteľovi.

- Sem prídem na jeseň poľovať, - vyhlásil Jim.

- Hej, je tu gentleman, ktorý by vám rád rúbal drevo a nosil vodu, - ozval sa Curly.

- Ak mám povedať čosi o sebe, viem variť aspoň tak ako Jeff, - dodal Bud netrpezlivo.

- Pôjdete obaja, - povedal ochotne Jim.

- Zabudli sme na čosi, - zišlo na um Curlymu. - Do októbra nebude plot hotový, a ak aj bude, opäť spadne. A my budeme poľovať na tých, čo nám ho váľajú, a na zlodejov dobytka.

Dva dni sa zdržali v Tobe Well, potom zviedli plot dolu okolo studne a naspäť hore k Diamondu.

Jimovi nebolo ľahko na duši. Tobe Well ležal pod skalným okrajom a ani na severe, ani na juhu nebola blízko voda. Pravda, voda z prameňa steká dolu pohorím a dobytok, čo sa zdržiava na západ od plota, ju nájde. Ale aj tak to vyzeralo, akoby bol postavil okolo studne plot. Spýtal sa Curlyho, čo si myslí o tom, ako budú reagovať na túto skutočnosť obyvatelia West Forku.

- Tí nech pijú whisky, - vyhlásil Curly. - Ste priveľmi svedomitý, boss. My tvrdíme, že usmerňujeme dobytok. Oni zasa, že sme im oplotili prameň. Je to situácia kto z koho. Veď počkajte, až tu začnú svišťať guľky.

Šiesty deň bol na rade strážiť plot Jim. Osedlal si koňa a vysadol naňho, kým ostatní ešte raňajkovali.

- Ako ďaleko pôjdete, boss? - spýtal sa Bud.

- Po Sycamore, zídem k plotu a budem sa držať popri ňom, - odvetil Jim.

- Dobre, len majte oči otvorené, - vystríhal ho Curly.

Jim vyšiel z kaňonu a vyškriabal sa na okraj skaly, odkiaľ mal výhľad na krajinu. S utajovaným pocitom radosti hľadel na tábor, na jelene a srny, ktoré sa dolu pásli spolu s koňmi, na modrý stĺp dymu, čo sa kúdolil nahor, a na kovbojov sediacich okolo ohňa.

Nahor doliehal Lonestarov melodický hlas: "Oh, som kovboj z Texasu, z Texasu som však preč. Ja viažem sedlá remeňmi…"

Jim zabočil s koňom k boroviciam. Vedel, že nemôže vychutnať radosť tak, ako by chcel. Obľúbil si západ. Dokázal otcovi i strýkovi, že má nadostač odvahy, že sa pomaly vyrovná týmto odvážnym, živelným chlapom. Páčil sa mu život pod holým nebom, v divočine. Ale aj tak sa nevedel ubrániť zvieravej bolesti v hrudi. Pridlho ho trápili pochybnosti a ľútosť. Dlhé týždne, ba mesiace nevládal v sebe zabiť lásku k Molly Dunnovej. Lebo čas strávený v dumách, dlhé osamelé noci plné trpkých úvah Jima presvedčili, že to, čo v ňom jednostaj rastie, naozaj je láska. Už dávnejšie sa chcel jedného dňa odobrať dolu do West Forku, aby navštívil Molly Dunnovú a pozrel sa, aká v skutočnosti je, či jej má prečo tak slepo veriť.

Šiel lesom, myšlienky prichádzali a odchádzali, opakovali sa a pribúdali. Jim už dávno zišiel z cesty, poznal však smer a vedel, že nemôže neprísť ku kaňonu Sycamore. Bolo tu množstvo dobytka, ale veľa z neho už zdivelo. Okrem neoznačkovaných teliec a jalovíc našiel aj dvojročné býčky. Vryl si to do pamäti, aby mal argument proti veľkým dobytkárom, ktorí zvádzali malých dobytkárov k nečestnosti. Keď niekto už raz ukradol neoznačkovaný dobytok, ľahko sa ocitol na šikmej ploche. Jim bol o tom presvedčený. Hej, aj Curly Prentiss by azda namietol: - A ako mám vedieť, že to neoznačkované teľa nie je moje? Napokon, azda mal aj pravdu, hoci sa to všetko mohlo zdať pritiahnuté za vlasy. Na vine bola voľná krajina, ktorá dovoľovala, aby sa miešal dobytok. Nech sa na vec pozeral z ktorejkoľvek strany, musel si priznať, že v súčasnosti ťažko nájsť nápravu. Azda ju umožní tento plot.

Dorazil k Sycamoru a pobral sa na západ. Prešiel kúsok cesty a dostal sa k plotu. Obrátil sa na juh a šiel pozdĺž neho. Nechal koňa kráčať ďalej, postál pri niekoľkých stĺpoch a prenikavým zrakom sa pozeral pred seba. Takto prešiel zopár míľ a ocitol sa pri okraji močiara, z ktorého pretekala voda dolu do Skalnatého kaňonu. Jeho dno zapĺňali osiky, skupiny mladých smrekov a borovíc. Celkom dolu sa pásol dobytok. Pri vchode do húštin našiel plot zvalený. Nečakal to. Prekvapilo ho, že to v ňom prebudilo hnev.

- Šiel ďalej - už nie tak obozretne - s puškou prevesenou cez sedlo. Asi napoludnie zostúpil zalesneným svahom pod Tobe Well. Dolu sa popásal dobytok. No nezahnal ho ta plot. Jim sa pripravil na ďalšie prekvapenie. Hrdlo Tobovho kaňonu bolo plné poprestríhaného drôtu. Bola to čistá práca. Drôt bol rozstrihaný na oboch stranách stromu či stĺpu.

Na zarastenej, zriedka používanej ceste rozpoznal Jim čerstvé konské stopy. Hoci mal strach, dal sa ich sledovať. Šiel po tráve a pod borovicami, kde sa jeho kôň pohyboval takmer bez hluku. Iba raz zviera zaerdžalo. Jima to zamrzelo, ale neodstrašilo. Starostlivo sa obzeral na všetky strany. Ani tak mu však neušlo, aký je Tobov kaňon divý.

Chcel sledovať záškodníka až do jeho brloha, keby to bol ktokoľvek. Vzrušený stopovaním ani si neuvedomoval míle, čo prešiel. Uvedomil si ich, až keď sa ocitol dolu uprostred krásneho smrekového a borovicového lesa. Bol hustý, iba kde-tu prerušený mýtinou či priesekom. Počul, ako za ním láme halúzky dobytok alebo los. Čierne veveričky a modré sojky prezrádzali jeho prítomnosť. Videl, ako sa na jednu z veveričiek spustil priesekom sokol, počul zaprašťať vetvy a prudký náraz. Vzápätí sokol vyletel, držiac v pazúroch chlpatú korisť. Zdalo sa mu to trocha kruté.

Zrazu Jimov kôň zastal a zastrihal ušami. Mali pred sebou asi dvadsať krokov rovnej cesty, ktorá sa zahýbala pod obrovskú hnedú borovicu. Spoza nej vystúpil muž mĺkvy ako tieň. Jim spoznal pružnú postavu odetú v jelenicovom odeve, tmavú tvár a oči sťa diery skrývajúce oheň. Muž zdvihol pušku a zamieril. Jim v sedle zmeravel.

Videl, ako z pušky vyšľahol červený plameň. Potom nasledoval silný náraz ako prudký závan vetra, strašný otras, trhanie mäsa, úder hromu. Jimov kôň sa vzopäl a zhodil jazdca na zem.

15. KAPITOLA

Prudký náraz na strom zbavil Jima vedomia. Prvé, čo pocítil, keď sa prebral, bola chladná voda na tvári, pálčivá bolesť v hrudi a čiasi ruka na čele.

Prinútil sa zdvihnúť ťažké mihalnice. Do očí mu udrelo silné slnečné svetlo. Nad ním sa rozprestieral zelený príkrov lístia. Napoly ležal, napoly sedel opretý o kmeň stromu. Pri ňom kľačalo dievča a vzlykalo.

- Och… pán Traft… konečne ste sa prebrali, - vzdychla si.

- Molly Dunnová! - zašepkal Jim. Trocha sa narovnala, takže na jej tvár dopadlo slnečné svetlo. Bola bledá a chvela sa. Veľké tmavé oči mala od strachu rozšírené. Obe jej ruky boli zakrvavené. To celkom prebralo Jima z omráčenia. - Som vážne ranený? - Ja… ja… neviem. Bojím sa, - nariekala Molly.

- Ukáž mi, kde je rana! - prikázal jej.

- Tu na prsiach… Tu!

Rozhalila Jimovi košeľu. S pomocou dievčaťa sa odvážil nahmatať ranu. Celá hruď akoby mu horela. Na srdci mal pevne pritlačenú mokrú šatku. Horúca, mazľavá krv mu presiakla cez šaty a voľne stekala na zem. Potom jeho prsty nahmatali v mäse dierku, ktorá nesmierne pálila. Aj napriek šoku, čo sa ho zmocnil, Jim vedel, že mu nestrelili do srdca, ani do jeho bezprostrednej blízkosti. Guľka uviazla vyššie. Zasiahla pľúca? Na chvíľu ho obišla hrôza. Nahmatal ranu a pozrel sa do uprených očí dievčiny. Cítil, že najväčšia bolesť prichádza z miesta o trocha vyššie. Guľka vyšla na hornom konci ramena. Odtiaľ vytekala krv. Pod jeho prstami sa uvoľnilo čosi chladné a odporné.

- Guľka, - zašepkal. Potom sa spýtal, či nevidí inú ranu.

- Udreli ste si hlavu, - odvetilo dievča.

- Molly, nezomriem, - povedal.

- Ja som sa tak strašne bála! Čo mám robiť? - Máš tu vodu? - Áno. Nabrala som do vášho klobúka z potoka.

- Roztrhaj túto šatku a urob z nej pásy, - prikázal jej Jim. - V mojom vrecku nájdeš čistú… Vnútri… Teraz ju roztrhaj a poskladaj. Umy ranu od krvi a priviaž na ňu pevne pásy.

Splnila jeho príkazy bez zaváhania, hoci sa jej triasli ruky.

- Ale tu, kade vyšla guľka, krvácate. Vždy keď utriem krv…

- Prilož ta kus látky a silne ho pritlač! Ja si to pridržím. A teraz zaviaž pás… Pretiahni ho popod pazuchu a cez plece. Teraz ďalší pás… a pevne ho zaviaž.

Konečne boli s ťažkou úlohou hotoví. Zoslabnutá Molly si sadla tak, že vtiahla päty pod seba. Na čelo jej vystúpili drobné kvapky potu. Vlasy mala mokré. Chcela si ich odhrnúť z tváre, no zbadala svoje zakrvavené ruky. A tak použila namiesto rúk predlaktia, držiac ich od seba, akoby sa vyhýbala dotyku s nimi.

- Máš na rukách moju krv, Molly Dunnová, - zdôraznil Jim.

Molly unikol význam jeho slov. - Iste, ám a je mi z toho akosi zle, - zašepkala. Naliala si na ruky vodu zo sombrera, umyla si ich a napokon ich utrela trávou.

Jima obchádzali mdloby a mučila ho krutá bolesť. Chvíľa však bola plná vzrušenia, takže zabudol aj na jedno, aj na druhé.

- Musím vás dostať odtiaľto preč, - prerušila odrazu ticho Molly.

- Áno, ak mi pomôžeš, pokúsim sa o to, - odpovedal. S jej pomocou sa sťažka postavil a kúsok popošiel, opierajúc sa o ňu. Na také malé dievča bola naozaj silná. Zdalo sa, že zašli dosť ďaleko. Odrazu sa Jimovi začala krútiť hlava. Počul hučať vodu, ale nevidel ju. Dookola neho sa týčili nejasné kontúry smrekov. Hlava sa mu čoraz väčšmi točila, a keď dievča zastalo, klesol na zem. Bol už najvyšší čas. Hovoril čosi, ale nepočúvala ho. Potom sa mu zrak vyjasnil. Zbadal ju, ako prichádza s vodou v sombrere.

- Takmer ste zamdleli, pán Jim, - povedala a zodvihla mu hlavu, aby sa mohol napiť.

- Je to na smiech, - poznamenal Jim, keď si ľahol. Zakrátko opäť prišiel k sebe. Cítil narastajúcu bolesť, ale vzrušovala ho aj nezvyčajná situácia, v ktorej sa ocitol.

- Čo sa stalo? - spýtal sa.

- Veľa sa toho stalo, - odpovedala smutne.

- Vieš, kto do mňa strelil? - pokračoval Jim. Zvesila hlavu.

- Nemusíš mi to ani povedať. Viem, že to bol tvoj brat Slinger Dunn… Vyšiel spoza stromu… ani sa veľmi neponáhľal. Ja som celý stŕpol. Celkom som zabudol, že mám pušku.

- Nechápem, ako to, že ste živý. Ach, tak som rada… Čo budeme robiť? Jim pocítil na hrudi, kde mal zaviazaný spodný pruh látky, akúsi hrču. Bolo to presne pod košeľovým vreckom, kde bolo srdce. Prsty nahmatali na košeli dierku po guľke a hneď nato aj hodinky.

- Pozri, Molly, - povedal zvedavo. - Vyber tie hodinky. Poslúchla ho. Hodinky z ťažkého striebra boli v traftovskej rodine už dlho. Na prvý pohľad bolo jasné, že doslúžili. Guľka narazila na veko, urobila v ňom hrubý zárez a zošmykla sa hore.

- Teda tak je to, - zašepkala Molly. - Čudovala som sa tomu, lebo Slinger nezvykne netrafiť to, na čo mieri.

- Zachránili mi život! Nech sa prepadnem! - vyhlásil Jim, maznajúc sa s hodinkami. - A ja som nič netušil!

- Aké šťastie!… Ale čo si počneme, pán Traft? - Čo si počneme? Nemám ani najmenšieho tušenia. Na koňa nemôžem… Možno sa dám rýchlo do poriadku. Zatiaľ to však búši a horí!

- Máte asi horúčku. A možno aj otravu krvi… Potrebovali by sme lieky, - dodala nešťastne.

- Do tábora ťa poslať nemôžem.

- Prečo nie? Mám tu priviazaného koňa.

- Chlapci by vedeli, že ma postrelil tvoj brat. A to nechcem.

- Aj tak na to prídu.

- Myslím, že áno. Ale keď budem na nohách, budem im môcť zabrániť…

- Pán Jim, nemusíte pre mňa Slingerovi odpúšťať, - prerušila ho.

- Budem si to musieť s ním vybaviť, až budem v poriadku, - povedal a zamračil sa. - Čo… prečo do mňa strelil? Pre ten plot? - Nie. Myslím, že pre mňa.

- Pre teba? - začudoval sa.

- Áno. Povráva sa o tom už po celom kraji, čo ste urobili… čo sme urobili v tú noc, keď sa tancovalo… tam na verande.

- Bud Chalfack! Ten diabol! - vykríkol Jim a s dojatím sa zahľadel na Mollin šarlátový rumenec. - On to povedal! … Ľutujem, Molly. Bolo to odo mňa veľmi hlúpe.

- Myslím, že som bola rovnako hlúpa, - odpovedala súcitne a zamyslene sa usmiala. - Ale Slinger nevie, čo som urobila ja… Aj tak by mi neveril. Bála som sa, že to zo mňa dostane násilím.

- Čo si o tom myslí, Molly? - spýtal sa.

- To najhoršie, pán Jim, - odvetila zahanbene.

- Prekliaty hlupák! Niektorí z týchto arizonských chlapíkov ma privádzajú do zúrivosti. Pousilujem sa pána Slingera skrotiť.

- Ach, nerobte to. Prosím vás! - naliehala.

- Dúfam, že naňho niekde narazím. Alebo u vás doma, alebo v saloone vo West Forku… Pred ostatnými ľuďmi ma nebude môcť jednoducho zavraždiť, však? - Nie. Ale prinúti vás, aby ste naňho vytiahli zbraň. Keď sa Arch rozhnevá, je najstrašnejším človekom na svete.

- Neviem, či bol nahnevaný, alebo nie, no vyzeral hrozne, - povedal Jim a nasilu sa usmial. - Ako to, že si sem prišla a našla ma, Molly? - Inštinktívne som cítila, že vás Slinger ide zabiť, - odvetila vážne a uprela naňho tmavé oči. - Dnes ráno som počkala, kým odišiel. Potom som sa vydala po jeho stope. Chcela som ísť za ním až po vrchol, potom si skrátiť cestu a okľukou sa dostať do vášho tábora.

- A prečo? - prerušil ju zvedavo Jim.

- Aby som vás varovala pred Slingerom a povedala vám, že vám hrozí nebezpečenstvo zo strany Cibeque.

- Molly Dunnová! - zvolal nedôverčivo. - Tak to nebola náhoda? Skutočne si ma prišla zachrániť? Jej malá hnedá rúčka položená na kolene nebola ďaleko. Rýchlo ju chytil. Nebola ani plachá, ani chladná.

- Určite to nebola náhoda, pán Jim, - prisvedčila.

- Musela si veľa riskovať, Molly.

- Nemyslela som na to. Ale ak na to dolu v húštinách prídu, v Cibeque už nebude pre mňa miesta. Možno ma Slinger zabije.

- To nesmie!… Som ti strašne vďačný. Musím však vymyslieť čosi, čo by ti to dokázalo… Ale nedovoľ, aby ťa Slinger či ktosi iný zbadal. Ako ďaleko je k vám domov? - Asi päť míľ. Krížom cez les, no trafím aj priamo.

- Ako si ma našla? - Sledovala som Slingerovu stopu až na miesto, kde zabočil do lesa. Tam som zastala. Hneď nato som začula výstrel, po ňom výkrik a potom konský dupot, ktorý sa blížil ku mne. Skryla som sa za strom. Videla som prejsť okolo Slingera. Nevedela som, čo sa stalo. Priviazala som koňa o strom a kradla sa hore cestou. Najprv som zbadala vášho koňa. Utekal preč a vliekol za sebou uzdu. Potom som našla vás. Ležali ste opretý o strom. Spadli ste a udreli si pritom hlavu.

Uvoľnila si ruku a jemne sa dotkla jeho spánkov. Aj slabý tlak mu spôsoboval bolesť.

- Radšej privediem vášho koňa, - povedala a pohla sa.

- Nechoď ďaleko a nezostávaj dlho, - prosil ju Jim. Štíhla postava v jelenicových šatách zmizla v zeleni. Až potom si Jim všimol svoje okolie. Ležal v akejsi skrýši zo suchých hnedých smrekových vetiev. Videl len malý kúsok belasého neba. Všetko ostatné bolo zelené. Počul žblnkot tečúcej vody. Miesto bolo uzavreté a voňalo ihličím.

Pokúsil sa sadnúť si, ale jeho úsilie malo za následok takú bolesť, že bol rád, keď si znova ľahol. Nesmie zabúdať, že je postrelený. Aké dobrodružstvo! V hlave mu neprestajne vírili myšlienky, takže sa len ťažko prinútil vymyslieť nejaký rozumný plán. Rozhodne musí Molly poslať domov. Nemôže pripustiť, aby riskovala a vrátila sa až nasledujúceho dňa. Kovboji ho aj tak skôr či neskôr nájdu, hoci miesto pod cestou k Tobe Well bude posledným, kde ho budú hľadať.

Mäkké údery na zem upozornili Jima, že sa Molly vracia s jeho koňom. Zrazu stíchli. Bolo počuť zapraskanie a potom jemný šuchot kože. Hneď nato sa vynorila z krovia a niesla v náručí jeho sedlové prikrývky a plášť.

- Pán Jim, mali ste aj pušku? - spýtala sa.

- Áno, mal. Keď Slinger vystúpil spoza stromu, mal som ju pred sebou krížom cez sedlo.

Molly sa opäť stratila a on tam zostal sám so svojimi myšlienkami. Čoskoro sa vrátila s puškou a položila ju vedľa neho. V jelenicových šatách bola taká krásna, štíhla a pôvabná, že jej to musel povedať. Iba sa naňho pozrela veľkými, vyčítavými, smutnými očami.

- Mala si odvtedy na sebe tie krásne biele šaty? - spýtal sa.

- Nie… Nechávam si ich na svoj pohreb.

- Molly!… Azda si chcela povedať svadbu. Boli krásne…

- Pán Jim, hovoríte veľa a do vetra. A akú máte rozpálenú tvár!… Čas letí. Čo budeme robiť? Koňa som vám spútala.

- Musíš hneď ísť domov. Nech ťa nik nezbadá… Vrátiš sa zajtra? - Áno, - sľúbila slávnostne, akoby len ona vedela, čo ten sľub znamená.

- Ďakujem ti. Mohla by si priniesť aj nejaký liek. Začínam byť poriadne chorý… A nejaké čisté obväzy.

- Na sedle máte poľnú fľašu, - prerušila ho a vykročila z úkrytu, aby ju priniesla. Vrátila sa a položila fľašu vedľa pušky. Zhrnula pod neho ihličie, poskladala naň prikrývky a pod hlavu mu zložila plášť.

- Toto je vaša posteľ. Dúfam, že vám nebude zima. Keby vám bolo, prikryte sa jednou z prikrývok… A teraz už pôjdem.

Jim hľadel celý fascinovaný na ňu, ako kľačí na kolenách vedľa jeho lôžka.

- Molly… bozkaj ma, - naliehal na ňu takmer bez seba.

- Pán Jim!

- Budem tu sám, nebudem sa môcť pohnúť… Možno sa vráti Slinger a zabije ma… Bozkaj ma, Molly.

- Nie. Nevráti sa.

- Možno vykrvácam… alebo zomriem od horúčky, -vravel vášnivo.

- Neviete, čo hovoríte, - pokúšala sa ho umlčať Molly.

- Pravdaže! Ale viem, o čo prosím. Pobozkaj ma, prosím ťa.

- To žiadate odo mňa, od Molly Dunnovej? - Nezaujíma ma, kto si, - odvrkol Jim.

Po druhý raz sa načiahol za ňou, no bola priďaleko.

- Nesmiete sa hýbať, - skríkla naľakane a spustila sa na kolená. Bola na dosah ruky. Jej oči v bledej tvári zdali sa mu nesmierne veľké a tmavé.

- Bozkaj ma a potom choď!

Sklonila sa nad jeho čelo, akoby sa už-už rozhodovala.

- Nie! - zvolal, keď zbadal, čo zamýšľa.

Jej líca zaliala červeň, sklonila sa ešte nižšie k nemu, zavrela oči a pritlačila svoje chladné pery na jeho. Sotva Jim stačil nabrať dych, aby čosi povedal, bola preč.

- Bolo to odo mňa nečestné? - zašepkal.

V duchu ju nazýval všetkými sladkými menami, aké kedy počul a aké mu prišli na um. Potom dlho ležal a snil, čo mu pomohlo zabudnúť na bolesť. Bol so sebou spokojný. Napokon upadol do nepokojného spánku.

Keď sa zobudil, slnko už zapadalo a jeho zlaté lúče prenikali pomedzi konáre stromov. Bol celý rozpálený a smädný, ale bolesť sa trocha zmiernila. Pocítil ju iba vtedy, keď sa pohol na lôžku z vetiev, a bol rád, že sa môže znova natiahnuť. Zdravý rozum mu vravel, že situácia, v akej sa ocitol, je vážna, hoci jeho telesný stav nebol najhorší. Nezvyšovalo mu však nič iné, ako čakať, až sa vráti Molly Dunnová. Hodiny čakania boli nekonečné. A čo ak nepríde? Určite príde. Jim bol o tom presvedčený. Napriek tomu sa však pokúsil zvážiť svoje postavenie.

Chlapci ho sotva začnú hľadať skôr ako zajtra. Často sa stávalo, že bol preč z tábora do neskorej noci. Ak sa nevráti, vydajú sa na sever ku kaňonu Sycamore a pravdepodobne ho nájdu až nasledujúceho dňa. Jim dúfal, že ho nenájdu skôr, hoci vedel, že Slinger Dunn sa každú chvíľu môže vrátiť k svojej obeti. Prikláňal sa však k Mollinmu názoru, že nepríde. A tak mu už nič nebránilo v tom, aby sa plne oddal myšlienkam na dievča. Jim zrazu pocítil radosť z lesnej samoty a z dlhých nočných hodín, ktoré bude musieť prebdieť.

Pozoroval, ako sa pomaly stráca zlatá farba z vrcholcov smrekov. Nebo zosivelo a šero zahalilo zeleň tieňmi. Za okamih už bolo všetko čierne. Iba na malom kúsku neba nad hlavou žiarili jasným bielym svetlom hviezdy. Jim vedel, že ticho sa o chvíľu stane neznesiteľným. Netrvalo to však dlho. Končiare stromov zašumeli a lesom zavial nočný vánok. Čoskoro sa zo všetkých strán začali ozývať kradmé zvuky.

Z času na čas si Jim odpil z fľaše za hlt vody, čo mu spôsobovalo bolesť. Keď pominula, cítil sa slabý a búšilo mu v hlave aj v hrudi. Dalo sa to však vydržať. Jim sa snažil nemyslieť na bolesť. A tak vystupovala na povrch iba vo chvíľach uvažovania. Až neskoro v noci sa mu uľavilo na duši. Azda to zapríčinili aj telesné útrapy. Pokiaľ išlo o Molly Dunnovú, rozhodol sa. Jeho dušu opantal sladký, radostný pocit. Hneď nato zaspal.

Prebudil sa hodinu pred svitaním. Všade naokolo bola ešte hlboká noc. Ležal na chrbte a trvalo mu hodnú chvíľu, kým pochopil, že nie je v tábore, ale v hlbokom lese - sám a ranený - a že ho trápi smäd. To ho upokojilo. Opäť začal rozmýšľať nad ťažkým položením, v ktorom sa ocitol. Potom sa mu viečka zatvorili a znova zaspal.

Keď napokon otvoril oči, slnko už stálo vysoko na oblohe. Okolo neho veselo vystrájali veveričky a sojky.

Bolesť hlavy ustúpila, a keby nebolo bývalo bolestivého svrbenia a sťahovania rany, bol by sa cítil celkom dobre. Pokúsil sa sadnúť a zistil, že ho bolí ľavá ruka a plece, no len vtedy, keď nimi hýbe. S uspokojením si pomyslel, že v tábore už akiste vypukla panika. Rozzúrení Curly a Bud rozprášia kovbojov ani kŕdeľ prepelíc. Les budú prečesávať osamelí jazdci.

Skôr či neskôr ho niekto z nich nájde, a keby nie, o niekoľko dní bude mať dosť síl, aby sa dostal do tábora sám. Azda dnes ráno nebol veľmi praktický, lebo dokonca cítil k Slingerovi Dunnovi vďaku. Mladý Jim Traft, šéf Diamondu, postrelený desperádom zo Cibeque! Roznesie sa to po celom kraji. Ako to prijme strýko? A Ring Locke? Jim vedel, že narastie v ich očiach. Napriek tomu nezamýšľal prezradiť brata Molly Dunnovej. V jeho mysli sa rodili hmlisté obrysy plánu.

Čakanie na Molly ho ani veľmi neunavilo, hoci chvíle prerastali v hodiny. Jeho myseľ neprestajne udržiavalo čosi v napätí; mal o čom rozmýšľať. Aká bude k nemu? Pokúšal sa vybaviť si jej tvár, jej krásne oči vo chvíli, keď sa ocitne pri ňom.

Tieto predstavy ho natoľko zaujali, že bol prekvapený, keď začul dolu na ceste pridusený konský dupot. Prudko si sadol, až mu trhlo ramenom. Pocítil v ňom neznesiteľnú bolesť. Les bol tichý. Iba kde-tu bolo počuť čvirikanie vtákov či lomoz veveričiek. Rytmický dupot pomaly ustával, ale Jimovo srdce bilo čoraz silnejšie. Potom sa zvuk opäť priblížil. Údery kopýt boli mäkké. Kôň, čo ich vydával, bol alebo malý, alebo nemal podkovy. Údery kopýt trocha zosilneli a boli zreteľnejšie, potom sa spomalili a ustali.

- Je to Molly, - zašepkal Jim. Súčasne sa však snažil obrniť proti omylu. Čakanie sa mu videlo nekonečným, začínal byť nervózny a strácal odvahu. Vzápätí sa za jeho skrýšou ozval šuchot v kroví a mäkké kroky. Zachvátilo ho vzrušenie.

Zrazu sa pred ním zjavila štíhla postava Molly. Bola prostovlasá a s jej rozcuchanými vlasmi sa pohrávalo slnečné svetlo. V ruke niesla batôžtek.

- Ach, tu ste! Už som sa začínala báť! - dychčala. Jej tmavé oči boli neprirodzene veľké a jasne sa odrážali od bledej tváre.

- Dobré ráno, Molly. Už som myslel, že neprídeš, -zvolal rozradostene.

- Ste v poriadku? - Bola to hrozná noc. Až doteraz mi bolo zle, - odpovedal.

Sadla si, zložila batôžtek a položila ruku na hruď, akoby chcela utíšiť jej prudké dvíhanie. Potom odvrátila zrak. Jim pochopil, že nechce, aby sa ich oči stretli. Vyzerala unavená a utrápená, ako keby mala za sebou nepokojnú, bezsennú noc. Bola zamyslená a smutná. Jimovo srdce sa naplnilo nežnosťou. Sotva sa ovládol, aby jej neprezradil svoje veľké i tajomstvo.

- Dostala si sa dobre domov, Molly? - spýtal sa s obavami.

- Áno. Slinger sa nevrátil a mama ma nikdy nepočuje.

- To je dobre. Som rád… Veľmi som sa o teba bál. Potom si všimol, že má na ľavej ruke zakrvavený obväz.

Ustrašene sa jej spýtal, či sa neporanila.

- Nie. Dala som si to na ruku iba preto, aby som prekabátila mamu a dostala sa do obchodu, - odvetila prosto. - Pánu Summersovi som povedala, že som sa porezala a bojím sa otravy krvi. Kúpila som tento liek a priniesla čisté plátno, uterák, mydlo a niečo na jedenie.

- Si úžasná, Molly, - konštatoval s obdivom Jim a myslel to úprimne.

Uprela naňho žiariace oči. - Prinesiem vodu, - povedala. Vykĺzla s fľašou na vodu. Jim si všimol, ako sa pozorne poobzerala okolo stromov, kým sa odvážila ďalej. Bola preč iba chvíľu, no netrpezlivému Jimovi sa to zdalo byť večnosťou. Potom sa zjavila, tichá ako tieň, a položila mokrú fľašu vedľa neho. Kľakla si a dala sa rozväzovať batôžtek.

- Bude to poriadne bolieť, - upozornila ho.

- Molly, vydržal by som, aj keby si ma krájala na kúsky! Položila mu na čelo a spánky chladnú ruku. Druhou vkĺzla do rozopätej košele a nahmatala obväzy.

- Zdá sa, že už nemáte horúčku, ale vyzeráte a hovoríte akosi nepríčetne, - povedala. - Budete ležať pokojne a mlčať? Bude to bolieť ako hrom. Už som to zopárkrát robila Archovi.

Jim prikývol na znak súhlasu. Pomyslel si, že bude lepšie, ak zavrie oči. Uľahčí tak Molly celé ošetrovanie. Strhla pásy, čo slúžili ako obväzy, a potom sa pokúsila odstrániť : z rany kusy látky. Boli presiaknuté krvou a stuhnuté. Navlhčila ich vodou a jemne potiahla. No ukázalo sa, že musí použiť viac sily. Jim si pomyslel, že ho to bolí omnoho viac, ako čakal. Konečne boli obväzy preč a na jeho rozpálenej koži a rozdráždených ranách spočinuli jej chladné, mokré, upokojujúce ruky.

- Pán Jim, viem toho o strelných ranách málo, ale aj tak si myslím, že na tom nie ste tak zle, - snažila sa ho upokojiť.

- Rád by som ti prezradil, že za to vďačím svojej krásnej a skvelej ošetrovateľke, - povedal a oči nechal zatvorené.

Zazdalo sa mu, akoby počul potlačovaný smiech, ale nebol si celkom istý. Cítil, ako mu leje na rany štípajúci roztok a ako ich obratne a dôkladne obväzuje.

- Tak. Viac sa už urobiť nedá, - vyhlásila. - Myslím, že rany sa hoja, no napriek tomu by bolo múdre, aby vás chlapci vzali do Flagerstownu… A potom by ste tam mali zostať.

- Vďaka ti, Molly. Som ti veľmi zaviazaný. - Otvoril oči a usmial sa na ňu. - Samozrejme, ak bude treba, pôjdem do Flagu. Ale vrátim sa… Molly, nič sa ti nestane, ak tu ešte chvíľu so mnou zostaneš? - Čo by sa mi malo stať? Veď preto som tu, - odvetila zamyslene. - Matke nebudem chýbať… Ale aj tak by som mala utekať.

- Utekať? Odkiaľ? - Od vás, pán Jim.

- Prosím ťa, nehovor mi pán. Poznáme sa už dlho. Bude to tak správne.

Zasmiala sa. Jej smiech nebol veselý, ale mal nádych trpkého výsmechu.

- Prečo by si mala odo mňa utekať? - Stretla som sa s vami iba dva razy a zakaždým ste mi poplietli hlavu, - povedala namrzene.

- To teda nie! - protestoval.

- Ale áno. Vtedy v noci na verande vo Flagu ste ma schytili práve tak ako Jocelyn a ostatní kovboji, ktorých poznám. A včera to bolo ešte horšie… Prenasledujete ma.

- Molly, uvažuj trocha. Ten tanec sa mi nedá prepáčiť. Súhlasím. Ale včera… bolo to čosi celkom iné.

- Vy sa na to možno pozeráte tak. Ale ja nie. Rada by som vedela, čo si o mne myslíte.

- Poviem ti, čo si o tebe myslím, - povedal tým najchladnejším, najobyčajnejším tónom, akého bol schopný.

Molly obrátila k nemu hlavu. Jej oči žiarili, líca mala bledé. Jim vedel, že o ňom pochybuje. No jej tvár vyjadrovala viac: bola v nej skrytá nádej i clivota.

- Vydáš sa za mňa? - spýtal sa prosto, s hlbokým pohnutím v hlase.

Nič na svete ju nemohlo zasiahnuť väčšmi ako tieto slová.

- Pán Jim! - vybuchla.

- Prestaň už s tým pánom! Volaj ma jednoducho Jim. A povedz, že súhlasíš.

- Tak teraz už viem, čo ťa trápi, chlapček môj, - povedala a v jej slovách bolo cítiť výčitky svedomia.

- Nie, nevieš. Ešte som k tomu neprišiel.

- Teda čo vám je? - zvolala zúfalo.

- Som zaľúbený, Molly.

- Zaľúbený!… Do mňa? - zašepkala.

Schytil jej trasúcu sa ruku. - Teraz dobre počúvaj, dievčatko, - začal odhodlaný urobiť všetko, aby ju presvedčil. - Pamätáš sa na naše prvé stretnutie? Myslím, že už vtedy som sa do teba zaľúbil. A ak nie vtedy, tak celkom iste pri tanci. Dnes v noci som sa rozhodol, že ťa požiadam, aby si sa za mňa vydala. Áno, Molly, som ranený, rozrušený… Ale som ešte pri zmysloch a viem, čo vravím. Tak veľmi ťa ľúbim… Chcem, aby si sa stala mojou ženou.

- Ja? Molly Dunnová? - Áno, ty. Molly Dunnová.

Jim vďačil svojej láske, že ho prinútila predložiť Molly tento návrh. V okamihu sa zmenila.

- Ach. To nie je možné, - ozvala sa po chvíli neschopná uveriť tej úžasnej veci. - Čo by na to povedal Slinger? A mama a otec… a Andy .. a ten škľabiaci sa Jocelyn? - Ani najmenej nezáleží na tom, čo by povedali. Záleží na tom, čo povieš ty.

- Ale… pán Jim…

- Nehovor mi tak! - prerušil ju rozkazovačne Jim a zatriasol ňou. Vedel, že mu neodolá. Dalo sa to vyčítať z jej vyľakaných očí, ktoré to nevdojak prezrádzali. - Volaj ma Jim… Počuješ? Jim!

- Áno… Jim, - zopakovala sladko.

- Znie to tak krásne. Čo povieš, Molly? - Neviem, čo si počať… Som z toho zmätená. Celý život budem hrdá na to, že ma máš rád a že ma chceš… Budem šťastná. Ale nemôžem sa za teba vydať, Jim.

- Molly, ľúbiš niekoho? - Nie.

- Nemáš… nemôžeš ma mať rada? - naliehal.

Na jej tvári sa zjavil slabučký, záhadný úsmev. Akoby sa ním posmievala mužskej hlúposti.

- Stratil si hlavu, Jim, - povedala. - Som Molly Dunnová zo Cibeque. Slinger Dunn je mojím bratom. Po poslednom výstrele bude vyhnancom.

- Nemusí ním byť, Molly. Nik sa o tom nedozvie. Budem mlčať. A nájdem spôsob, ako Slingera zmeniť.

- To nie je jediná príčina, - protestovala. - Môj otec roky žije v podozrení, že patrí k zabijackej bande, aj keď mu to nik nemôže dokázať… Ani matka nie je dobrá. Povráva sa, že ju vídať s kovbojmi.

- Nechcem sa oženiť s tvojou rodinou, ale s tebou, Molly, - odvetil Jim.

- Možno som pekná. Jim. Taká lesná myška, ako mi hovorí Arch, - nemilosrdne pokračovala Molly. - Ale nie som dievča pre teba.

- Prečo nie? - spýtal sa nedôverčivo, bolestne zasiahnutý jej pochybnosťami. - Si veľmi pekná… Máš tvár, ruky aj spôsoby ako dáma. Vo vašej rodine musí byť vznešená krv.

- Áno. Matka pochádza z dobrej rodiny z juhu. Dodnes je na to hrdá.

- Molly, ak… ak… - Musel sa veľmi namáhať, aby to dostal zo seba. - Ak si mala niečo s inými chlapcami… s tým prekliatym Jocelynom alebo s hocikým… niečo, za čo by si sa mohla hanbiť, zabudni na to. Viem, že by si sa mi so všetkým priznala. Ale ja to nechcem. Mala si v Cibeque ťažký život. Curly Prentiss mi o tom vravel… Zabudni na všetko a poď so mnou.

- Myslíš si, Jim Traft, že by som ťa teraz mohla tak potupiť? - vzbĺkla a usedavo sa rozplakala. - Už za to by som ťa mala rada, čo si mi povedal. Ale nesmiem sa poddať svojim citom… Ja… ja sa za teba nemôžem vydať.

Jim prestal naliehať. Mal radosť z toho, ako sa k nemu správala, ako ho držala za ruku, ako sa chvela od vzruše-nia, ako naňho hľadela očami plnými lásky.

- Tak ty si sa dopočul všetky tie klebety, Jim, - pokračovala. - Si jediný muž na svete, ktorému by som povedala. všetko. Prosím ťa, never tým klamstvám.

- Veď neverím, Molly, - odvetil Jim, hoci sa obával, aby to nebola pravda. Ale na druhej strane, či ju nebránil aj pred samým sebou? A potom jej porozprával o Jocelynových malicherných chvastúnstvach i narážkach a napokon aj o jeho poslednom hanebnom vyhlásení.

- Za to ho Slinger zabije, - zvolala nahnevane.

- Bol by som to urobil aj sám, - vyhlásil Jim, - ale chlapci mi v tom zabránili.

- Videla som, akú mal dobitú tvár, a vysmiala som sa mu, - povedala. - Priznal sa, že si ho zbil… V poslednom čase mi naháňal hrôzu. Striehol na mňa, keď som sa raz vracala domov, a zavliekol ma do krovia. Vtedy som sa dozvedela, že opustil Diamond a vstúpil do Cibeque. Hral, akúsi vysokú hru. Môj brat však nemal o Hacka záujem, hoci si ho Hack chcel získať. Mala som Archovi povedať, že Hack odišiel z Diamondu, lebo si ma ty urazil. Keď som tak nechcela urobiť, zovrel ma do náručia a takmer mi polámal kosti. A vybozkával mi celú tvár okrem úst… Vieš si predstaviť, ako som sa naľakala? Musela som predstierať, že urobím, čo si želá. Pustil ma a hneď nato som mu ušla.

- A to je všetko, čo sa medzi vami stalo? … Celý čas som vedel, že klame. No takmer mi to zlomilo srdce.

- Jim, nikdy nemal na mňa nijaké právo, - vyhlásila slávnostne Molly. - Aj iní chlapci ma chceli dostať násilím. Takisto ako ty, Jim Traft! Je to vaša slabosť. Ale prisahám ti, že nijaký muž nedostal odo mňa to, čo ty.

- Drahá! - zvolal Jim.

Nedočkavo ju objal okolo pása a ťahal dolu. Už sa nevládala brániť jeho pevnému stisku a bola by podľahla. Vtom však začula za sebou tiché kroky. Jim pocítil, ako Molly zmeravela v jeho náručí. Svetlo nad nimi zastrel tieň.

16. KAPITOLA

Na chvíľu Jim zazrel, ako sa nad ním mihla pištoľ Slingera Dunna. Potom sa naňho s výkrikom hodila Molly a prikryla ho svojím telom.

- Tak tu si, ty voš! - zasipel Slinger.

- Arch, našla som ho tu pri ceste… takmer vykrvácal, - jachtala Molly.

- A čo si tu robila? - Vyšla som si na koni, Arch… Včera… Začula som výstrel a potom si preletel okolo mňa ty ani zmyslov zbavený. A nato som ho našla.

- Mala si sa s ním stretnúť? - Nie, prisahám. Nemala. - V poslednom čase som ťa podozrieval, Molly. Konečne som si istý.

Jim sa pokúsil pohnúť, lebo výhľad mu zacláňali Molline rozcuchané vlasy. Stačil mu však iba jediný pohľad na Slingera Dunna, aby pochopil jej zdesenie.

- Dunn, neklame ťa, - povedal rýchlo. - Nemohla vedieť, že ma stretne na tejto ceste. Bol som na stope chlapovi, ktorý nám zvalil plot.

- Neverím ti. Odprisaháš každé jej klamstvo!

Jeho prenikavý zrak prekvapene spočinul na Jimovi. -Ako je, doparoma, možné, že si ostal nažive? - Guľka sa odrazila od vreckových hodiniek.

- Našťastie mám ešte ďalšiu, - zvolal Slinger a namieril pištoľ na Jimovu hlavu. Molly však bola rýchlejšia a vrhla sa na Jima.

- Pre všetko na svete, Slinger, nezabíjaj ho! - prosila.

- Zabijem ho. A najradšej by som zabil aj teba… Vstaň! Chcel Molly kopnúť, no zošmykla sa mu noha a dopadla na Jimovo stehno. Surový úder a slová hroziace smrťou prebrali Jima z meravosti.

- Odíď odo mňa, Molly, - naliehal Jim. - Ak je naozaj taký skunk, môže ťa zabiť. A ak sa ma rozhodol zabiť, nezabrániš mu v tom.

- Akosi ste sa rozhovorili, pán Traft, - poznamenal posmešne Dunn.

No Molly sa nehýbala, ba naopak, zakvačila trasúce sa ruky do Jima a pritisla sa k nemu, chrániac tak zraniteľné časti jeho tela svojím.

- Nesmieš ho zabiť, Arch! Leží na zemi… je ranený… bezmocný, - vybuchla vášnivo. - Nebolo by to ľudské. To nemôže Slinger Dunn urobiť!… Ak je to pre mňa, tak sa mýliš, strašne sa mýliš. Nikdy to so mnou nemyslel zle.

- Molly, vidí sa mi, že ti už dokonca aj urobil zle. A ty preňho klameš. Si sama proti sebe.

- Nemáš srdca, si diabol! - kričala. - Kde by sa v tebe vzala slušná myšlienka? … Zabi aj mňa!

- Ty hlupáčik!… Keby som ťa zabil, odkryl by som tvoju hanbu.

- Nemám sa za čo hanbiť, Arch. Ja som sa nezmenila, iba moje myšlienky a city sú iné… Mám ho rada. Či to nevidíš? Ľúbim ho!

- Nie som slepý! - odvrkol Slinger.

Zohol sa, schytil Molly a pokúsil sa ju odtrhnúť od Jima. No držala sa ho ani pijavica. Zahrešil a schmatol Molly za vlasy. Napriek jeho úsiliu nepodarilo sa mu ju pohnúť. Musel si stať Jimovi na plece, aby ju od neho oddelil a nezdvihol ju aj s ním. Zrazu však Molly skočila na Slingera zúrivo sťa divá mačka a pokúsila sa zmocniť zbrane, ktorú držal vo vystretej pravej ruke.

Odvaha dievčaťa a jej priznanie, že ho ľúbi, prebudili v Jimovi leva. Z celej sily kopol Slingera Dunna do ruky a vyrazil mu z nej zbraň.

- Ticho! Ktosi ide! - zašepkal Dunn chrapľavo a zmeravel.

Molly sa vytrhla z jeho zovretia a skĺzla na trávu. Jim zbystril pozornosť, no okrem búšenia vlastného srdca nepočul nič. Dunn stál ostražite ako vetriaci jeleň. Pomaly však jeho záujem ochaboval. Možno sa zmýlil. Na chvíľu zabudol na Molly, ktorá to využila a zmocnila sa zbrane. Držala ju nízko pri tele a pevne ju zvierajúc oboma rukami, mierila na Slingera.

Jim sa nevládal pozerať na jej tvár a oči, v ktorých sa zračilo strašné odhodlanie. Schmatol pištoľu a skrútil ju nabok.

- Molly, nesmieš preliať bratovu krv, ani keby si tým mala zachrániť mňa! - zašepkal. Po týchto slovách pustila zbraň.

Zdalo sa, že Slinger Dunn zvažuje beznádejnú situáciu. Ani na chvíľu nezapochyboval, že Jim namieri naňho zbraň. Jim to vedel. Zišlo mu na um, že by to mohol využiť. Nik na svete by ho nedonútil zabiť Mollinho brata.

Vtom zapraskalo v kroví.

- Ruky hore! - vyzval ich chladný hlas, pri ktorom Jimovi stuhla krv v žilách.

Dunn sa ihneď zvrtol a bleskurýchle zdvihol ruky nad hlavu. Jim sa pohol. Zočil Curlyho Prentissa, ako sa vynoril spoza jeho skrýše, zvierajúc v ruke namierený kolt.

- Choď dookola, Bud, - zvolal. - V kroví hlasne zapraskalo, potom sa zjavila natiahnutá puška a za ňou Bud Chalfack. Obaja kovboji pristúpili bližšie, sliediac okolo seba tvrdými zrakmi. Jim skryl pod seba Dunnovu zbraň, aby ju nezbadali. Urobil tak rýchlo, len čo sa spamätal.

- Otoč sa, - prikázal Curly, a keď sa Dunn obrátil tvárou k nemu, ani nebol prekvapený. V jeho očiach sa zračilo chladné podozrenie.

- Dočerta! - zvolal Bud. - Pozri, Curly! Veď je to boss… a Molly Dunnová!

Jim pohotovo využil príležitosť. Jeho dôvtip omnoho prevyšoval fyzické sily.

- Haló, chlapci, - spustil zachrípnutým hlasom. - Tak ste ma konečne našli?!… Schovajte tie búchačky!

- Čo sa tu robí? - vyzvedal Curly.

Jima pochytila radosť a bol nadšený kovbojovým správaním.

- Nič zlé, Curly. Teraz, keď ste ma našli… - odvetil veselo, hoci si uvedomoval, že jeho výzor ho usvedčuje z klamstva.

- Ste bledý ako stena, boss, a na košeli máte krv.

- Veru tak. Odlož zbraň. Aj ty, Bud. Znervózňuje ma to.

- Vy ale vyzeráte! - zahundral Curly a splnil Jimov príkaz. Aj Bud zložil zbraň. - Urobíte lepšie, ak nám to rýchlo vyrozprávate.

- Curly, - vydýchol od úľavy Jim, - včera som našiel potrhaný plot a stopy kopýt na ceste. Vydal som sa po nich dolu… Ktosi do mňa strelil a zrazil ma z koňa… Zamdlel som. Keď som sa prebral, umývala mi Molly tvár. Mal som šťastie, že áhodou tadiaľ išla. Mala namierené do tábora, aby ma varovala. Jocelyn a cibeqská partia sa ma rozhodli uniesť a pýtať od strýka výkupné. Molly počula výstrel a našla ma… Guľka sa náhodou skĺzla po mojich hodinkách a prešla mi plecom. Zaviazali sme ranu. Nevládal som však vysadnúť na koňa. Molly chcela zájsť do tábora a zavolať vás, ale ja som myslel, že bude lepšie, ak sa vráti domov. Vy, chlapci, by ste ma aj tak našli, a keby nie, mohla za vami zájsť na druhý deň… Molly sa dnes vrátila a jej brat ju sledoval. Našiel nás tu. Pravdepodobne si myslel, že som darebák, čo má s Molly zlé úmysly. Mňa to rozhnevalo a Molly zranilo. Práve keď ste prišli, vypuklo tu riadne peklo… To je asi všetko.

- Si nepochybne ostrý chlapík, Slinger Dunn, - povedal Curly so sarkazmom a znechutene. - Daj tie pracky dolu. Azda by si urobil lepšie, keby si odtiaľto zmizol. Ale kým odídeš, zapíš si za uši, ty mizerný pištoľníček zo Cibeque, že môj šéf Jim Traft nemá nikdy zlé úmysly s nijakým dievčaťom, tobôž s takou sladkou a krásnou dámou, ako je tvoja sestra.

- Niekto by ti mal rozbiť lebku! - pridal sa Bud pohŕdavo. - A dám na to hlavu, že to náš šéf raz urobí… My dvaja s Curlym sme sa pokúšali nahovoriť si Molly. Neboli sme však pre ňu dosť dobrí. Možno Jim bol. Môžeš sa však s nami staviť, že si ani Molly, ani on nezaslúžili tvoje špinavé podozrenie… A teraz zmizni a zostaň na svojej strane plota.

Keď začali hovoriť, pozeral sa Slinger na nich. Po chvíli sa nahnevane obrátil na Molly, ktorá sa už spamätala z otrasu. Nakoniec sa zahľadel na Jima. Z jeho bezcitnej tváre, ponášajúcej sa na hnedý kameň, nedalo sa takmer nič vyčítať. Potom vykročil a zmizol v kroviskách.

Napätie povolilo.

- Mizerný zelenáč. - povedal Curly, sadol si vedľa Jima a potľapkal ho. - Dostali ste guľku za Diamond! Dúfam, že to nie je také zlé.

Bud sa usadil vedľa Molly.

- Sprvu som bol strašne vydesený, boss. Nevedeli sme, kto to je… Ešte ma nič tak nepotešilo, ako keď som vás spoznal… Bola guľka hlboko? - Nie. Ale veľmi som krvácal. Napriek tomu by ste ma mohli vyložiť na koňa a dopraviť do tábora.

- A našla vás malá Molly! - zvolal Curly. Potom odhodil sombrero, zakýval kučeravou hlavou a uprel na zmätené dievča svoj prenikavý pohľad. - Či len majú niektorí ľudia šťastie!… Ako sa cítite, slečna Molly? - Teraz neveľmi dobre, pán Prentiss, - odvetila Molly so slabým úsmevom. - Ale teším sa, že to dopadlo takto.

- Vyzeráte dobre, Molly, - ozval sa ťahavo Bud. - Teda vy ste zachránili nášho šéfa? Myslím, že odteraz vám bude patriť celý Diamond.

- Chlapci, - prerušil ho šťastný Jim, - viem dokonca o diamante, ktorý čoskoro bude patriť Molly aj so šéfom Diamondu. Ak ho, pravda, bude chcieť.

Kovboji sa ocitli v nezvyčajnej situácii a stratili reč. Molly bola zmätená, slabá a úplne vyčerpaná. Zvýšil jej iba pocit vzbury.

- Zalezte na desať minút do lesa, chlapci, - požiadal ich bezočivo Jim.

Curly nemotorne vstal a Bud ho nasledoval.

Dobre, že som ich tak ohromil a neposkytol im čas spamätať sa, pomyslel si Jim. Bol najvyšší čas, lebo už začínali pomaly žartovať svojím typickým kovbojským spôsobom.

- Najprv sa rozlúčte s Molly, - dodal Jim miernejšie. Curly sa správal dôstojne a veľkoryso. - Slečna Molly, som vám vďačný. Jim zvíťazil nad Diamondom, a ak zvíťazil aj nad vami, ako naznačuje, nečudujem sa mu, že je najšťastnejším človekom v kraji. Do videnia a veľa šťastia.

Bud využil príležitosť a hodil po Molly očkom. - Zbohom, Molly. Keď som to už nemohol byť ja, urobili ste azda najlepšie, že ste zbalili šéfa.

Nato zmizli v smrekovom poraste a zvýšil po nich iba zvonivý cengot ostrôh, ktorý o chvíľu stíchol.

- Sú hrozní, ale milí, - povedala Molly a odvrátila červenú tvár. - To teda sú. A bavilo ma počúvať ich, - vyhlásil Jim. - No najlepšie je s tebou, Molly.

- To nie je pravda, - zašepkala smutne. - Zabudni na svoje starosti, drahá, - odvetil Jim. - Musíš sa poponáhľať domov. Ja už nájdem spôsob, ako ti poslať správu. Napíšem ti list alebo prídem do West Forku.

- To nesmieš! Bolo by to nebezpečné! - zvolala.

- Myslím, že sme zúčtovali aj so Slingerom. Nie je hlúpy… A povedala si mu, že ma ľúbiš.

- Čo iné som mala robiť? - zanariekala Molly.

- Prepánakráľa! Len mi nepovedz, že si klamala.

- Nie, Jim, neklamala som.

- Tak ma teda ľúbiš? - spýtal sa nedočkavo a pritiahol si ju bližšie.

- Áno… Ale nikdy viac mi už nič také nevrav!

- Nepoviem ani slova, ak by ťa to malo trápiť. Ale moja ponuka platí, Molly.

- Nie! Čo si o mne myslíš? … Zažila som najkrajšiu chvíľu vo svojom živote, keď si klamal, aby si zachránil Slingera… Curly Prentiss je skutočný chlap. Bol by Slingerovi strelil do hlavy. A môj brat to vedel… Keby som ťa nebola ľúbila už skôr, Jim, musela by som sa do teba v tej chvíli zaľúbiť… Azda je to na niečo dobré. Určite si ma zmenil. Ktovie, možno aj Slinger bude teraz iný.

- Aj ja si to myslím, Molly, - vyhlásil Jim vážne. - Ale mala by si už ísť.

Pustil ju. Bola bledá a na jej tvári bolo vidno akési čudné napätie. Znenazdajky ho objala okolo krku a pritisla svoje pery a líca na jeho tvár. - Ach, Jim! Jim!… - Potom vstala a rozbehla sa do lesa.

Vyčerpaný Jim klesol na lôžko. Bolesť na čas ustúpila a teraz sa znova ozvala. Medzitým sa vrátili kovboji, ktorých to veľmi znepokojilo.

- Pozriem sa, kam vás strelil, - zašomral Curly a s Budovou pomocou začal odvíjať obväz. - Pozri, Bud, - prehovoril napokon, - je to len taká ryha. S tým už nemôžeme nič robiť… Myslím, že ho má na svedomí to dievča.

- Hm. Už bol taký čulý, - odvetil Bud smutne. - Nie je to hrozné, čo vie s chlapom urobiť krásna žena? Ej, chcel by som byť na Jimovom mieste…

- Idioti! - vybuchol Jim, otvoril oči a sadol si. - Mlčte už a dopravte ma do tábora.

- Prepáčte, boss, - ospravedlňoval sa Curly, - vrátili sme sa, lebo sme mysleli, že vaša… že mladá dáma už odišla… Ale práve vtedy sa k vám sklonila a…

- Nemusíš mi to vysvetľovať, - prerušil ho Jim. - Ste diabli z najhorúcejšieho pekla! Nájdite mi koňa. Je tu kdesi sputnaný.

- Hneď, boss, - odpovedal Curly a vstal. - Svedomie ma už neraz hrýzlo, lebo som pre dievča podozrieval kamarátov…

Zamierili do lesa, hojdajúc sa v bokoch. Jim zachytil ich chichot a šepkanie. Napokon sa lesom rozľahol jasný smiech Curlyho. Musel ich mať rád. Uvedomoval si, že sa potajomky radujú z jeho úspechu u Molly Dunnovej. Ale čo na to povie strýko? Jim sa rozhodol počkať s celou vecou dovtedy, kým sa mu nejako nepodarí zariadiť, aby starý mládenec uzrel Molly v jej bielych šatách. Ostatné už bude jednoduché. Tu si však Jim spomenul, že ho Molly odmietla a požiadala, aby jej to už nikdy nespomenul. Úbohé, utrápené, rozkošné žieňa!

Jimove úvahy prerušil príchod kovbojov s koňmi. Bud našiel sedlo a vošiel do úkrytu po prikrývky.

- Tak poďte, šéf Diamondu, - vyzval Jima, ale neurobil ani krok, aby mu pomohol na nohy.

Jim sa doplazil ku kolu, čo držal celý úkryt, a použil ho ako podporu. Sťažka sa postavil. Chvíľu ho chytal závrat, potom to prešlo.

- Vezmite ten liek a uterák, - prikázal a vyšiel.

Bud si spieval jednu zo svojich texaských pesničiek: "Keď sa chlapec zaľúbi do peknej hrdličky, bude sa mu krásnym zdať tento svet celučký…"

Ani sa nepokúšali pomôcť Jimovi na koňa a on zasa ničím nenaznačil, že by mu ich pomoc veľmi pomohla. Bola to tvrdá, kovbojská škola. Jim si spomenul na Sparťanov. Prišiel k záveru, že Curlyho a Budova matka boli Sparťankami. Keď sa vyškriabal do sedla, plece mu zovrela prudká bolesť.

Vydali sa na cestu: Bud vpredu, Curly za Jimom.

- Boss, - ozval sa zrazu Curly, - ste si istý, že do vás nestrelil Slinger Dunn? - Čo ti to prišlo na um? - zvolal Jim, ktorý v tom okamihu nemusel predstierať prekvapenie.

- Lebo keď sa obrátil tvárou k nám, čakal, že ho prevŕtam. A naskutku som nemal od toho ďaleko.

- Bol by to hrozný omyl, Curly, - vyhlásil Jim vážne.

Na rovine si Jim počínal v sedle celkom dobre, ba dokonca aj pri prvom stúpaní. Keď sa však dostali k strminám a k drsnejším úsekom, musel sa držať sedla. Nikdy predtým ho netrýznila taká mučivá bolesť, ale premohol sa. Vedel, že to musí dokázať, lebo inak ho títo kovboji nikdy do ničoho nepustia samého. Zatínal zuby, aby od bolesti nekričal. Nič na svete by ho nebolo dostalo zo sedla. Keď napokon dorazili do tábora a kovboji spustili krik, nemal do toho ďaleko, no vydržal to.

17. KAPITOLA

Trvalo týždeň, kým sa Molly Dunnová upokojila. Asi sa mi to všetko prisnilo, pomyslela si.

Šťastie jej žičilo. Rodičia ani nevedeli, že bola takmer dva dni preč. Stalo sa tak aj vďaka Slingerovi, ktorý prišiel domov oveľa skôr ako ona. Molly neprestajne cítila na sebe Slingerov uprený pohľad. Inakšie si ju nevšímal, neprehovoril k nej ani slova, ničím nedal najavo, že vie o jej prítomnosti. Bol však zmätený, nevedel, čo robiť, a tak celé hodiny trávil v nečinnosti. Z času na čas sa vybral na pole či do lesa, ale nikdy si nezabudol vziať so sebou pušku. Molly ho zopárkrát zazrela, ako sa opiera o strom a bez pohnutia pozerá do lesa.

- Čo je tvojmu bratovi? - vyzvedala sa. pani Dunnová.

- Počujem ho v noci chodiť po verande.

- Myslím, že sa zaľúbil, - odpovedala Molly šelmovsky. - Vtedy sú ľudia čudní.

- Čo ty o tom vieš! - zahriakla ju matka.

Molly sa už-už dralo na jazyk priznanie, že aj ona o tom čosi vie. Odrazu však zosmutnela. Prežívala dni, keď si nemohla ani oddýchnuť, ani snívať a nikde nenachádzala úľavy. Bolo jej akosi ťažko na duši a chcelo sa jej zomrieť. Rozmýšľala o tom, že sa utopí vo veľkom Javorovom prameni. Predstavovala si, ako leží na dne priezračnej vody s bielou tvárou, s vlajúcimi vlasmi a s otvorenými očami a hľadí hore na krutý svet, ktorý sa rozhodla opustiť. Táto predstava ju trocha upokojila. Našiel by ju Arch a vedomie, že aj on je sčasti príčinou jej smrti, spôsobovalo by mu muky. Myslela aj na matku, ktorú by trápili výčitky svedomia. Potom si zasa predstavovala, že by ju - chladnú a mŕtvu na dne prameňa - mohol nájsť Jim. Až sem ju dohnal! Bolestné vzrušenie sa zmenilo na sebaľútosť. Prečo by mal Jim trpieť? Neurobil predsa nič, iba sa do nej zaľúbil, a stálo ho to takmer život. Chcel ju predsa vyslobodiť z tohto zapadnutého kúta. Nie, nemôže ho urobiť ešte nešťastnejším, ako už je. Musí sa zrieknuť myšlienky na samovraždu.

Pre starosti nevládala ani pracovať. Matka sa na ňu preto hnevala. Celý deň sa motala po kútoch, vyberala si tmavé a pusté miesta, ktoré sťaby boli v súlade s jej náladou. Podvečer sedávala na čistine a pozorovala netopiere a kuviky. Nemohla spávať, a tak sa celé hodiny krčila vo svojom malom okne na povale. Tma a ticho pred svitaním jej pripomínali vlastný život.

Nadišla druhá nedeľa. Bude azda rátať dni svojho života od chvíle, keď naposledy videla Jima? Čo ju čaká? Andy ju pozýval na prechádzku, ale ospravedlnila sa. - Si chorá, Molly? Vyzeráš hrozne, - povedal úzkostlivo.

Popoludní pricválal na koni mladý Keech. Tváril sa veľmi tajomne a Molly už začínala strácať trpezlivosť. Keď nadišla vhodná chvíľa, zašepkal jej, že priniesol čosi, čo nechal vonku pri bráne. Nič viac už nepovedal a odišiel ešte tajomnejší, ako prišiel.

- Hlupák, - zašomrala si Molly, ktorú v týchto dňoch akosi nič nezaujímalo. - Čo to má znamenať? Zvedavosť ju však premohla. Vyšla pred bránu a začala hľadať v kroví. Zakopla o veľký, úhľadný balík. Bol zabalený v papieri, aký videla v jednom z veľkých flagerstownských obchodov. Molly to nahnevalo. Chce sa azda mladý Keech hrať na romantického gavaliera? To bolo veľmi nepravdepodobné. Keby dar bol od neho, iste by chcel vidieť, ako ho prijme.

Balík bol prvým posolstvom od Jima. Molly to predpokladala a teraz sa vášnivo obviňovala, že o tom čo len na chvíľu zapochybovala. Ale možno na ňu zabudol. Mohol to byť žart alebo čosi podobné.

Molly čakala, že sa jej naskytne príležitosť nepozorovane odniesť balík do nerušenej samoty svojho podkrovia. Tam ho trasúcimi rukami a s búšiacim srdcom otvorila. Vnútri boli tri menšie balíčky, jedna stará kniha a niekoľko novších. V jednom balíčku bola stuhou previazaná škatuľa cukríkov, v druhom najkrajšia hodvábna šatka, akú kedy Molly videla, a v treťom rozkošná súprava na šitie.

- Je to určite od Jima, - zašepkala a horúčkovite hľadala odkaz. Nenašla však nijaký. Pomaly strácala nádej. Poprezerala knihy, prečítala si ich názvy. Stará kniha bola školská učebnica gramatiky, v ktorej sa zrejme často listovalo. Na titulnom liste našla napísané: James Traft, Wellsvillská vysoká škola, 1. septembra 1878.

- Teda tak! Poslal mi svoju učebnicu spred desiatich rokov… Čo to má znamenať? Molly to znepokojilo, bola zmätená a vyľakaná. ,Má to byť jemný pokyn, aby som sa naučila správne hovoriť? ' pýtala sa sama seba. Znechutilo ju to, aj nahnevalo. Ale hnev rýchlo pominul. Prečo by Jim chcel, aby odstránila medzery vo svojom vzdelaní? Na to bola iba jediná odpoveď. A Molly sa opäť vznášala od blaženosti. Chcel, aby študovala, a veril jej. Chcel… Ale Molly radšej nepokračovala v úvahách.

Pritisla si knihu k srdcu, uvedomujúc si svoju bolesť i radosť, a potom ju vložila pod vankúš. Bozkala hodvábnu šatku a zaviazala si ju okolo hrdla. Zvyšok popoludnia presedela v okne, jedla cukríky a čítala knihu. Každú chvíľu však odvrátila pohľad od knihy a zašepkala: - Prečo mi nenapísal list? Potom pochopila, že Jim jej chcel celú vec uľahčiť.

Celý nasledujúci týždeň sa Molly učila, až ju z toho rozboleli oči. Robila si preto výčitky, ale nemohla si pomôcť. Opäť ju začali prenasledovať chorobné predstavy o odchode zo sveta. No v trápení nachádzala aj radosť. Prečo nemôže byť jej život taký ako život románových hrdiniek? Keď zistila, že knihy majú nad ňou priveľkú moc, vrátila sa ku gramatike.

Nasledujúcu nedeľu Molly očakávala, že sa znova zjaví mladý Keech. No neprišiel a jej sa zmocnilo rozčarovanie. Bola z toho zúfalá, ale napokon sa jej vrátila duševná rovnováha. Keech by musel ísť až do Flagerstownu - a to trvalo celý deň - a ďalší potreboval na spiatočnú cestu. A ten istý čas by si vyžiadala aj cesta do Cibeque. Štyri dni. Bolo to priveľa. Mohol by však prísť budúcu nedeľu. A Molly žila v tejto nádeji celý týždeň.

Prišiel september. Popri cestách a na poliach zlato rozkvitli jesenné kvety. V údolí zhnedlo papradie. V priesmykoch pod Diamondom žiarili v slnečnom svetle šarlát, purpur a zlato. Bola tu jeseň, ročné obdobie, ktoré mala Molly najradšej.

Slingér častejšie zostával doma. Iba kedy-tedy si zašiel do dediny vypiť. Raz či dvakrát sa na ňu hrubo osopil. Pozberal a uskladnil kukuricu, opravil plot, aby sa na pole nedostali diviaky, poznášal a nasekal drevo na zimu.

Molly so smútkom pozorovala, ako sa zožiera a čaká, kedy ho navštívi šerif z Flagerstownu alebo kovboji z Diamondu. Ale nik sa nezjavil. Do West Forku sa nedostalo ani slova o tom, že niekto postrelil Jima Trafta. Molly verila, že nič podobné sa už nestane, a povedala to aj bratovi.

No po kraji kolovali iné zvesti a na niektorých mohlo byť aj čosi pravdy. Plot sa zatiaľ nedostal za Tobe Well. Diamond musel teraz venovať všetko svoje úsilie oprave poškodených častí plota. Na cestách bolo vídať malé čriedy dobytka. Hnali ich jazdci, ktorých meno sa báli vo West Forku čo len vysloviť. V dedine sa zjavilo množstvo peňazí. Sem-tam sa vyskytla aj prestrelka, no bez následkov. Taký bol aj útok na Andyho Stonehama, keď šiel za Molly.

Prišla ďalšia nedeľa. Molly dlhé hodiny zúfalo čakala, až sa konečne zjavil mladý Keech. Tváril sa ešte tajomnejšie a dôležitejšie, ešte väčšmi žmurkal a sprisahanecky sa usmieval. Molly z neho takmer zošalela. Zostal s ňou celú neznesiteľnú hodinu, počas ktorej sa Molly musela správať ako pozorná hostiteľka. Všetko sa to odohralo pred očami strápeného otca, podozrievavej matky a všetko vidiaceho brata. Napokon Keech oznámil, že chce ešte zájsť do West Forku, a Molly ho odprevadila až po cestu, čo viedla od kôlni. Tam nechal koňa.

- V kôlni som skryl balíček. Je pre teba, - ozval sa s významným úsmevom. - Zastavím sa na ceste späť, keby si chcela poslať list.

- List! - zhrozila sa Molly. - Kedy sa budeš vracať? - Na súmraku. Zapískam, - odvetil a odcválal.

Molly za ním hľadela s pocitom viny. Bol presvedčený, že sa zúčastňuje na záletoch Jima Trafta. Nič nezostane v tajnosti, aj keby mladý Keech chcel zadosťučiniť dôvere, ktorú Jim v neho vkladal. Molly poznala takýchto mládenčekov. Čoskoro sa všetci vo West Forku dozvedia, že dostáva dary od synovca bohatého starého Trafta. Pribudne jej ďalší vrúbok. Niežeby sa bála o seba, ale myslela skôr na Jima a na to, že ľudia z West Forku zasa budú mať čosi proti nemu. Nikdy nepochopia, že by mal aj čestné úmysly. Ach, keby ich len mohol presvedčiť o svojej statočnosti a dobrote!

Zašla do kôlne a našla balík. Bol trikrát taký veľký a ťažký ako predchádzajúci. Molline prsty sa nedočkavo chveli. Chcela balík otvoriť, ubránila sa však tejto túžbe a skryla ho. Potom sa vrátila dnu. Mala by ho Jimovi poslať nazad, ale nemala na to síl. Uvedomovala si, že by ho tým mohla uraziť. Napíše mu, aby jej už nič viac neposielal.

Vo svojej izbičke v podkroví sa Molly trápila s listom. Celý ho skropila slzami. Vedela, že dáva Jimovi do rúk dôkaz o svojom nedostatočnom vzdelaní. Bolelo ju to, avšak nehanbila sa a písala tak, ako bola schopná. Spočiatku chcela písať len krátko, ale potom musela Jimovi vysvetliť, prečo jej už nesmie posielať dary, prečo na ňu musí zabudnúť. Vždy znova a znova sa jej žiadalo čosi dodať. Akosi nemohla s písaním skončiť.

Keď čakala pri ceste na Keecha, pochytil ju smútok. Cítila sa ako nikdy predtým. Toto bol koniec krátkej romance.

O chvíľu priklusal Keech a vzal list. - Pôjdem, Molly, - povedal. - Musím sa ešte zastaviť hore v Cibeque. Mám tam vybaviť dajaké vlastné záležitosti, haha!… Do videnia nabudúce.

Molly počkala, kým zašiel do lesa. Chvíľu tam ešte stála a pozerala sa na masív Diamondu, z ktorého sa rozlievala žiara zapadajúceho slnka. Cítila, že ju obrali o lásku a šťastie. No aj za ten kúsok blaha, ktorého sa jej dostalo, bola vďačná.

Pod rúškom hustnúcej tmy vybrala balík a zaniesla ho do domca. Zavrela sa do svojho súkromia v podkroví, kam okrem nej nik nechodil. Nik okrem Archa, ktorý raz opravoval strechu, tam ešte nebol.

Chvejúca sa Molly sadla si pod okno s rukou na drahocennom balíku. Nemohla sa dočkať, až ho otvorí, tešila sa na jeho obsah.

Zotmelo sa. Otvoreným oknom začal prúdiť chladný vzduch z hôr. Za ním sa ako čierny rám týčili borovice. Videla čistinu s obrovskými vyschnutými stromami a bledé, holé škvrny polí. Kdesi zazvonil kravský zvonec a zaštekal pes. Všade vládol pokoj, iba v jej srdci bola úzkosť a strach. Napokon zažala lampu a pri jej nejasnom svetle otvorila balík. Hanbila sa za nedočkavosť, s akou ho otvárala, no nemohla si pomôcť. Starostlivo roztriedila balíčky a dala sa hľadať list. Ani tentoraz tam nijaký nebol. A Molly tomu bola rada. Keby si prečítala naliehavé slová o láske a nádeji, nenašla by už viac pokoja. Možno sa neuspokojí s jej listom, možno ho pobúria jej odriekavé slová a príde ju navštíviť. Srdce jej poskočilo. Potom sa však pomaly utíšilo. Nepríde. Je hrdý, neriskuje, aby ho Molly po tretí raz odmietla.

V balíku boli ďalšie knihy zo Saint Louis. Na jej prekvapenie na všetkých balíčkoch bolo meno tohto vzdialeného mesta na východe. Obstaral si pre ňu dary zo Saint Louis!

Flagerstownské obchody neboli dosť dobré. Mohla tomu odolať? Celú hodinu sa Molly pásla zrakom na množstve krásnych a užitočných vecí. Mal takt a vkus. Neposlal jej drahé dary, aby ju ohúril.

- Och, drahý, - šepkala, - keď prídeš, bude celý deň náš.

Potom sa pobrala na lôžko a plakala, kým nezaspala.

V nasledujúcich dňoch Molly prešla rozličnými štádiami: od radosti k sebaľútosti, od rezignácie k urazenej vzbure. Napokon jej zostalo zúfalstvo. No život plynul ďalej, práca sa musela urobiť.

V sobotu popoludní zašla s matkou po mesiaci do mesta. Sobota bola jediným dňom, keď sa West Fork prebúdzal zo svojej ospalosti. Molly sa teraz bridilo ukazovať na verejnosti. Bola však zvedavá, či sa klebety o nej nedostali do West Forku. Len čo stretne nejaké dievča či chlapca, na prvý pohľad zbadá, či vedia o romanci, čo ju opantala svojou čarovnou mocou.

Obchod Enocha Summersa stál na hlavnej ulici. Skladal sa vlastne z niekoľkých za sebou spojených menších obchodíkov. Oproti nemu bol Macov saloon, miesto pochybnej povesti, kde sa najrýchlejšie šírili rozmanité pochybné chýry. Starý Enoch sa pozeral naň s otvorenou nevraživosťou. Aj pred jeho obchodom bola široká veranda so schodami v strede a zboku ako takmer pri každom západniarskom obchode. V dedine bolo veľa návštevníkov, čo sa dalo odhadnúť aj podľa množstva osedlaných koní a bričiek na priestranstvách pred domami.

Azda po prvý raz bola Molly rada, že prišla s matkou. O pani Dunnovej sa totiž vedelo, že nie je veľmi zdvorilá k Molliným obdivovateľom. Molly musela prejsť kordónom starých i mladých, cudzích i známych mužov. Konečne prišli do Summersovho obchodu. V tomto čase býval vidiecky obchodník aj so svojimi pomocníkmi najväčšmi zamestnaný. Pani Dunnová a Molly museli počkať, kým na ne príde rad. Pani Dunnová dychtivo počúvala najnovšie klebety vo West Forku. Molly sa bridili. Aby ich nemusela počúvať, prešla do druhej miestnosti. Čoskoro sa ocitla pri dverách a zo zvedavosti vyzrela von. Práve sa k verande blížil mladý muž, v ktorom Molly hneď spoznala Jima Trafta. Veľa nechýbalo a bola by zamdlela. Odrazu vonku utíchli hlasy a Molly pochopila, že nie je prekvapená iba ona. Jim si prezrel skupinku povaľačov na verande, potom zoskočil z koňa, chytil uzdu a urobil pár krokov smerom k obchodu.

- Dobré popoludnie, páni, - povedal chladne a jeho zvučný hlas zazvonil. - Volám sa Jim Traft a hľadám Slingera Dunna.

Molly si zahryzla do jazyka, aby nevykríkla. Vzápätí sa chcela vrhnúť k Jimovi, ale uvedomila si, že by to bola hlúposť. Iste by to neschválil. Rýchlo preletela zrakom po jeho štíhlej postave. Mal na sebe menčestrový oblek, vysoké topánky a hnedú košeľu a bol bez zbrane. Molly sa upokojila. Nemal v úmysle bojovať. A tak ani Slinger, čo ako by bol vyprovokovaný, nemôže zastreliť bezbranného človeka pred zrakmi toľkých ľudí. Jim vyzeral mužne a úhľadne.

- Slingera Dunna nájdete v Macovom saloone, pán Traft, - ozval sa ktosi ťahavým hlasom.

- Ďakujem, - povedal Traft, hodil jednému z uličníkov strieborný dolár a povedal: - Johnny, choď a povedz Slingerovi Dunnovi, že ak sa nebojí vyjsť, rád by sa s ním stretol Jim Traft.

Chlapec schytil dolár a odbehol z verandy. Jim pokročil bližšie. Musel mať asi veľmi vážnu príčinu, keď prišiel za Slingerom do jeho vlastného brlohu. Molly prebehla vlna vzrušenia. Už nemohla odísť z obchodu; bola ako pribitá na mieste. Po Traftovom odkaze rozprúdila sa na verande tichá vrava. Dverami a oknom videla Molly asi tucet ľudí. Keby Jim nazrel dnu, určite by ju zbadal. Našťastie bol obrátený k Macovmu saloonu.

- Hroma! Slinger ide! - zvolal ktosi.

- Nedalo mu to pokoja, - poznamenal iný.

Obaja stáli blízo dvier a sčasti zakrývali Molly. Slabučko pohla olovenými nohami, aby sa dostala kúsok dopredu. Slingera ešte nebolo vidieť. Ľudia za ňou sa tlačili dopredu. Potom zaznel cvengot ostrôh. Molly na chvíľu vzbĺkla a vzápätí zmeravela. Zazrela Slingera kráčať verandou, aby sa stretol s Traftom.

- Poslali ste po mňa tohto chlapca, aby som prišiel, ak sa nebojím? - spýtal sa a ľavou rukou mu šklblo dozadu. Pravá ruka mu významne visela pri tele.

- Dobrý deň, Slinger. Áno, poslal som po teba, - povedal Jim a vystúpil na posledný schod. Pozrel sa Slingerovi priamo a nebojácne do očí, zahasil cigaretu, ktorú držal v ruke, a vyhodil ju z verandy. Na rukách mal rukavice.

- Mali by ste si dávať pozor a nevolať ma tak.

- Nie je to urážka. Chcel som, aby si prišiel.

- A načo, pán Traft? - Je toho viac, Slinger. A tak som rád, že sú tu aj tvoji priatelia a ľudia z mesta, - odpovedal Traft. Za Slingerom vyšla zo saloonu malá skupinka mužov. Zostali stáť pod verandou pri zábradlí, kde sa priväzovali kone.

- Čo chcete? - spýtal sa netrpezlivo Dunn, spola nazlostený a spola prekvapený.

- V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť. Moja partia ťa podozrievala, že nám strhávaš plot. Teraz sme prišli na to, kto to urobil, a hoci sme nikdy nahlas nevyslovili tvoje meno, chcem sa ti verejne ospravedlniť. Za seba, aj za Diamond.

- Nik sa mi nemusí ospravedlňovať, - zahučal Dunn a zlostne sa zasmial. - Hoci naozaj nemám nič s rúcaním vášho plota.

- Dobre, to je jedna vec. Druhou je, že sa tu šíria reči o tvojej sestre a o mne. A ty im veríš. Povedal si to Hackovi Jocelynovi a Sethovi Haverlymu. Vraj som Molly urazil a ublžil jej.

- Áno, povedal som to, - prisvedčil Slinger sebavedome, ale predsa len trocha váhavo.

- Teraz dobre počúvaj, - povedal Traft hlasnejšie. -Strašne sa mýliš. Zaľúbil som sa do Molly a zdá sa, že poriadne. Požiadal som ju, aby sa za mňa vydala. Dokonca dvakrát!… Je to urážka? A požiadam ju ešte raz. Bude to urážka? - O to nejde.

- Skôr ako som ju o to požiadal, objal som ju. Myslím, že ani to nebola urážka. Čo by na to povedal čestne zmýšľajúci človek, keby vedel, že som ju hneď požiadal o ruku? Prehrešil som sa? - Nie. Myslím, že nie, - povedal Dunn.

- Vďaka ti… Molly ma však odmietla. A ako mi povedala, jednou z príčin je, že je sestrou Slingera Dunna.

Molly videla, ako Arch ustúpil. Bola vzrušená a hrýzlo ju svedomie. Bolo jej Archa ľúto. Traftove slová bodali ako nôž.

- A teraz počúvaj, Slinger Dunn, - pokračoval Traft hromovým hlasom. - Dozvieš sa čosi. Keby si bol čo len spolovice taký chlap, za akého sa pokladáš, nechal by si tento život, pozostávajúci zo záhaľky, z pitia a strieľania. Vzdal by si sa ho pre sestru. Je to krásne a dobré dievča, ty prekliaty hlupák! Zaslúži si lepší život ako tento, v ktorom ju ustavične zahanbujú a ponižujú pre nehodného brata… Ale ty nemáš dosť rozumu, aby si prišiel na to, čoho je hodna. A pokiaľ ide o to, ako sa o nej vyjadruješ, si špinavý, odporný skunk a podliak. Si luhár a mizerný cibeqský krvilačník! Nie som bohvieaký strelec, ale ak nie si zbabelec, odložíš pištoľu. A prisahám, že ak ťa nezbijem, ako si zaslúžiš, požičiam si kolt a budem sa s tebou biť tvojou vlastnou zbraňou.

Slinger ani na chvíľu nezaváhal. Odopäl si pás a podal ho komusi z okolostojacich. Odhodil sombrero a odhalil poblednutú tvár. Urobil posunok svedčiaci o veľkom hneve a nesúvisle čosi povedal. Potom sa ako leopard vrhol na Trafta.

Molly videla, že Jim sa pohol rovnako rýchlo a v tej istej chvíli aj udrel. Zadunel úder a zmietol Slingera z verandy. Iba sťažka sa udržal na nohách. Narazil však do zábradlia, ktoré sa zlomilo.

Kone zafŕkali a vzopäli sa. Zástup zhíkol. Bitky bývali v Cibeque také časté ako jedlo, no oveľa zábavnejšie. Ľudia sa vyvalili z obchodu, obkolesili mužov a zakryli Molly výhľad. Chrbtom k stene, plná strachu sa vymotala von. Ťahalo ju to do kruhu. Bola hrdá na Jimovo smelé vystúpenie, ale cítila, že v boji so Slingerom nezvíťazí. Narazila na lavicu a postavila sa na ňu.

Videla, ako Jim zostupuje po schodoch, aby sa stretol so Slingerom. Údery sa divo striedali. Slinger pomaly ustupoval pred Macov saloon. Čosi nebolo v poriadku, bolo tu čosi nezvyčajné, ako Molly nejasne vyrozumela zo šepotu ľudí. O Slingerovi sa vedelo, že je rýchly ako divá mačka. Ale tentoraz nebol. Nasledujúci úder ho zrazil na zem. Smiešne sa rozpľasol. Zástup rozvášnený bojom privítal jeho pád výkrikmi.

Slinger sa tackavo postavil, ale Jim ho opäť zrazil. Slingera sa zmocnila zúrivosť. Zástup pochopil, že mládenec z Diamondu neodíde zmrzačený. Aj keď ho nenávideli, prekvapil ich. Molly už nerozoznávala výkriky, posmešky a huckanie protivníkov.

Odrazu Slinger vyskočil a vyslal smerom k Traftovi niekoľko strašných úderov. Nato sa zavesil naňho a pokúšal sa podraziť svojho protivníka a zvaliť ho na zem. Ale Jim bol ťažší a silnejší, a tak sa Slingerovi vymkol. Ďalším úderom ho opäť zrazil na zem. Zavládlo ticho. Že by bol Slinger porazený? - Vstaň a bojuj, ty Indián! - zakričal Traft. A naozaj, Dunn vyzeral a pohyboval sa ako Indián.

Na toto zvolanie vyskočil. Zakrvavený a špinavý začínal strácať rozvahu. Niekoľkokrát udrel, ale Traft jeho útok odrazil. Dunnova hlava poskočila hore. Ďalší úder ju zrazil dozadu a tretí, presne na nos, ho položil na zem. Z nosa mu tiekla krv.

Tentoraz už Slinger nevyskočil. Pochopil čosi, čo už dav dávno vedel. Pomaly a rozvážne vstal. Z nosa mu tiekol pramienok krvi. Stekal cez zovreté pery a vyčnievajúcu bradu na košeľu a na zem. Zmenil taktiku. Nehnala ho už iba zlosť. Začal bojovať s rozvahou. Obyčajný bitkár by už bol na konci so silami. Dunn však mal ešte dostatok síl i vôle. Keby si bol osvojil tento štýl hneď na začiatku, bol by urobil lepšie. Takto predsa len kedy-tedy Trafta zasiahol. No ten vedel rany nielen rozdávať, ale aj prijímať. Nedal na sebe znať, keď ho úder zasiahol. Jeho spôsob boja bol jasný. Ľudia začali uzatvárať stávky. Predpovedali Jimovi víťazstvo. Molly pochytila radosť nad Jimovou neočakávanou šikovnosťou. Vyskakovala na lavičku, vzápätí z nej zoskakovala a kričala.

Čoskoro Slinger išiel opäť k zemi. Poslala ho ta Traftova pravačka. Bol to rýchly úder, uzatvárajúci celú sériu krátkych, a dopadol presne. Molly videla, ako sa brat zložil do prachu.

- Myslím, že teraz ho Slinger roztrhá. Je už najvyšší čas, - vyhlásil akýsi mladý chalan stojaci pred Molly.

- Hm, na to som hrozne zvedavý, - poznamenal jeho kamarát.

Nebolo treba dlho čakať. Slinger Dunn ešte nebol porazený. Molly počula o triku s "roztrhaním", ale nikdy ho nevidela, hoci zažila už dosť bitiek medzi chlapcami v Cibeque. Neraz museli prerušiť tanec a tanečníci sa rozbehli k stenám, pokým sa uprostred miestnosti odohrával neľútostný boj.

Ale z Molly už vyprchal strach o Jima. Bola presvedčená, že sa ubráni hocijakému triku. Slinger pomaly krúžil okolo Jima, ktorý bol pripravený na nový útok. Vytušil, že Dunn sa ho pokúša zatlačiť k stene. Zastal a čakal. Zrazu sa Slinger s nepredstaviteľnou pružnosťou postavil na hlavu a natiahol nohy, takže boli vyššie ako predtým jeho plecia. Mal na sebe topánky s dlhými ostrohami. Začal kopať smerom k Jimovi. Stál na zátylku a na lakťoch.

- Roztrhaj ho, Slinger, - zakričal akýsi valibuk. Zástup zareval.

Slinger vzpriamený na lakťoch a rýchly ako mačka pritlačil Jima k stene a kopol. Ostroha sa zaryla do steny. Ďalšia rana zasiahla Jima do ramena a roztrhla mu košeľu až po zápästie. Molly zbadala vytrysknúť krv. Potom ostroha zasiahla Jimovu bradu. Vtedy už Molly skríkla na brata, ale jej hlas zanikol v hluku. Aj keď Slinger nezabije Jima, zmrzačí ho na celý život. Zoskočila z lavice a začala pobiehať sem i ta, pokúšajúc sa preniknúť kruhom chlapov. Zrazu ju zarazil chrapľavý, zdesený výkrik. Pretisla sa dopredu.

Jim sa zohol a oboma rukami objal Slingerove nohy. Hrozné ostrohy trčali dohora a sotva sa hýbali. Jim odhodil Slingera od seba tak mocne, že sa celý obrátil okolo svojej osi a dopadol s temným buchnutím. Jim skočil ťažkými okovanými topánkami priamo na Slingera, pričom stratil rovnováhu a padal tak, že ešte stačil Dunna kopnúť. Prevalil sa, vyskočil a dopadol naňho práve vo chvíli, keď sa toto ohavné, krvou a hlinou zašpinené indivíduum pokúšalo pohnúť.

Jim mu oboma rukami stisol hrdlo, zdvihol ho a začal ním udierať o stenu. Dunnova hlava s dunením dopadala na drevo. Jim neustával. Keď Slinger s prevrátenými očami a s vyplazeným jazykom klesol dolu, Jim ho znova hodil o stenu. Potom ho strašne udrel. Slinger sa v bezvedomí zviezol na zem.

Zástup zmĺkol. Molly sa skryla za jedného z okolostojacich. Jim na okamih uprel pohľad na zem, kde ležal jeho porazený protivník, potom si šatkou zotrel z tváre krv, pot a špinu. Stál obrátený k Molly bokom, takže si mohla všimnúť bledé, napäté líce.

- Pozrite sa, chlapci, - dychčal Jim. - Prišiel som sem, aby som zbil Slingera a ponúkol mu prácu… Myslím, že by sa na ňu hodil… Dokončím ju s mojou partiou… Keď sa preberie, povedzte mu, že ak bude hrať otvorenú hru, mám preňho v Diamonde miesto.

Potom Jim kývol zástupu na rozlúčku a odišiel. Molly prekĺzla naspäť na verandu a ani nepomysliac na matku, ponáhľala sa do druhého kúta obchodu. Vyšla postranným východom a s plačom sa rozbehla domov.

18. KAPITOLA

Molly bola doma bezpečne ukrytá v podkroví. Veľmi jej to však nepomohlo, len sa jej voľnejšie dýchalo a nik ju nevidel. Jej život v Cibeque sa chýlil ku koncu. Dostala verejné, kráľovské zadosťučinenie. Roznášači klebiet prišli o svoj chlebíček. Jim Traft zbil Mollinho brata takmer na smrť. Pred všetkými na ulici sa priznal k svojej láske k nej. A takisto pred všetkými rozhlásil aj neuveriteľnú skutočnosť, že Molly Dunnová dvakrát odmietla jeho ponuku na sobáš a že ju má v úmysle požiadať o ruku znova. Slingera Dunna nazval všetkými mrzkými menami, ktoré mu prišli na jazyk, potom ho do nemoty zbil a ľuďom, čo sa tomu prizerali, povedal, že má preňho miesto v Diamonde a že ak je chlap, tak ho prijme.

Ani jeden z romantických príbehov, čo sa opisovali v knihách od Jima, nebol taký dramatický ako skutočné udalosti vo West Forku. Bolo to takmer neuveriteľné. Molly však vedela, že srdcu sa nedá veriť. Jim Traft urobil strašnú vec, ktorá jej vyrážala dych. Jeho citlivá duša nenašla v údolí pochopenie, ale to, že zbil Slingera, divú mačku zo Cibeque, a hneď nato mu ponúkol miesto v najlepšej partii kraja, stretlo sa so všeobecným uznaním. To bola reč, akej v údolí rozumeli.

Molly začala veriť, že Jim Traft je nepremožiteľný, múdry a silný, lebo dal svojim nepriateľom poriadnu príučku. Tak dlho snívala a rozmýšľala o Jimovi, že mu prestávala rozumieť. Na všetky tie udalosti reagovala slovami: - Ak príde sem, padnem mu k nohám.

Matka sa vrátila a Molly čakala nepríjemná polhodina. Pokúsila sa proti nej obrniť.

- Si hore, Molly? - ozval sa ostrý hlas.

- Áno, mama.

- Hneď poď dolu!

Molly síce vybehla rýchlo, ale po priečkach zostupovala čoraz pomalšie, až sa jej nakoniec zdalo, že z posledných spadne. Matka tam stála so založenými rukami a pozerala na ňu s celkom novým a prekvapeným výrazom.

- Prečo si ušla domov? - naliehala.

- Strhla sa bitka… naľakala som sa.

- Nebolo čoho, veď išlo o tvoju česť. Počula si, Molly, čo ten mladý Traft povedal? - Áno, mama. Počula.

- A je to pravda? Naozaj ťa požiadal o ruku? Molly smutne prikývla.

- Je toho plný West Fork. Ľudia o tom hovoria na ulici. Povedali mi to už zo desiati, ba hádam i viacerí… celý tucet. Nemohla som tomu uveriť. Vieš určite, že to nie je podvod? Behala som všade a hľadala ťa.

- Je to strašná pravda, mama, - prisvedčila Molly odhodlane.

- Strašná? ! Zbláznila si sa, dievča? … Mne to znie ako sladká hudba… naozaj si odmietla mladého Trafta? - Samozrejme.

- Ale veď ho máš rada! Trápi ťa to, odkedy si sa vrátila z Flagu. Bolo na tebe vidieť, že si takmer chorá od lásky. A či nie? - Naozaj som z čohosi chorá, mama, - odpovedala Molly.

- Tak prečo si ho teda vlastne odmietla? - Pretože som Molly Dunnová zo Cibeque!

A skutočne vypukla búrka, ale nie taká, akú Molly čakala. Bolo to prekvapujúce. Matka ju obvinila, že nemá dosť rodinnej hrdosti. Dozvedela sa, že je vnučkou Rosy Hillyardovej z Virgínie a že má modrejšiu krv ako hociktorý z Traftovcov.

- Či som sa vždy nesnažila udržať tie drevá z West Forku čo najďalej od teba? - kričala pani Dunnová, sťaby tým protestovala proti urážlivému spôsobu, akým ju oklamali. - Nevychovávala som ťa celkom inak? Vždy si bola niekto, Molly Dunnová. Preto sme sa s otcom nezhodli. A teraz je to tu. Uchádza sa o teba pekný mládenec. Je do teba šialene zaľúbený. Už sa o tom povráva po West Forku. Nazývajú ho zelenáčom, ale napriek tomu ho ešte nik nepremohol. Takmer ti zabil brata a ľudia neboli veľmi odchodní povedať, že by bol dobre urobil… Ten chlapec to na západe dotiahne ďaleko, Molly. Je to predsa synovec starého Trafta, ktorý má ranče, kam sa len pozrieš, a osemdesiattisíc kusov dobytka… Má v sebe veľa dobrého. Nemôžeš ho odmietnuť. Bude to naša spása!

Molly len počúvala a ani sa nezmohla na protest. Bola prekvapená. Nevládala pochopiť, ako sa mohol tak rýchlo zmeniť matkin vzťah k jej obdivovateľom. Na chvíľu si vydýchla. Rozhovor prerušil príchod mládencov, ktorí priniesli Slingera.

Vodopád matkiných rečí sa zastavil. Pohľad na Archa Dunna bol strašný. Bolo vidieť, že sa sotva drží na nohách. Ustavične od seba odháňal kamarátov, čo mu pomohli a priviedli ho. Pani Dunnová s Molly sa držali vzadu. Báli sa priblížiť, prehovoriť, či dokonca aj pozrieť na Archa. Slinger sa dovliekol na verandu a zvalil sa na lôžko.

- Môžem ti pomôcť, Arch? - zajachtala Molly.

- Áno. Ja už nevládzem, - znela prekvapujúca odpoveď. Molly sa poponáhľala s vodou, s mydlom, s obväzmi a s hojivou masťou. Tušila, že po tejto príhode brata alebo získa, alebo stratí. Uvoľnila mu dlhé ostrohy. Striaslo ju pri pohľade na krvavé škvrny na jednej z nich. Arch dostal, čo si zaslúžil. Odtlačky cvokov z Jimových topánok mu na tvári asi zostanú. Porazili ho jeho vlastnou zbraňou. Osudnejšie by však bolo, keby teraz chcel zabiť Jima Trafta. Molly dúfala, že sa tak nestane. Či by sa nemohol aj Arch zmeniť tak ako ona? Vyzula mu topánky a vyzliekla mokrú, roztrhanú košeľu, ktorá oťažela od krvi, potu a špiny.

Pohľad na bratovu tvár nebol práve najpríjemnejší. Prišlo jej ho ľúto.

- Vďaka, Molly, - povedal, keď urobila, čo bolo v jej silách. - Bola si v meste, keď prišiel ten cyklón? - Áno, Arch. Videla som to, - odvetila a prekvapilo ju, že s ňou rozpráva tak múdro. Tak veľmi si želala, aby sa jej.nenapraviteľný brat konečne spamätal.

- Videla si, ako ma zbil? Nejasne prisvedčila.

- Kto by si to len bol myslel? Zelenáč z Missouri! A zmlátil ma, Molly. V nijakej bitke som ešte toľko neutŕžil. Aspoň tisíckrát ma musel trafiť do nosa. Takmer zo mňa dušu vytriasol.

- Aj ty si ho musel poriadne dobiť, Arch, - povedala Molly. - Bol celý od krvi.

- Iste. Bol by som ho roztrhal na kúsky, taký som bol rozzúrený… Ale najväčšmi ma doriadil jeho ostrý jazyk.

- Nebolo by to tak zle dopadlo, keby si ho nebol chcel rozsekať.

- V takom boji sa to môže. Každý bojuje, ako vie. Je jednoducho lepší chlap. Povedal som im to… Myslím však, že je tu ešte jedna možnosť.

- Chceš sa s ním strieľať, Arch? - Je to prirodzené, nie? - V Cibeque. No existuje aj lepšia cesta, ako sa s ním vyrovnať. Keby si ho prinútil, aby sa s tebou strieľal, zabil by si ho!

- Nie som si tým taký istý. Traft je chlapík plný prekvapení.

- Už ťa nebudem prosiť, Arch, - pokračovala Molly dôrazne. - Budem si len želať, aby…

- Čo aby? - Aby si videl jasnejšie.

- Ako môžem vidieť, keď mám obe oči zatvorené? - Myslím tým, aby si bol múdrejší.

- Rozprávaš ako ten chlapík, ktorý tu raz prišiel o krk… Chcel sa Traft s tebou oženiť? Molly slávnostne prikývla.

- Nevidím dobre. Povedz pravdu a nahlas. Chcel? - Áno, Arch. Preto som mu tak verila.

- Zdá sa, že chlap už nemôže urobiť viac… A ty si si ho nechcela vziať, lebo si sestrou Slingera Dunna? - Bola to jedna z príčin, - prisvedčila Molly.

- Ako si to myslela? - Máš meno, ktoré sa civilizovaným ľuďom zdá strašné. .

- Stavím sa, Molly, že je veľa ľudí ešte horších, ako som ja. Nie je to predsa nič zlé mať pri sebe kolt a vytiahnuť ho, keď si v núdzi… Vtedy v kaňone som Traftovi dal čas, aby vystrelil. Mal pušku v rukách.

- V tom sa práve mýliš, Arch. Nechcel ťa zabiť. Úplne zabudol, že má v rukách pušku. Naľakal sa.

- Naľakal? Taký chlap? Aj dnes sa ma bál, však? Škoda, že sme sa nestrieľali.

- Bola by to vražda!

- Dobre. Nechám ho na pokoji, ak mi sľúbiš, že si ho vezmeš.

- Arch! - zašepkala Molly.

- Je to jediná dohoda, ktorú môžeš so mnou uzavrieť a ktorú nemožno odvolať.

Molly poznala Slingera Dunna. Vedela, že sa musí chytiť aj tejto slamky.

- Súhlasím, Arch, - povedala priškrteným hlasom. - Ak ma ešte raz požiada o ruku.

- O to sa neboj, sestrička. Iste ťa ešte dnes príde znova požiadať o ruku. Ale asi počká, až sa zotmie. Nebude sa mu chcieť ukazovať na svetle. Určite som mu poriadne doriadil tvár.

Molly sa ocitla na pokraji priepasti. Nedalo sa nič robiť. Musí zatvoriť oči a skočiť.

- Veľmi si ho dosekal? - spýtala sa.

- Nie. Len som ho poškriabal. Už som ho takmer mal, keď uhol a chytil ma za nohy… Prines mi niečo piť, som smädný.

Molly sa uchýlila do bezpečia svojho podkrovia vďačná, že môže byť osamote. Slingerov sľub, že nezabije Jima, bol viac, ako dúfala. Lenže za akú cenu! Aký strašný sľub musela vziať na seba ona! Ak ju Jim čoskoro znova nepožiada o ruku, nebude veľmi dlho žiť. Slinger zvykol dodržať svoje sľuby. Molly cítila, že by vedela pre Jima aj zomrieť. A to nebolo oveľa horšie, ako vydať sa zaňho. No myšlienka na svadbu ju desila.

Keby tak Jim žil v osamelej chatrči a nechal ju pracovať preňho! Bolo by to úžasné. Ale on ju bude chcieť vziať zo Cibeque, z údolia, od Javorového prameňa! Bude chcieť, aby nosila pančuchy a žila vo veľkom dome vo Flagerstow-ne, aby sa stretávala s jeho bohatým strýkom, s jeho príbuznými a s jeho matkou. Táto predstava Molly premohla. Nemôže to urobiť. Na druhej strane bola však ochotná urobiť všetko, aby mu zachránila život. Hodila sa na posteľ. Mala pocit, akoby jej išla puknúť hruď. A tak tam ležala sťa zranené zviera celé hodiny.

Potom zišla dolu, pomohla pripraviť večeru a odniesla niečo na jedenie Archovi. Sedela za stolom iba preto, aby sa vyhla hádke s matkou.

Keď sa zvečerilo, vyšla sa poprechádzať pozdĺž cesty.

Matka a brat sú hlupáci, uvažovala. Jim nepríde. Čakala ho, a pritom si želala, aby neprišiel.

V chladnom vzduchu nad jej hlavou krúžili netopiere. Čierny a príkry Diamond, čnejúci do výšky, jej dodával akúsi neznámu silu. Celý život mala pred očami jeho mohutný masív. Z temného lesa niesla sa vôňa spáleného borovičia. Vzduchom preletel ostrý hvizd kuvika.

Strhla sa, keď odrazu začula zapískanie. V tejto večernej hodine často na ňu niekto pískal. V Cibeque to bolo zvykom. Ale ešte nikdy sa jej toto zapískanie tak nevrylo do srdca a neskočila tak rýchlo na rovné nohy. Rozbehla sa. Jej mokasíny zaplieskali na tvrdej, udupanej zemi.

Pri bráne zbadala tmavú postavu opierajúcu sa o závoru. Rozbehla sa ta. Áno, bol to Jim!… Potom ani nevedela, ako sa ocitla pri ňom. Jednu ruku mala položenú na rozbúrenej hrudi, druhú jej držal Jim. Vravel čosi, ale sama nevedela, čo. Nevládala vypovedať ani slova. Cítila jeho tvrdé, mocné ruky, ako jej čosi tisnú do dlane. Prsteň!

Vtom sa z tmy za nimi ozval tichý, drsný hlas: - Ruky hore, Traft!

Z krovia sa takmer nehlučne vynorili tmavé postavy. Jeden z chlapov pritisol Jimovi na chrbát pištoľ. Seth Haverly! Jim zdvihol ruky. V druhom Molly spoznala Sama Haverlyho. Potom k nej pristúpil tretí z chlapov a položil na ňu silnú ruku.

- Ak pípneš, zabijeme ťa!

Molly už-už klesala k zemi, ale zachytil ju. Bol to Hack Jocelyn.

- Obráť sa, Traft, a poď! - prikázal Seth Haverly.

- Čo to má znamenať? Zajali ste ma? - spýtal sa Jim chrapľavo.

- Čuš, lebo to bude ešte horšie! - zasyčal Haverly.

- Chlapci, beriem so sebou aj dievča, - oznamoval Jocelyn.

Haverly urobil netrpezlivé gesto rukou, v ktorej držal zbraň. - Choď do pekla! Opakujem ti, Jocelyn, že túto partiu vediem ja. Zostaň tu a dozri, aby bola ticho, kým nezmizneme aj s koňmi.

- Ale ja to dievča chcem, Seth, - zašepkal Jocelyn tvrdohlavo. - Rozdelím sa s tebou o svoj diel z výkupného.

- Kašlem na to! - zahrešil Haverly. - Budeme mať dosť veľké peklo aj bez toho. Chceš, aby sa vydal Slinger po našich stopách? Zostaň tu a pomaznaj sa s dievčaťom, ak si už taký hlupák. Aj tak jej na tebe nezáleží. Ale potom rýchlo za nami!

Haverlyovci prinútili Jima, aby šiel s nimi, a zmizli v šere lesa. Molly začula z diaľky tiché zaerdžanie, potom ju opustili sily. Hack Jocelyn sa naklonil nad ňu.

- Zoberiem ťa so sebou, či pôjdeš dobrovoľne, alebo nie, - zašepkal a hltal ju očami. - A nezabudni, ak čo len pípneš, bude to Traftova smrť.

- Kam idú? - vydýchla Molly.

- Hore do Diamondu. Nebol to môj nápad. Nepoznajú Curlyho Prentissa. Chcú Trafta skryť a vydať ho za výkupné. A keď dostanú paniaze, zabijú ho… Obesia ho na drôtenú ohradu. Taký je ich plán. A jediná možnosť, ako mu zachrániť život, je, že pôjdeš so mnou.

- Ako to môže pomôcť Jimovi? - Ja mu pomôžem. Prehovorím ich, aby ho pustili. A ak to nepomôže, prinútim ich k tomu. • - Prisahaj! - zvolala Molly vášnivo.

- Prisahám.

- Slinger ťa zabije. Sľubujem ti to zaňho. O chvíľu nám bude na stope. Varujem ťa, Hack Jocelyn.

- Áno, - ozval sa zachmúrene. - Myslím, že so Slingerom by naozaj mohli byť trampoty. No kým sa postaví na nohy, bude po všetkom… Budem mať svoje peniaze a odídeme z tejto krajiny.

- My dvaja? - začudovala sa jeho sebeckosti a hlúposti.

- My dvaja, Molly Dunnová. Už dlho na to myslím… Mám ťa zviazať? - Pôjdem sama. Ale daj preč ruky.

Viedol ju dolu tmavou cestou z čistiny do lesa.

19. KAPITOLA

Jim Traft začul rázny pokyn, aby zdvihol ruky, a zacítil na chrbte tvrdý dotyk hlavne. Potom s bolestným nárazom dopadol na zem.

Videl, ako za Molly vyrastá tmavá postava, v ktorej spoznal Hacka Jocelyna. Potichu zaklial, že nebral vážne varovanie Andyho Stonehama, a zdvihol ruky nad hlavu. Zazrel ďalšiu tmavú postavu. Nato mu prikázali, aby sa obrátil. Posledný raz prebehol zrakom po Molly. S hrôzou si uvedomil, že pri nej stojí Jocelyn.

Potom sa chlapi ešte chvíľu potichu hádali. Napokon s ním zamierili dolu k ceste. Jocelyn zostal vzadu, aby sa pomaznal s Molly, ako mu surovo poradil Haverly. Jimovo telo. zaliala horúčava. Raz sa aj obrátil, aby zavolal na Molly, ale Haverly zlostne zasipel a sotil doňho. Nemohol jej pomôcť. Na chvíľu sa zamyslel a potom si uvedomil, ako sa Jocelyn zmýlil, keď sa rozhodol uniesť aj Molly. Jim sa spoľahol na Mollin rozum a pevné nervy. Hnevalo ho len to, že ju musel nechať bez pomoci, napospas hrubosti, ba možno aj zraneniu. A neistota v ňom bude narastať, kým sa Jocelyn k nim nepripojí.

Na rázcestí, odkiaľ viedla cesta do dediny, čakali traja muži s koňmi. Jim bol prekvapený, keď tam našiel aj svojho koňa, osedlaného a so založenou uzdou. Únoscovia boli dôkladní a odvážni.

- Čo zamýšľaš, Haverly? - spýtal sa Jim šeptom.

- Vydať ťa za výkupné, - zahundral Haverly. - Zavedieme ťa na skryté miesto a pošleme do Flagerstownu jazdca s odkazom.

- Odkážem strýkovi, aby zaplatil, ak pristúpite na dve podmienky.

- Na aké podmienky? - Že výkupné bude prijateľné a že sa oň nebudete deliť s Hackom Jocelynom.

Haverly si zamrmlal čosi, čo sa dalo všelijako vyložiť. Jim dostal nápad a hneď sa ho rozhodol aj uskutočniť.

- Jocelyn nie je dobrý chlap, - povedal Jim. - Aj v Diamonde mal priateľov a zradil ich. Jeho boj nie je otvorený. Využíva obe strany vo svoj prospech. Ste trocha hlúpi, ak mu veríte.

- Počuješ, Sam? - zvolal Haverly ostro.

- Nie som hluchý, doparoma! - zaklial jeden z poslucháčov.

- Môžete na to vziať jed, že vás Jocelyn sebecky využíva, - skončil Jim a pomyslel si, že na začiatok by to stačilo.

- Ja mu tiež začínam neveriť, Seth, - ozval sa Sam Haverly. - A ľutujem, že som sa dal nahovoriť na jeho plán. Takmer ma porazilo, keď dnes večer na ceste zabil Andyho Stonehama. Videli sme to iba my traja s Boydom a s Hartom. Ale aj tak to West Fork prišije za golier nám.

- Zabil Andyho Stonehama? ! - zvolal Seth a nahol sa dopredu. - Kedy? - Pred chvíľou. Možno si počul aj výstrel.

- A prečo, pre všetko na svete? - Jocelyn prisahal, že Stoneham za nami sliedi a prezrádza to Molly.

- Hm. Žiarliť na úbohého Andyho. Ten chlapík je do Molly celý zbláznený… Bude lepšie, ak naňho nebudeme čakať. Zviaž jeho koňa, Boyd, a poďme.

Prikázali Jimovi vysadnúť na koňa.

- Veď koňa, Hart! Ja pôjdem za ním.

Vyrazili cvalom a čoskoro zišli z cesty na chodník. Bol tmavý, zakrývali ho vetvy stromov, ktoré museli rozhŕňať, a po stranách bol zarastený krovím.

Jim bol presvedčený, že touto cestou neprišiel do West Forku, a tak sa pripravil na dlhú jazdu nocou. Hlavou mu vírili smutné myšlienky. Zvesť, že Jocelyn zabil Andyho Stonehama, ním otriasla. Stalo sa to ani nie hodinu po tom, čo ho Andy varoval, aby veľmi nechodil von. No Jim pustil jeho radu jedným uchom dnu a druhým von. Teraz to ľutoval. Keby tu už aspoň bol Jocelyn! Jimova nedôvera bola viac ako oprávnená. Molly je v nebezpečenstve. Jocelyn trval na tom, aby uniesli aj ju. Ak dievča naozaj privedie so sebou, situácia sa poriadne zamotá. Môže sa stať, že rozvášnený Jocelyn precení svoje sily.

Jima neopúšťali chmúrne myšlienky. Myslel na to, či sa už Jocelyn s Molly vydali za nimi. A kým si takto lámal hlavu, dostali sa do hustejšieho lesa. Jeho únoscovia mlčali. Na rovine jazdili klusom, na zarastených miestach a pri stúpaniach krokom. Na oblohe vyšiel mesiac, zalial les strieborným svetlom a vrhal strašidelné tiene. Vošli do rokliny, kde po skalách stekala voda. Nepodkuté kone sa šmýkali a striekali na všetky strany. Pod mohutnými borovicami, ktoré sťaby stenali nad ich hlavami, bolo tajomne a nádherne. Vydriapali sa z rokliny a dostali sa na strmú mäkkú cestičku plnú kamenia. Na chvíľu zastali, aby si kone vydýchli, a Jim zistil, že stúpajú hore Diamondom. Aké len mali títo jazdci zo Cibeque nervy! Jim vedel, že Diamond je rozľahlý kraj, na strmom západnom svahu nezvyčajne drsný a divý, ale bol by sa stavil, že Curly Prentiss ich aj napriek tomu nájde. Inak by mohla utrpieť jeho povesť dobrého stopára. Partia ho určite bude popoháňať. Vydajú sa na lov ľudí. Už pomyslenie na toto stretnutie ho vzrušovalo, ale aj tak pochyboval, ako sa celé dobrodružstvo skončí. Konečne spozná svojich chlapcov, zakončil úvahy Jim.

Mesiac zašiel, nebo stemnelo a pokrylo sa hviezdami. Jimovi únoscovia sa vyškriabali na skalnatý previs. Keď sa pozrel do čiernej priepasti, zatajil dych. Po dlhej jazde vošli do husto zarasteného kaňonu a znova sa obrátili na západ. Vystúpili na hrebeň a nepúšťali sa ho. Unavenému Jimovi sa zdalo, že idú celé hodiny. Nakoniec zostúpili do divého, hustého lesa. Na svitaní opäť stúpali na otvorené trávnaté lúky, kde sa stratia všetky stopy, potom zasa dolu a hore, až sa dostali na svah porastený borovicami a smrekmi. Keď vyšlo slnko, zastali na krásnej, lesom lemovanej trávnatej lúke.

Na jej konci zazrel Jim sivý, hrubo tesaný zrub. Po čistine sa prechádzal kŕdeľ majestátnych divých moriakov s bronzovými bodkami. Dolu na lúke ponášajúcej sa na údolie, v blízkosti potoka obkoleseného vŕbami stáli so vzpriamenými hlavami a s nastraženými ušami jelene.

Z kamenného komína zrubu sa kúdolil dym. Vyšiel muž s puškou v ruke. Haverly ostro zapískal. Zjavil sa ďalší chlap a zakričal čosi na privítanie.

Zrub bol starý, postavený z olúpaných borovicových kmeňov a z popraskaných šindľov, na niekoľkých miestach prehnitých. Strecha vpredu prečnievala asi o desať stôp a na každom rohu bola podopretá stĺpom. Tento koniec zrubu bol otvorený a nemal ani okná, ani dvere. Vnútri bolo ohnisko. Pod strechou, ktorá pripomínala kôlňu, boli naskladané sedlá a batožina.

- Sme tu, - oznámil Jimovi Seth Haverly, keď zastali pred zrubom. - Nedá sa povedať, že by ste boli po ceste nariekali.

Bol to štíhly, pružný, plavovlasý mládenec s čistými svetlohnedými očami, ktoré hľadeli priamo pred seba. Bradu mal ako jantárovo sfarbený mach.

- Nezvyknem nariekať, Haverly, - vrátil mu Jim. -A mohol by som byť aj horší.

- Súhlasím, - ozval sa druhý muž prekvapene. - Myslím, že vás Jocelyn zle odhadol. Alebo klamal, až sa hory zelenali.

- Ako ma opísal? - Ako šviháka a zelenáča, čo sa trasie od strachu. Prisahal, že z vás vytíkol všetko sebavedomie.

Jim sa zasmial. - Môžem zosadnúť? - Samozrejme. Zložte sa.

- Bol Jocelyn včera vo West Forku pri tej malej bitke s Dunnom? - Nie. No ja som tam bol a videl som ju… Smiem sa spýtať, pán Traft, čo pokladáte za veľkú bitku? - Veľká bitka bude, keď vás tu nájdu Curly Prentiss a Diamond, - odvetil Jim milo. - A naozajstná bitka vypukne, keď sa Slinger Dunn stretne s Jocelynom. Za nič na svete by som nechcel byť v tej chvíli v Jocelynovej koži.

- Hm! Myslím, že som tušil, aký ste, a to od prvého dňa v Limestone, keď som so Slingerom prišiel do vášho tábora. Pamätáte sa na to? - Áno, pamätám. Videlo sa mi, že máte aspoň trocha rozumu.

- Mal som. Ale nech sa prepadnem, ak som oň takmer neprišiel, keď sme odtiaľ so Slingerom vyleteli.

Medzitým odsedlali kone, sputnali im nohy a nechali ich pásť. Jim využil príležitosť a poobzeral sa po chlapoch. Všetci boli mladí a vyzerali na to, čo robili. Napriek tomu nepôsobili naňho zlým dojmom. Bola to iba partia kovbojov, ktorí sa akýmsi nedopatrením dostali na scestie. Na konci osemdesiatych rokov minulého storočia to nebola v Arizone nijaká zvláštnosť.

Sam Haverly bol takisto plavovlasý, s odtieňom do červena a s červenou tvárou. Bol oveľa zavalitejší ako brat, aj tvár mal okrúhlejšiu, ale jeho oči boli menej inteligentné. Hart Merriwell sa ničím nelíšil od ostatných členov partie. Boyd Flick bol malý, tmavý a ustavične poskakoval dookola vo svojom ovčom plášti. Jim sa ešte musel zoznámiť s ďalšími dvoma členmi Haverlyho partie, ktorí udržiavali tábor. Zapôsobili naňho hlbokým dojmom. Väčší z nich, na jazdca až prisvalnatý chlapík, mal svetlé oči a vlasy ako konope.

- Kde je náš nový šéf? - začudoval sa, keď sa zvítal so Sethom, a v jeho hlase bolo cítiť výsmech.

- Matty, vykašli sa na také reči, - zavrátil ho namrzene Haverly. - Lebo sa naštvem… Jocelyn zostal vzadu.

A niekoľkými slovami vysvetlil zvedavcovi, čo Jocelyna zdržalo. Nasledoval stručný, neslušný komentár.

- Ak ste hladní, poďte sa najesť, lebo to vyhodím, -volal na nich zo zrubu druhý chlapík.

- Zariaďte sa tu ako doma, - vyzval Jima Haverly a zaviedol ho dnu.

Jazdci sa pustili do jedenia podľa kovbojských zvykov: postojačky, posediačky, čupiac, ba jeden z nich si aj kľakol. Jim pochválil kuchára za dobré jedlo.

- Čo mám teraz robiť? - spýtal sa.

- Nemyslite si, že vám budem spievať, aby som vás pobavil, - odvrkol Seth.

- To nie. Cítim sa dobre a nerád by som riskoval, -zakontroval mu Jim rovnako stroho.

Odpoveď zaťala do živého. Ozval sa celý rad posmeškov na to, ako Seth preceňuje svoje spevácke schopnosti.

- Mám vás zviazať, Traft, alebo chcete zostať voľný? - spýtal sa Haverly.

- Neviem, čo máte za lubom. V skutočnosti si myslím, Haverly, že ste o veci dosť nepremýšľali. Inak by ste nedovolili, aby vás Jocelyn do toho zatiahol.

Haverly prijal túto odpoveď rovnako vážne ako Matt a kuchár, ktorí súhlasne prikývli.

- Ak mi dáte slovo, že neujdete, nezviažem vás, - pokračoval Haverly.

- Človeče, to predsa nemôžem sľúbiť! - namietol Jim.

- Ja by som to sľúbil a klamal by som pritom ako čert… Pán Jim, zdá sa, že ste chlapík, čo hrá s otvorenými kartami. Zabudnite na reči o zelenáčstve a urobte si pohodlie. Ale ak sa pokúsite ujsť, poraníme vás. Dám taký príkaz. Rozumiete? - Áno, vďaka. Molly mala pravdu, keď vravela, že ste celkom slušný chlap. Iba zlá spoločnosť z vás spravila vyhnanca. Bola rada, keď Slinger opustil vašu partiu, - rozhovoril sa Jim, klamúc trocha. Musel však hrať prefíkanú hru. Vedel, že primitívna myseľ sa dá ľahko prekabátiť.

- To povedala Molly? - vykríkol Seth a podozrievavo sa pozrel na Jima. Potom sa hlboko zamyslel.

- Teda tak je to! - ozval sa Matty a vystrel ruky. -A Jocelyn ani nie je v partii. My budeme vyčakúvať a riskovať krky a on sa bude zatiaľ baviť s dievčaťom.

- Nebaví sa. Asi by musel Molly zviazať, aby ju dostal bližšie k sebe, - odvrkol pohŕdavo Seth.

Jim sa nazdával, že nastal vhodný okamih, a spýtal sa: - A chytil ju Jocelyn včera večer? Ak nie, mohla mu ujsť.

- Ja som ho videl. A stavím sa, že ju dostane sem hore, - ubezpečil ho Haverly.

- Asi sa zbláznil, - vyhlásil Matty. - Nebude azda dosť veľké peklo aj z tohto únosu? Odviesť dievča z domu pre takú hlúposť. Nie, Seth. Jocelyn sa v nijakom prípade nehodí pre Cibeque.

- Daj mi pokoj, Matty! - zahriakol ho zlostne Seth.

- Veď som mu včera večer poriadne vynadal. Bol som proti tomu. Ak ju privedie, tým horšie preňho.

- Nezabúdaj, že aj pre nás.

- Ty nevieš, že včera večer Jocelyn zabil Andyho Stone-hama? - spýtal sa Sam Haverly.

- Andyho? Toho dobráka predavača od Enocha? - zvolal zdesene Matty.

- Hack prisahal, že Andy donášal správy o nás.

Boli zmätení. Seth Haverly zamyslene pokrútil hlavou.

- Chlapci, - ozval sa Jim. - Hack Jocelyn nie je záhadou len pre vás. Poplietol hlavu aj celému Diamondu. Ba dokonca aj vtedy, ked som ho už prekukol, dalo mi veľa práce, aby som niektorých presvedčil.

- Dúfam, že nám poradíte, - prerušil ho Seth Haverly.

- Zaiste, - vyhlásil Jim, - ak budete súhlasiť s mojím návrhom.

Seth sa obrátil k Mattymu, ktorý patril k významným členom partie. - Traft chce navrhnúť strýkovi, aby zaplatil výkupné, ak bude prijateľné a ak sa nerozdelíme oň s Hackom Jocelynom.

- To sa mi zdá tvrdé, - podotkol Matty.

- Jocelyn bude zúriť, lebo chcel sám navrhnúť výšku výkupného a napísať list starému Traftovi. Avšak nie je tu a my nesmieme strácať čas.

Jim dostal neuveriteľný nápad. - Haverly, veril by si mi, keby som ti navrhol, že pôjdem po výkupné sám? Partia od údivu takmer onemela. Ale skôr ako sa Haverly stačil spamätať, vyšiel von kuchár, aby vyprázdnil panvicu, a potichu zapískal. Všetci vyskočili. Jima to ohromilo. Potom Seth vyšiel zo zrubu, tesne sledovaný ostatnými.

- Jocelyna už vidno a nie je sám, - oznámil kuchár a ukázal rukou k lesu.

- Len či sa nemýliš, - povedal Matty a Seth Haverly spustil vodoád nadávok.

Jimove oči behali sem i ta, kým konečne s námahou objavili pod borovicami koňa, na ktorom sa niesli dvaja jazdci. Stál tam bez pohnutia, akoby zmeravel. Unavený kôň sa iba pomaly škriabal hore vŕškom. Po chvíli už Jim jasne rozoznal Molly. Sedela obkročmo za Jocelynovým sedlom a zdalo sa, že tam sedí dobrovoľne. Najprv uvidel jej tmavú hlavu, potom tvár a oči. Jim sa čudoval, kde nabral odvahu pozrieť sa do nich. Dlhé nočné putovanie opusteným lesom v spoločnosti tohto lotra!

Jocelynova tvár bola sivá a vráskavá, jeho oči pichali sťa nebožiece. Odhodil uzdu a so spustenými rukami pristúpil k mlčiacej skupine.

- Stratil som cestu a až do svitania som blúdil, - vysvetľoval.

Seth Haverly pomaly, opatrne, ale smelo postúpil o krok pred kamarátov.

- Tak predsa si uniesol Molly? - spýtal sa bez okolkov.

- Nie. Prišla sama.

- Ale čo!

- Prišla dobrovoľne. Spýtaj sa jej, - zopakoval Jocelyn chladne.

- Je to pravda, Molly? Prišla si z vlastnej vôle? - nalie-hal Haverly.

- Áno, Seth, - odvetila Molly pokojne.

Haverly pristúpil bližšie k nej a pevne sa pozrel do jej očí, akoby v nich chcel nájsť odpoveď nielen na Mollino vyhlásenie, ale aj na svoje podozrenie. Potom znova prudko mávol rukou a sklamaný, so žiariacimi očami sa obrátil k Jimovi: - Traft, dobre sa pozrite na Molly a povedzte, či nie je opitá alebo neblúzni, alebo…

Nedokončil. Aj to stačilo, aby Jim pochopil, že má Molly rád.

Jim sa poslušne pohol dopredu, ale zdalo sa mu, že má nohy z olova. Srdce mu zvierala ľadová ruka.

Mollina tvár bola bledá. Veľké tmavé oči sa upierali priamo naňho. Čítal v nich lásku, nádej a odhodlanie.

- Dobré ráno, Jim, - povedala.

- Dobré ráno, Molly. Ako sa máš? - zmohol sa na otázku.

- Dobre, Jim.

- Dobre? - zopakoval. V duchu zvažoval jej slová. Možno si Jocelyn vynútil nad ňou akýsi druh kontroly a narozprával jej o svojej dôležitej úlohe pri únose. Jimovi spadol kameň zo srdca. Zdalo sa mu, že odpadne. Jej oči mu prezradili všetko, čo chcel vedieť.

- Áno, - prisvedčila. - Som len hladná, ospalá a bolí ma celé telo.

- Šla si s Jocelynom dobrovoľne? - Áno, Jim. Ale nemala som na výber, - povedala Molly a varovne naňho pozrela spoza Jocelynovho pleca, aby to ostatní nevideli.

Jocelyn sa ironicky zasmial. - Moje slová v tejto partii nič neznamenajú.

- Zobral si ju napriek môjmu zákazu, - ozval sa nahnevane Seth Haverly.

- Áno, to je pravda. No vravím ti, že išla sama.

- To môžeš vravieť malým deťom, - odvrkol Seth pohŕdavo a obrátil sa k Molly. - Poď dolu, dievča. Iste si unavená. Pripravím ti lôžko.

Schytil sekeru a zamieril ku skupine smrekov. Molly skĺzla z koňa, dokrivkala k stoličke pod strechou a požiadala o trocha vody. Matty sa poponáhľal, nabral z vedra plný pohár a ochotne jej ho podal. Veď to bolo dievča zo Cibeque, patrilo k nim a len cudzí človek ho dostal do nepríjemnej situácie.

Jimov pohľad hltal Molly. A keď sa potom z ničoho nič pozrel na Jocelyna, zarazili ho jeho hlboké oči planúce nenávisťou. Vycítil, že jeho život je ešte stále v nebezpečenstve. Nič nemohlo zadržať Jocelyna v rozhodnutí zabiť ho, ako zabil Andyho Stonehama. Jim sa postupne upokojil. Sedel na zemi chrbtom k zrubu, pohľad uprený do zeme, a snažil sa usporiadať rozbehané myšlienky. Až teraz pochopil, že Molly sa obetovala. Vedela čosi, čo nevedel ani on, ani Haverlyovci. Jim veril, že čoskoro sa mu podarí rozriešiť túto záhadu.

Seth sa vrátil s náručou smrekových vetiev. Zaniesol ich do zrubu, zložil v kúte a začal pripravovať lôžko. O chvíľu vyšiel po prikrývky. Potom sa opäť zjavil a podišiel k Molly.

- Tam si môžeš pospať. Aspoň nebudeš na očiach, -povedal.

Konečne Jocelyn zoskočil zo sedla, utrel mokrého koňa, zložil z neho sedlo a prikrývky, popustil uzdu a nechal ho pásť sa.

- Čosi by som si zjedol, - ozval sa. - Potom sa porozprávame.

Zašiel k ohňu a sadol si na akúsi škatuľu. Zo svojho miesta nevidel na Molly. Keď sa hltavo vrhol na jedlo, Jim sa odvážil pozrieť na Molly. Úmyselne zdvihla ľavú ruku, otočila prsteň tak, aby sa veľký diamant dostal na vonkajšiu stranu prsta a zažiaril v slnečných lúčoch. Usmiala sa na Jima. Úsmev bol preňho odmenou za všetky strasti. Okrem lásky a spolupatričnosti bol v ňom aj smútok.

Seth Haverly zbadal Mollin pohľad aj prsteň a určite pochopil, o čo ide. Ak nie, bol by sa musel Jim veľmi mýliť. Ale Sethova tvár sa ani len nepohla.

Molly čoskoro zahnala hlad i smäd a zmizla v úzadí zrubu. Aj Jocelyn medzitým skončil s jedením a starostlivo sledoval Molly, kým nezašla. Bol to pohľad hladného vlka. O chvíľu nato vstal, upravil si opasok a zamieril pod strechu. Kráčal sebavedome, istý sám sebou i svojou vynachádzavosťou. Vedel, že medzi týmito mužmi nemá rovného.

- Na čo myslíš, Seth? - spýtal sa.

- Na veľa vecí, Jocelyn. Okrem iného aj na teba, -odvrkol namrzene Haverly.

- Ale! Zaiste sa s tebou zhováral Traft. Vždy si ťa získa ten, čo s tebou hovorí posledný.

- No ak sa dobre pamätám, aj ty si sa do mňa nahučal dosť.

- Poďme trocha ďalej od tých tvojich zadubencov a dohodnime sa.

- Nie. To nepôjde. Sam a ostatní z mojej partie musia počuť každé moje slovo.

Jocelyn si ukrútil cigaretu a zapálil si. Jima prekvapilo, že ráta so všetkým a necíti ani najmenší rešpekt voči názorom a schopnostiam jazdcov zo Cibeque. Oprel sa o stĺp, čo podopieral strechu, a fajčil. Jeho tvrdý pohľad skúmal všetkých dookola a nevynechal ani Jima. Potvrdili sa slová Ringa Locka, ktoré povedal Jimovi. Jocelyn bol jedným z kovbojov, čo sa pohybovali na obrovskom území ako vyhnanci mnohých krajín. Bol to nebezpečný chlapík. Teraz sa o tom nedalo už ani na okamih pochybovať.

Po chvíľke Seth Haverly znova prehovoril: - Mrzí ma, že si zastrelil Andyho Stonehama.

- To nie je tvoja vec! - odvrkol Jocelyn.

- Je. Si teraz v mojej partii. Všetkých nás budú brať na zodpovednosť. Či dostaneme výkupné, alebo nie, na tom nebude veľmi záležať. Ale že si uniesol Molly Dunnovú, to nám v Cibeque nikdy neodpustia.

- Neuniesol som ju. Máš uši, Haverly? Sama ti povedala, že prišla dobrovoľne.

- Bah!

Jocelyna to podráždilo a už sa neovládol.

- Nemusíš tu vykríkať a báť sa o Molly. Pôjdeme sa dať zosobášiť.

- Zosobášiť? A nás tu necháte? - To je už tvoja vec. Povedal som ti, že najlepšie bude odísť do iného kraja, alebo zostať tu, kým sa na všetko zabudne.

Haverly vstal červený v tvári.

- Do toho ma nič, či si ťa Molly chce vziať. Zdá sa mi to však čertovsky podozrivé. Poznám to dievča. Nezradila by Cibeque… Hráš privysokú hru, Jocelyn. Hoci súhlasím, že si pre túto partiu primúdry.

- Ďakujem. Ale ani to nie je taká lichôtka… Nezostáva ti totiž nič iné, ak chceš dostať svoje peniaze.

- To by nebol taký problém. Lenže skutočnosť, že si zabil Stonehama a uniesol Molly, vrhá na celý podnik zlé svetlo. Mám chuť dať od toho ruky preč.

- Dočerta! Pôjdeš do toho! - zvolal rozkazovačne Jocelyn. - Alebo si to budeš musieť rozdať so mnou.

Otvorená hrozba na Haverlyho silne zapôsobila. Roztržka bola medzi nimi nevyhnutná. Jocelyn to vedel, ale nepredpokladal, že príde tak odrazu a bude taká otvorená.

- Niet času na reči, - povedal Seth. - Curly Prentiss už iste našiel Traftovu stopu. Aj ľudia z West Forku mu poradia. A čo je ešte horšie, Slinger tiež bude mať všetko premyslené.

- Dunn dostal takú bitku, že bude ležať celý týždeň. Tentoraz nám pán Traft zahral do karát.

- Nepoznáš Slingera, Jocelyn, a preto o tebe pochybujem. Stavím sa, že je nám už na stope.

Jocelyn sa pozrel na hrozivé mračná na oblohe, ktoré sa valili od juhozápadu.

- Dnes v noci bude pršať a dážď zmyje naše stopy, -povedal dôverčivo.

- Slingera to zdrží iba na chvíľu. Pozná v týchto horách každú dieru. Je ako poľovnícky pes.

Odrazu Jocelyn vzal Haverlyho za ruku a odtiahol ho z dosluchu kamarátov. Videli ich zastať pod borovicami a rozprávať sa. O chvíľu Haverly prestal protestovať. Konečne sa na čomsi dohodli a vrátili sa k zrubu.

- Rozhodli sme sa urobiť to najlepšie, čo sa v tejto situácii dá, Sam, - oznámil Seth. - Háčik bola Molly. Nestojím o to byť tu, keď príde Slinger. Jocelyn sa ponúkol, že zoberie dievča a pôjde s ním k temenu hory, kde sa skryjú v trapperskôm zrube v Turkey Spring. Výstrel z pušky má byť znamením, aby utiekli. A pokiaľ ide o výkupné, pošleme do Flagu Boyda s listom starému Traftovi. Má najrýchlejšieho koňa, a ak budeme rátať pol dňa na zohnanie peňazí, môže to urobiť ani nie za dva dni. Čo hovoríte? - Súhlasím, - odvetil krátko Sam.

- Nebude to také jednoduché, - dodal Matty. - Zajtra je nedeľa a banky sú zatvorené. A čo ak Boyd nenájde starého Trafta doma? Jocelyn zahnal túto myšlienku ako niečo, čo ani nestojí za reč. - Dôležitý je list. Blodgett či hocikto iný z Traftových priateľov vyhrabe desaťtisíc.

- Myslíš? - pochyboval Matty. - Napíšem list. Bude krátky a jasný. Ak tu Boyd nebude o dvadsaťštyri hodín s peniazmi, zabijeme Trafta a jeho mŕtvolu zavesíme na ohradu.

20. KAPITOLA

Jocelyn otvoril sedlovú tašku a vybral z nej malý balíček, ktorý ležal na dne. Odrazu akoby si bol dodatočne spomenul, vytiahol veľkú cestovnú fľašku a so zadosťučinením ňou potriasol. Potom ju položil naspäť a vytiahol menšiu fľašu, do polovičky naplnenú tmavočerveným likérom. Napil sa z nej a zastrčil ju do vrecka na stehne.

Jim si všimol, že to Haverlyho prekvapilo.

- Teraz nie je čas na pitie, - dohováral mu. - Iba že by ti zlyhávali nervy.

Jocelyn si chrbtom ruky utrel ústa.

- Si múdry chlapík, Seth, - povedal a pohol sa, držiac balíček. - Ale nie si taký múdry ako ja. Prišiel som na nápad, aby Traft sám napísal list strýkovi.

- Bah! Na to som prišiel už dávno. A navyše to už aj sľúbil.

- Kto? - Traft. Dal si však podmienky: aby som nepýtal privysoké výkupné a aby som sa oň nedelil s tebou.

- Doparoma! - rozhorčil sa Jocelyn a zlostne zazrel na Jima. Potom otvoril balíček, vytiahol z neho papier, pero a atrament a položil to na kameň. - Prineste škatuľu, -prikázal.

Jeden z partie priniesol znútra škatuľu. - No, pán Traft, dúfam, že využijete svoje vzdelanie na niečo užitočné, -vyhlásil Jocelyn.

Keď Jim vstal, Haverly urobil čudné gesto.

- Počkaj, - zašepkal. - Súhlasím s tým, aby sme poslali po peniaze. Ale som proti tomu, aby si oklamal starého Trafta.

- Hovor potichu, ty… - zahriakol ho Jocelyn surovo. - Možno, že Molly nespí a ty tu… Zavri hubu!

Haverly tak zbledol, že jeho žltá brada ostro kontrastovala s pokožkou. Kľakol si na jedno koleno a zasipel: - Ustúpil som ti už v dvoch veciach.

- V akých? - Po prvé, že to všetko skúsime hodiť na Slingera Dunna…

- To už som vo West Forku zariadil sám. A po druhé? Jim si už vypočul dosť, aby pochopil Jocelynov diabolský plán. Či už Traft zaplatí výkupné, alebo nie, mal v úmysle zavesiť jeho mŕtvolu na plot ako strašidlo na kukuričné pole. Musí vyčkať vhodnú chvíľu, keď ich mašinéria zlyhá, a sústrediť na ňu všetky svoje sily. Musí vytrhnúť zbraň [. z rúk najbližšieho chlapa. Ak zabije Jocelyna, zachráni aspoň Molly. Pomaly sa pripravoval na rozhodujúci skok.

- Tak ty si už všetko nastrojil na Slingera? - spýtal sa Haverly.

- Prirodzene. A nik iný okrem teba nedokáže, že nezastrelil Andyho.

- Uznávam, že si múdry, Jocelyn, ale ani ty nemôžeš robiť zázraky, - ozval sa nedôverčivo Haverly.

- Dosť už! Niet času vysvetľovať ti dopodrobna, ako som to zaonačil, no je to hotová vec. To je všetko.

Haverly hlasne zastenal.

Jimove oči zablúdili do kúta. Zbadal Molly vyzerať spoza výklenku. Odrazu sa v ňom ozval varovný hlas. Ešte väčšmi sa znepokojil. Pokúsil sa pohnúť, aby Molly vystríhal.

- Zviažte toho chlapíka! - prikázal náhle Jocelyn, akoby videl na všetky strany. - Snorí tu dookola. Myslím, že by rád ufrngol aj s mojím dievčaťom.

Ale nik sa nehýbal splniť jeho príkaz. Schytil preto čiesi laso a odtočil voľné sľučky. Pritom zlomyseľne sotil Jima do boku. Nič sa nedalo robiť, musel to vydržať. Nemohol sa vrhnúť na Jocelyna, lebo by ho bol bez milosti zastrelil.

- Obráť sa a opri sa o stĺp, - nariadil Jocelyn. - Ruky za seba!

Potom začal Jimovi zväzovať ruky aj nohy. Nakoniec urobil zložité uzly. - Nie je to môj povraz, - povedal, keď skončil. - Bude ho treba rozrezať.

Nato kopol Jima do nôh, až spadol na zem a zostal bezmocne sedieť chrbtom k stĺpu.

Jocelyn opäť vytiahol z vrecka fľašu a odpil z nej.

- Na oslavu dňa, pán Traft, - povedal. - A keď ju dopijem, postavím vám ju na hlavu a uvidíte, čo je naozajstná streľba.

Vrátil sa k škatuli a sadol si k písacím potrebám. - Doparoma, chcel som, aby mi napísal list, a teraz som ho zviazal… Nuž čo, napíšem si ho sám.

A napísal, hoci sa pri tejto úlohe zapotil ako školáčik. Potom si list so zrejmým uspokojením prečítal.

Seth Haverly natiahol chudú ruku. - Ukáž, pozriem sa, čo si napísal.

- Nemusíš to čítať, keď ti hovorím, - odmietol Jocelyn a odstrčil mu ruku.

- Nárokuješ si viac, než sme sa dohodli, - skríkol Haverly celý bez seba od zlosti.

- Samozrejme. Desaťtisíc je hlúposť. Si blázon, Haverly. Starý Traft zaplatí hockoľko, len aby zachránil drahocenný život svojho synovca.

- Áno. A všetko nadarmo, - zavrčal Haverly a zbledol sťa krieda.

Jocelyn si ho ani nevšimol, obrátil sa k Flickovi a podal mu list. - Bež ako diabol a odovzdaj to ešte dnes do rúk Trafta alebo Blodgetta. Ak ich nenájdeš, choď do banky za Tobinom. Hocktorý z nich ti peniaze vyplatí. A ponáhľaj sa nazad.

- Nemám veľa chuti do takej roboty, - odvrkol Flick a vstal.

- Vždy je to lepšie, ako sedieť tu… Azda ti netreba pripomínať, čo sa s tebou stane, ak sa nevrátiš.

Flick zdvihol list Jocelynovi k tvári. - Choď dočerta! Nebudeš ma nútiť do tvojej špinavej roboty a ešte sa mi vyhrážať!

No Seth s Mattym rýchlo zasiahli. Jeden zachránil list, druhý odvliekol Flicka von. Napokon ho prehovorili.

- Dobre, pôjdem a urobím tú prekliatu vec, - súhlasil Flick. - No hovorím vám, Jocelyn zničil Cibeque.

S týmito slovami vzal sedlo, prikrývku a uzdu a zmizol za zrubom. Jocelyn vstal, znova zdvihol fľašu k ústam a vyprázdnil jej obsah. Už ju chcel odhodiť, keď si na čosi spomenul. Zastal pri Jimovi, narovnal ho, oprel o stĺp a na hlavu mu postavil fľašu.

- Tak, - zvolal pyšne, vytiahol pištoľu, vyhodil ju do vzduchu a vzápätí ju obratne chytil. - Chce sa so mnou niekto staviť? - Nik mu neodpovedal. Seth Haverly vedel, že akékoľvek protestovanie je zbytočné. Jocelyn ovládol partiu. Odcudzil sa im, ale zároveň si ich omotal okolo prsta. Odmeral desať dlhých krokov a obrátil sa. Tvár mu akosi čudne žiarila. Namieril zbraň.

Jim zbadal, že kohútik pištole je hore. V nasledujúcej chvíli sa už pozeral do malej, trasúcej sa čiernej hlavne. Všetky jeho zmysly okrem zraku akoby zamreli. A potom táto malá smrtiaca diera vychrlila oheň. Ešte skôr ako zarachotila zbraň, pocítil slabé zachvenie. Kúsky rozbitého skla mu dopadli na hlavu a na plecia.

- Ha! Tak ako, Seth? Trafil som hrdlo prvou ranou, - zvolal škľabiaci sa diabol.

- Podľa mňa je to prekliate zlé, - zahundral Haverly.

- Tvoju pištoľ počuť na míle.

Keď opäť zamieril, o Jima sa pokúsili mdloby. Tentoraz cielil o kúsok nižšie. Na druhej strane pištole akoby svietili oči mačky, čo sa zahráva s myšou.

Potom sa ozval dupot nôh obutých v mokasínach. Vybehla Molly a strčila do pištole, takže neškodne vystrelila do vzduchu.

- Hej, dievča! Chceš si ublížiť? - spýtal sa Jocelyn, akoby ho vyrušili v obľúbenom športe.

- Schovaj tú pištoľ, Jocelyn, - hnevala sa Molly.

- Pozri, dievča, vieš, že na teba trpím, ale rozkazovať si nedám, - odpovedal Jocelyn. Ale dobrý pozorovateľ musel postrehnúť, že sa ocitol na neistej pôde.

- Daj to preč, lebo…

- Lebo čo? - prerušil ju Jocelyn s hrozbou v hlase, no napriek tomu sklonil zbraň.

Seth Haverly, jeho brat a ostatní traja kamaráti boli radi, že sa situácia takto zvrtla. Najväčšmi to dal najavo Seth. Nech už bol Mollin vzťah k tomuto mužovi a k jeho výčinom akýkoľvek, nebála sa ho.

- Som schopná všetkého, Hack Jocelyn, - vyhlásila a jej výraz toto tvrdenie len podporoval.

Seth sa nepokojne zahniezdil. - Bude lepšie, ak sa do toho nebudeš miešať, Molly. Čestné slovo, Hack iba žartoval. Naozaj nechcel Traftovi ublížiť.

- Klameš, Seth, - zahriakla ho Molly. - Ty to vieš najlepšie. Flick mal pravdu. Cibeque vyšiel na psí tridsiatok. Nechali ste, aby Jocelyn vyštval Slingera, a teraz…

- Drž hubu! - osopil sa na ňu Jocelyn a odložil pištoľ.

- Si krásna, Molly, keď sa hneváš, ale zachádzaš priďaleko. Zatvor si ústa, lebo ti ich zavriem ja, a to rýchlo a dôkladne.

- Len sa ma skús dotknúť! - zvolala tak vášnivo, že aj Jocelyn na okamih zaváhal.

Jimovi, ktorý mal Molly veľmi rád, náhle svitlo. Jej zmena sa nedala vysvetliť len strachom oňho. Vedela niečo, čo nebolo určené jej, a poznala Jocelynovu falošnosť. Keby bolo treba, bola by ho schopná aj zabiť. Ale teraz to bolo iné. Či hovorila iba preto, aby získala čas? V jej správaní bolo čosi záhadné. Náhodný pozorovateľ by nič nezbadal, ale Jimovi neunikli jej kradmé pohľady.

- Dotknem sa ťa, keď budem chcieť, a to aj hneď, -vyhlásil Jocelyn.

Jim opäť spočinul zrakom na hlavnom aktérovi tejto lesnej drámy. Mal ešte čas uvedomiť si, že Jocelyn zbadal prsteň na Mollinej ľavej ruke.

- Odkiaľ máš ten prsteň? - spýtal sa rozčúlene. - Na prostredníku. A aký veľký kameň!

- Do toho ťa nič! - vrátila mu Molly a schovala si ruky za chrbát. V tej chvíli sa Jimovi zazdalo, že sa pozrela ponad Jocelyna alebo zaňho.

Jim sledoval jej pohľad. Uvidel trávnatú čistinu, zalesnený svah a na náprotivnej strane roztrúsené borovice. Vyzerali, akoby ich sadil záhradník, čo chcel mať krásny, otvorený les. A na okamih Jim zazrel mihnúť sa na okraji lesa tmavú postavu, ktorá sa mu hneď nato stratila za kmeňmi stromov. Ponášala sa na Indiána. Zachvel sa. Videla to Molly? - Klamárka! - skríkol Jocelyn a zbledol od zlosti a žiarlivosti. - Ukáž ruku, nech sa pozriem!

Molly ľahostajne vytiahla ruku spoza chrbta, vystrela ju a obrátila dlaňou dolu. Potom roztiahla prsty a zablýskala pred podráždeným kovbojom prsteňom. Zaiste mala na to viacero príčin, ale jednou z nich azda bola ženská túžba spôsobiť bolesť.

- Skrývala si ho predo mnou, - vyhlásil Jocelyn nešťastne.

- To si myslíš ty. Prečo by som ho mala skrývať pred tebou alebo pred hocikým iným? … Je to zásnubný prsteň.

- Zásnubný? - zopakoval Jocelyn.

- Samozrejme… Môžem to celkom pokojne oznámiť.

- Čertovo plemeno! - zahrešil Jocelyn väčšmi pre seba. Zdalo sa, že na ňu hľadí ako na čosi nové, neznáme, tajomné a fascinujúce. Jeho pochybnosti sa zväčšovali.

Jim využil chvíľu, aby sa pozrel ponad čistinu na svah a prebehol ho očami zhora nadol a z jedného konca na druhý. Už takmer uveril, že sa mýlil, keď tu na okraji lesa zbadal, ako sa niečo hýbe - tieň vetvy, chvost koňa alebo…

- Kto ti dal ten prsteň, Molly? - naliehal Jocelyn, ktorý sa už spamätal.

- Pán Jim Traft, - priznala sa Molly a začervenala sa. A hoci to bolo súčasťou boja jej ženského dôvtipu proti žiarlivosti tohto zaľúbenca, nevedela skryť dievčenský zmätok, hrdosť a radosť.

Jocelyn zaručal ako tur.

- Kedy? Ako dlho si už zasnúbená s týmto… s týmto zelenáčom? - Od tej noci, čo sa vo Flagu tancovalo.

Azda nič nemohlo väčšmi otriasť Jocelynovou márnivosťou ako tento strašný úder. Možno Molly rátala s jeho slabosťou a náročky na ňu zaútočila. Vedela, že tak urobila zo zúfalstva. Jocelyn sa postupne začal meniť. Bol smrteľne zasiahntý, zostal však chladný, tvrdý a diabolský.

Keď vytiahol pištoľu, Molly sa postavila pred neho, aby ochránila Jima.

- Musíš zastreliť najprv mňa, - vyhlásila rozhodne. Bola presvedčená, že by ju nezastrelil.

Teraz sa už Jocelyn neponáhľal. V ruke držal kolt. Nemal v úmysle len zabiť, ale aj mučiť.

Seth Haverly sa však nazdával, že Molly je v nebezpečenstve, a preto zvolal: - Jocelyn, odlož to!

- Nie. Pištoľ, to je moje!

Jimovi sa videlo, že Molly je v koncoch. Jocelyn ju pomaly zatláčal k miestu, kde sedel s hlavou opretou o stĺp. Ešte stále mal na nej fľašu.

- Seth Haverly, si ty ale mizerný zbabelec, - kričala Molly. - Necháš dievča zoči-voči takému diablovi!

- Diabol či nediabol, Molly, som s ním v spolku, - vyskočil Seth, akoby ho boli bodli. - A nestojí mi za to riskovať vlastnú kožu.

- V spolku… Je to veru pekný spolok! Špinavší, ako si myslíš. Je to…

- Molly Dunnová, - skočil jej do reči Jocelyn, - zatvor ústa, lebo bude neskoro!

- Neskoro! Ty had s jedovatým jazykom, myslíš si, že ti ešte raz uverím? … Zabi ma… aj Jima, aj túto zradcovskú partiu, je mi to jedno. Ale prezradím ťa, veruže ťa prezradím!

Jocelyn po nej prudko chňapol, no ovládol sa aj v tejto vzrušujúcej chvíli. Musel zostať bezpečný a voľný a nespúšťať oči z Haverlyovcov. Nepodarilo sa mu priblížiť až k nej.

- Ešte raz ťa varujem!

Kým ho Molly zrádzala partii, sledovala ho nenávistnými očami, akoby ho tak chcela držať v šachu.

- Seth, to on trhal plot ešte vtedy, keď pracoval v Diamonde. Aj potom. Chcel, aby z toho obvinili teba a Slingera. Zradil nielen Jima, ale aj vás. Chce si nechať celé výkupné, zabiť Jima a zvaliť to na vás… Och, viem to. Vidím doňho… Zatiahol ma sem hore pod prísahou, že zachráni Jimovi život, ak ho poslúchnem. Súhlasila som. A potom mi celú noc nedal pokoja. Raz som sa s ním dokonca pobila. Ale ja mu nebudem po vôli…

- Ty falošná mačka! - skríkol Jocelyn. - Kto chcel, aby si mi bola po vôli? Zviažem ťa ako sprostého koňa!

Vtom zadunel výstrel a zrazil Jimovi fľašu z hlavy. Molly vykríkla.

- Popod tvoje rameno, Molly, - povedal Jocelyn. - Čo vravíš na ten výstrel? - A začal poskakovať z jednej nohy na druhú s pištoľou namierenou pri boku.

Molly necúvla ani o krok a blokovala každý jeho pohyb, postaviac sa medzi zbraň a Jima. Potom ako mačka skočila na Jocelynovu ruku a odstrčila ju. Bang! Guľka pokryla Jima prachom a pieskom. Obe Molline ruky a zuby sa zaťali do Jocelynovho zápästia.

- Zmizni! - zreval a zo všetkých síl sa jej snažil vytrhnúť, no nedarilo sa mu to. Ľavou rukou chytil Molly za vlasy a takmer ju strhol na zem. Jej váha nezmohla nič proti Jocelynovým silným ramenám. Ale nemohol sa vyslobodiť z jej zubov. Zo zápästia mu vytryskla krv.

- Nehryz! - zjajkol a ťahajúc ju za sebou, pokúsil sa namieriť pištoľ na Jima. Ale v okamihu, keď stlačil kohútik, mykla sa tak mocne, že netrafil cieľ. Zbraň zahrmela, guľka vytrhla triesky zo stĺpa za Jimovým uchom a stratila sa v lese. Spätný náraz ťažkej pištole spôsobil, že Molly otvorila ústa, ale Jocelyna nepustila. Pišťala pritom ako zviera. Kým sa spamätal, znova sa mu zahryzla do zápästia. Odtiahol ju nabok, ale ona sa postavila na nohy. Zmietal ňou z boka na bok, kým sa nedostali do zrubu. Haverly a jeho chlapci sa ocitli v pasci. Ako potkany sa ukryli do výklenku a vykúkali z neho, aby neprišli o tento výnimočný boj.

Vzápätí Jocelyn opäť vystrelil na Jima a minul ho iba o kúsok. Šok z výbuchu, ktorý sa ozval tesne pri jej uchu, akoby Molly zoslabil. Jej zuby prestali hrýzť Jocelyna. Nato sa celou váhou zavesila na jeho rameno. Pustil ľavou rukou jej vlasy a dlhými prstami jej stisol hrdlo. Ešte stále sa neuvoľnil z jej zovretia, ale jeho nenávistný, chrapľavý a jasavý rev oznamoval blížiace sa víťazstvo. Molly sa už nevládala ďalej hýbať. Zdvihol ju a spolu s ňou aj zbraň.

Vtom Jimov zahmlený zrak zachytil akýsi tieň, ktorý sa mihol okolo neho. Nemohol sa pohnúť, ani obrátiť hlavu, ale pravým kútikom oka zazrel postavu v jelenicovom odeve, ktorá sa tu zjavila akoby zázrakom.

- Hej, pastier! - zazvonil hlas Slingera Dunna.

Jocelyn zdvihol hlavu a jeho šklbajúca sa tvár vyjadrovala náhle zdesenie. Jeho prsty pustili Mollino hrdlo. V tej chvíli sa zviezla na zem.

Jocelynova pištoľ poskočila ako konopný povraz. Ale v tej istej chvíli zadunel výstrel z Dunnovej pištole. Jocelyn akoby sa ocitol v putách, potom urobil ešte zopár tackavých krokov a uprel do prázdna strašný pohľad. Jeho krok ustrnul v polovici. Jocelyn zastal a tesne pred zrubom spadol na zem s prestreleným srdcom.

21. KAPITOLA

Z hrude Slingera Dunna vydral sa ťažký vzdych. Prešiel pohľadom z mykajúceho sa Jocelyna na Molly a potom na spútaného Trafta. Jeho dobitá tvár sa sotva dala rozoznať, ale oči mal doširoka otvorené.

- Vyzerá to, že som prišiel ešte včas, - ozval sa.

- Práve včas, - zamrmlal Jim.

Omráčená Molly si sadla. Vlasy mala rozcuchané, bradu od krvi a ruky zoslabnuté. - Och! - zastenala.

- Si ranená, Molly? - spýtal sa Dunn.

Zmätene sa naňho pozrela. - Arch, - zvolala, uvedomiac si, čo sa stalo. - Je mŕtvy? - Myslím. Ak náhodou nemal v náprsnom vrecku nejaké hodiny.

Molly sa trasúc postavila, tackavo pristúpila k Jimovi a zrútila sa mu k nohám, ešte stále statočná a plná vzdoru.

- Rozrež ten povraz… - mumlala nezrozumiteľne a zťahala za Jimove putá.

Dunn nespúšťal ostražitý pohľad zo zrubu. Hodil Molly nôž.

- Jim, zasiahol ťa? - spýtala sa vystrašene, keď mu uvoľňovala putá na rukách.

- Nie. Ale teraz už viem, ako svištia guľky… Daj mi ten nôž, Molly.

- Nepočujem ťa, - povedala. - Tá pištoľ ma akosi ohlušila.

Jim striasol zauzlené povrazy, vstal a zdvihol Molly. Uľavilo sa jej, ked zbadala, že nie je ranený.

- Och, vďaka! - zvolala a vrhla sa mu do náručia. - Jim! Myslela som, že ťa trafil.

Jim si ju mocne pritisol na hruď. Azda nič v živote sa nevyrovnalo tejto chvíli. Keď si to uvedomil, spomenul si na Dunna, ktorý medzitým odložil pištoľ.

- Poďte von! - zakričal a jeho hlas bol dosť silný, aby prenikol aj ďalej ako do dreveného výklenku zrubu.

Prvý vyšiel bledý Seth Haverly nasledovaný Mattym, ktorý bol takisto otrasený, ale nebál sa.

- Oklamal nás, Slinger, - vysvetľoval Seth.

- Kto je tam ešte? Lenivým krokom vyšiel Sam, po ňom Hart Merriwell a Fletch.

- Kde je Boyd? - Jocelyn ho poslal s listom k starému Traftovi.

- Ach, tak! - Dunn sa obrátil k sestre. - Molly, dobre si sa bila s tým skunkom a nemusím ani vravieť, že dostal svoje. Ale tu Seth a Sam boli pritom a nechali toho lotra, aby ti ubližoval? Nastala kritická chvíľa. Molly reagovala tak, ako sa dalo očakávať od sestry Slingera Dunna. Jim potlačil nutkanie zadržať ju.

- Samozrejme, že nechali, - zvolala, vystrčiac bledú tvár spoza Jimovho ramena. - A čo je ešte horšie, Arch, oni mu verili… Boli presvedčení, že som sa s ním dala dokopy, že som poddajná husička… Súhlasila som s Jocelynom, že mu budem po vôli, ak zachráni Jimovi život. Nepotrebovala som klamať, bola by som to urobila… Nikdy som mu však neverila. Ležala som tam vzadu s nastraženými ušami a dávala pozor. Čoskoro som pochopila, že je to podvod. Takmer som zošalela, Arch. Pozerala som štrbinou v doskách a videla, ako sa blížiš medzi borovicami… Ach! Potom som musela pozbierať všetky svoje sily a odlákať Jocelynovu pozornosť, kým sa sem nedostaneš.

- Hm. Myslím, že Jim Traft má šťastie, že si sestrou Slingera Dunna, - neodpustil si Dunn poznámku.

- Je to dokonca nádherné, - vyhlásil Jim vrúcne. - Ďakujem osudu, že je to Molly Dunnová zo Cibeque.

- Tak je medzi nami všetko v poriadku, Jim Traft, -odvetil Slinger drsne. - Vezmi ju preč odtiaľto… A zmy z nej krv.

Jim celý natešený odvádzal Molly, zľahka ju podopierajúc pod pazuchou. Keď ju prenášal cez potok, prekvapilo ho, aká je ťažká. Prešli lúkou a zamierili hore svahom k boroviciam. Jemný hnedý mach a tieň im ponúkali útulok.

- Už sme dosť ďaleko, - povedal a zložil ju na zem. - Zabehnem naspäť…

- Neopúšťaj ma. Bude tam bitka, - zvolala a chytila ho.

- Idem len k potoku namočiť šatku… Si celá od krvi.

- Ponáhľaj sa.

Jim zbehol k potoku, a kým namáčal hodvábnu šatku, začul, ako Seth Haverly nahlas a zlostne protestuje a ako chladne zvoní Slingerov hlas v zrube. Vrátil sa k Molly, ktorá prskala ani divá mačka.

- Hrýzla som ho tak, až by z neho boli zvýšili len kúsky… Ale teraz, keď je po všetkom, je mi zle od chuti, vône a farby jeho krvi.

A keď chrlila zo seba tieto slová, naozaj vyzerala, že jej je zle.

- Nemysli na to, drahá. Zachránila si mi život… Ach, aká si bola úžasná! Ako ťa milujem!

A začal ju vášnivo bozkávať na ústa, na bradu, na ruky. Molly to rýchlo vyliečilo z nevoľnosti.

- Niekto nás uvidí, Jim, - zašepkala.

- Ktože sa o nás stará? Teraz dovoľ, aby som ťa dobre umyl, - zasmial sa Jim a naskutku jej vyumýval ústa, zvonka i znútra, a takmer jej zodrel kožu z brady a z malých hnedých rúk.

- Ktosi ide. Pozri, Slinger ho pustil, - zvolala Molly.

- To je Matty, - odpovedal Jim, ktorý spoznal dlhého člena Sethovej partie. Matty vybehol zo zrubu, schytil sedlo a uzdu a náhlil sa po lúke, obzerajúc sa za seba. - Nevyzerá ako zlý chlapík.

- Som rada. Slinger je strašný, keď je taký, ako si ho videl… Och, ale nebol Jocelyn najzbabelejší…

- Miláčik, už na to nemysli, - prosil ju Jim.

- Je mŕtvy! A Slinger ho zabil pre mňa.

- Nie… nie celkom. Sčasti pre mňa, sčasti pre teba… Drahá, myslela si to naozaj, že ma chceš, keď si povedala Jocelynovi, že sme zasnúbení? - Áno, Jim. Ale teraz niet času hovoriť o láske. Opakujem ti, že Slinger zabije Setha Haverlyho a možno aj Sama.

- Bojím sa toho, ale dúfam, že to predsa len neurobí, - nádejal sa Jim. - Ale kým sa zhovárajú, dovoľ mi hovoriť o našej láske.

- Si bláznivý zelenáč z Missouri, - vyhlásila. - A takmer druhý Curly Prentiss.

- Vďaka. Ani si mi nemohla zložiť väčšiu poklonu.

- Curly Prentiss by sa mi celkom páčil, keby nemal všetky tie kovbojské slabosti, - ozvala sa Molly zamyslene.

- A aké sú to slabosti? - Predovšetkým sa rád baví s dievčatami presne tak ako istý východniar, ktorého som raz stretla.

- Haha! A kde si ho stretla? - Myslím, že to bolo vo Flagu… Ach, Jim, - vzdychla si a znova sa ocitla v jeho náručí. - Pozri, ďalší odchádza.

- To je kuchár. Volajú ho Fletch, - povedal Jim a pozoroval, ako sa Fletch vzďaľuje od zrubu obložený sedlom ako pred chvíľou Matty.

- Okrem Setha a Sama je tam ešte Hart Merriwell. Slinger ho nechá odísť. A teraz sa pozeraj.

Čoskoro Jim zbadal odchádzať Merriwella. Namiesto aby sa ponáhľal, zašiel za zrub a nakúkal štrbinou dnu.

- Čosi sa tam musí diať, - ozval sa úzkostlivo Jim.

- Počúvaj, to kričí Slinger, - pridala sa Molly.

Jim rozoznal vysoký, zvonivý tón Slingerovho hlasu, ale na túto vzdialenosť nerozumel, čo vraví. Zmysel si musel len domýšľať. Slinger neustával v reči a nebolo si ťažké predstaviť zálesácku hrubosť, s akou sa pustil do kamarátov, čo ho zradili.

- Takého som ho raz zažila na tancovačke, - povedala Molly a vzdychla si. - Tak! - Kŕčovite sa trhla, keď zaznel výstrel. Potom si pritisla obe ruky na uši a privinula sa k Jimovi.

- Nebesá! To nebol Slingerov kolt! - zvolal Jim a celý spozornel, aby počul, čo bude nasledovať. Bang! - Toto bol Slinger, - zašepkal zachrípnuto, držiac Molly pevne okolo pliec. Nasledovali tri či štyri výstrely, a to tak tesne za sebou, že sa takmer nedali odlíšiť. Potom sa opäť ozvalo ťažké zadunenie a hneď nato sťa odpoveď salva ľahších. Vzápätí sa rozhostilo ticho, akoby sa všetky nepriateľské akcie zastavili. Jimovi sa chcelo veriť, že je to koniec. Potom však nasledovali ďalšie výstrely, jeden ťažký, silnejší ako ostré salvy z pušiek, ďalší ťažký a rýchle zadunenie. Ticho! Zo zrubu sa kúdolil dym a belel sa na zelenom pozadí borovíc. Zjavil sa Hart Merriwell, ktorý zrejme utiekol. Kráčal pomaly, zastavoval sa a čakal, potom sa opäť priblížil k zrubu. No nezaznel už nijaký výstrel.

- Všetci sú mŕtvi, - zašepkala zhrozene Molly a zdvihla hlavu. Hoci si uši zapchala rukami, musela počuť výstrely.

- Bojím sä, že máš pravdu, - odpovedal chrapľavo Jim.

- Merriwel sa vracia… Tam! Vchádza. Molly, idem ta. To je koniec Cibeque, prebehlo jej mysľou. - Úbohý Arch, nebol taký zlý.

- Zostaň tu, - varoval ju Jim. - Vrátim sa, ak… - Stisol jej ruku, vstal a rozbehol sa dolu svahom. Videla ho preskočiť potok a doraziť k zrubu. Pozrel sa spoza stĺpu, pri ktorom ešte nedávno sedel, a jeho ruka sa dotkla miesta, kam dopadla Jocelynova guľka.

Zrub bol ešte stále plný dymu. V kúte na kope uvidel Jim ležať muža. Na druhej strane kľačal vedľa Slingera Merriwell a podopieral ho.

- Žije? - zvolal Jim bez dychu a vbehol dnu.

- Žije. Ale je prevŕtaný ani rešeto, - odpovedal Merriwell.

- Pomôžte mi ho vyniesť z tohto dymu.

- Zdvihli krvácajúce, zlomené telo, vyniesli ho na tienisté miesto a uložili na prikrývku. Jim nadvihol Slingerovi hlavu a Merriwell pod ňu podložil sedlo.

- Myslím, že si za to ťažko zaplatil, Slinger, starý kamarát, - povedal a preglgol. - Čo môžem ešte urobiť? - Kde je Molly? - ozval sa slabučkým hlasom Dunn.

- Za potokom. Zavolám ju, - odpovedal Jim, vstal a zašiel za zrub. Ale Molly už prichádzala, lebo videla vynášať brata zo zrubu. Jim jej podišiel v ústrety.

- Žije, Molly. Pýtal sa na teba. - Musel bežať, aby jej stačil.

- Och, Arch! - vybuchla Molly a padla na kolená. -Si… si veľmi zranený? - Ani nie, Molly. Ale myslím, že je už po mne, - vydýchol.

- Kde je život, tam je aj nádej, - poznamenal Jim, ktorý takisto kľačal pri ňom.

- Neá sa nič robiť? - zvolala Molly.

- Nemáte… trocha… whisky? - spýtal sa s námahou Slinger.

- Videl som tu nejakú, - odvetil Jim a vyskočil. - Kde len bola? … Aha! Jocelyn ju mal. - Jim odbehol k sedlám, vybral fľašu a poponáhľal sa nazad.

Dunn si odpil za dúšok ostrého nápoja. - Si šťastný, Jim Traft, že tu neležíš plný dier po guľkách, - povedal cudzím hlasom, v ktorom nechýbal humor.

- Myslím, že áno, - povedal Jim vrúcne.

- Chcel som ťa sám… zabiť… kým mi Molly… čosi nesľúbila.

- Čo ti sľúbila? - Molly, dodržíš sľub? - Áno, Arch, - prikývla Molly, zohla sa k nemu a z očí jej stekali lesklé slzy.

- Dobre. Myslím, že to je všetko, - povedal Slinger pokojne.

- Molly, drahá, povedz, čo si mu sľúbila? - spýtal sa Jim hlboko dojatý.

- Chcel ťa zastreliť, Jim. Uprosila som ho, aby to nerobil. Povedal, že ťa nechá na pokoji, ak zariadim, že ma opäť požiadaš o ruku, a ja budem súhlasiť… Tak som to sľúbila.

Jim chytil Dunnovu slabú ruku. - Slinger, nemusela to nijako zariaďovať. Prosil by som ju do súdneho dňa.

- Teda predsa len máš moju sestru veľmi rád… Nemám za čo vďačiť osudu, ale za toto mu vďačím.

- Robme čosi! - vybuchla Molly v zúfalstve. - Hart, kde je najťažšia rana? - Je plný rán, - vyhlásil Merriwell.

- Rany po guľkách nie sú pre Slingera také nebezpečné. Nekrváca z pľúc, to by mu šla krv z úst. Rana na hlave nie je ťažká. Ľavú ruku má zlomenú. V pravom ramene má dieru… Ale tu dolu je vážna rana… Obviažeme ju.

Praktická Molly súrila vyľakaných mužov, aby urobili všetko na záchranu raneného. Jim bol presvedčený, že guľka do brucha, čo prešla tak čisto, by zabila každého normálneho človeka. Obložili ranu a zaviazali ju. Na boku mal Slinger ďalšiu nebezpečnú ranu, ktorá podľa slov Merriwella pochádzala z pušky tak ako rana do brucha.

Kým umývali a obväzovali rany, ako nejlepšie vedeli, a prostriedkami, ktoré mali naporúdzi, Slinger rozprával: - Sam na mňa vystrelil prvý, keď som sa pozeral na Setha, a urobil mi dieru do brucha… Vyviedlo ma to z miery, inak by to bola krátka a ľahká záležitosť. Najprv som dostal Sama. Napokon ukázal farbu aj Seth, ktorý skočil za výklenok a začal odtiaľ strieľať… Mal kolt a winchestrovku. Napumpoval do mňa dosť olova… Zopár ráz som strelil do výklenku. Musel som ho trafiť, lebo začal nadávať. Potom som preskočil k stene, kde ma z výklenku nemohol vidieť. Seth spotreboval všetky náboje do koltu. Neriskoval a nezačal ho nabíjať, ale chytil sa pušky… Myslím, že to ho zabilo… Dostal som sa k výklenku, rýchlo som sa naklonil a prevŕtal ho, keď sa pokúšal obrátiť s puškou.

Napriek tomu, že Slingerov hlas bol slabý a chrapľavý, hovoril, akoby sa zhováral s kýmsi na ulici. Nebolo v ňom ani stopy po vzrušení. Obdivuhodne lipol na živote. Jim vedel, že najväčšmi mu môže uškodiť šok a strata vedomia. Ale to sa Dunnovi azda nikdy nestalo.

- Čo môžeme preňho ešte urobiť, Merriwell? - spýtal sa Jim.

- Už nič. Iba keby chcel, aby sme sa zaňho modlili. Chceš, Slinger? - Nie, - zaznela lakonická odpoveď. Arch Dunn ležal pokojne, so zatvorenými očami, slabý a smrteľne bledý. Molly sedela vedia a podopierala mu hlavu.

- Počujem kone, - povedal zrazu Dunn a otvoril oči. Všetci sa odmlčali. Jim pokrútil hlavou.

- Nie ste dosť blízko pri zemi. Určite ich počujem, -tvrdil svoje Dunn.

Merriwell vstal a podišiel k zrubu.

- Blíži sa hlúčik kovbojov, - zvolal vzrušene. - Myslím, že bude lepšie, ak sa vytratím.

Jim sa pripojil k nemu.

- Nemusíš utekať, Merriwell. To je Curly Prentiss a podaktorí z mojej partie.

- Doparoma! A chytili Mattyho a Fletcha! - zvolal Merriwell.

- Zdalo sa, že je to naozaj pravda. Jim sa o tom čoskoro presvedčil. Zo svahu zostupoval Curly, za ním Bud, Lonestar a Jackson Way. V pätách im cválali dvaja utečenci z partie Cibeque. Curly pustil uzdu a dlhým skokom sa ocitol na zemi. Jeho bystré modré oči jediným pohľadom zvážili situáciu.

- Ahoj, chlapci. Dobré ráno, slečna Molly! - pozdravil a zdvihol sombrero zo svojej plavej hlavy. Potom uprel zrak na ležiaceho Dunna.

- Prentiss, prišiel si trocha neskoro, - vyhlásil Dunn. - Odporúčam ti, aby si Mattyho a Fletcha pustil. Ja som tak už urobil. Boli to Jocelyn, Seth a Sam. Obzri si zrub.

Curly urobil, čo mu poradili. Keď sa o chvíľu vrátil, v očiach mal čudný, chladný výraz.

- Dobrá práca, Slinger. Je mi však ľúto, že ťa dostali.

- Ešte to nemám celkom zrátané, ale keby sa tak stalo, nemá to na svedomí Seth alebo Jocelyn. Prevŕtal ma Sam. Nečakal som to od neho.

Pred skupinou zastal Bud Chalfack s kovbojmi.

- Doparoma, Jim, predsa je len dobre vidieť vás na nohách, - ohlásil sa srdečne. - Dobrý deň, Molly… Povedzte mi niekto, čo sa tu stalo.

Jim mu potom v stručnosti opísal, čo sa tu odohralo odvtedy, ako prišli k zrubu. Spomenul aj hádku o výkupné, surové správanie Jocelyna a bitky, ktoré nasledovali. Ak čosi vychválil, bol to dôvtip, odvaha a hrdinstvo Molly Dunnovej.

- Doparoma! - vybuchol Bud a uprel zbožňujúci pohľad na dievča. - Vždy som vedel, že ste najkrajší a najsladší čertík v Arizone. A teraz musím pred vami konečne zložiť klobúk.

A urobil tak celkom galantne.

Curlyho chválospev patril Jimovi. - Vy šťastný trkvas! Len tak si sem prídete a ukradnete nám ju!

Slingerovi nič z toho neuniklo. Nielenže sa všetkými silami držal života, ale aj pozorne vnímal.

- Nuž, chlapci, je to Molly Dunnová zo Cibeque, - zdôraznil.

Molly sa chvíľu bránila poklonám. - Vy bezcitní pastieri! Okolo vás je plno mŕtvych, Slinger zomiera a vy len tárate a obzeráte si ma. Jim, aj ty si zlý… Curly, nemáš trocha rozumu? - Prepáčte, Molly, - kajal sa Curly, stiahol si rukavice a kľakol si k Slingerovi. - Len mi povedzte, kam ho strelili.

Molly s Merriwellom mu poskytli potrebné informácie. Curly vstal rozhodný a vážny. - Je tu, zdá sa, šanca. Niektorých chlapíkov nemožno zabiť… Jack, bež do Flagu a priveď sem lekára. Až do Cottonwoodu môže ísť bričkou. Vezmi so sebou aj osedlaného koňa, na ktorého potom presadne… Holliday, vy dvaja s Budom choďte do tábora a priveďte ešte niekoho z partie. Zoberte šéfove veci a nezabudnite pripraviť pohodlie pre slečnu Molly… Chcete držať týchto chlapíkov zo Cibeque tu, boss? Ak ich pustíme, pravdepodobne pôjdu v ústrety Flickovi a peniazom pána Trafta… A my o ne nechceme prísť.

- Zadržíme ich tu, kým sa Flick vráti, - prikázal Jim. - My dvaja sa budeme striedať na stráži.

- Nuž, Traft, - ozval sa Matty, - ak chcete vedieť, sme radi, že sa veci takto zvrtli. Netreba nás strážiť.

22. KAPITOLA

Slinger Dunn upadol do stavu blízkeho bezvedomiu. Bol taký bledý, až sa Jim nazdal, že jeho koniec sa už blíži. Aj Molly sa zmocnil strach. Bála sa, že každá chvíľa môže byť bratovou poslednou. Prešli hodiny. Traja zajatci hrali karty a neboli s nimi nijaké ťažkosti. Curly a Jim postavili pre Dunna stan z plachtoviny a pre Molly zhotovili lôžko zo smrekových vetiev, aby si mohla ľahnúť hneď vedľa Slingera. Potom navarili večeru zo zásob, čo našli v Sethovej batožine. Zapadajúce slnko naplnilo les mäkkou nádherou. Ticho narúšali iba ťažké, trepotajúce sa krídla divých moriakov, ktoré sa zlietavali do svojich hniezd v borovici. A Slinger Dunn ešte stále žil.

Nastala noc a vzduch stenal blížiacou sa búrkou. Kojoty sa odvážili až na lúku a brechali na táborový oheň. Na zrube v provizórnom stane sa zjavili tajomné plápolajúce tiene. Molly sedela, tichá a pozorná, pri bratovi a opierala sa o stan. Iba dotykom sa z času na čas presviedčala, či Slinger ešte žije. Keď sa pulz spomaľoval a dlaň chladla, pritískala hlavu na jeho hruď a počúvala, či mu bije srdce.

Jim bol stále pri nej. Kedy-tedy priložil na oheň a pozrel sa do zrubu, kde spali väzni. Curly ležal na otvorenej strane zrubu, a vždy, keď sa Jim tichučko priblížil až k nemu, prebudil sa. Mŕtvoly zatiahli do kúta a prikryli plachtami. Podchvíľou sa Jim poprechádzal, akoby hľadal záchranu pred týmto nezvyčajným duševným rozpoložením. Ani na okamih nezavrel oka. Ustavične sa chodil presviedčať, či je Molly v poriadku. Na sklonku noci v tichej samote lesa pochopil jej veľkú cenu a pocítil hlbokú úctu k jednoduchému životu, ktorý ju zrodil. Bola čestná, odvážna, plná lásky.

Často, keď sa k nej priblížil a pokľakol na koleno, aby sa pozrel na bledého Slingera, Molly sa ho dotkla. Vo svetle ohňa žiarili jej veľké čierne oči takým svitom, že zakaždým mu až srdce zaplesalo.

Nadránom vietor ustal a napriek hrozivým mračnám sa tak ochladilo, že im začalo byť zima. Jim ovinul svoj plášť okolo Molliných pliec a na Slingera položil prikrývku. Keď sa znova rozhorel oheň, postavil sa tesne k nemu, trel si dlane a prestupoval z nohy na nohu.

Bolo ticho a tma. Priblížila sa obávaná hodina pred rozodnením, keď aj život v lese akoby ustal.

Čoskoro bude po Slingerovi, pomyslel si Jim.

Vtom ho zavolala Molly. - Práve čosi zašepkal, - povedala. - Zdalo sa mi, že volal Sethovu sestru. Mal ju rád… A ona ho bude teraz nenávidieť až za hrob.

Jim sedel pri nej, držal ju za ruku a trpezlivo čakal, až nadíde koniec. Keď sa pominula najbolestivejšia a najsmutnejšia zo všetkých dlhých nočných hodín, s radosťou privítali brieždenie. Akoby sa niečo strašidelné odplazilo do lesa. Spustil sa jemný, príjemný dáždik. Nastalo ráno a Slinger ešte vždy žil.

Spoza zrubu vyšiel Curly a zívajúc si preťahoval svoju dlhú, štíhlu kostru.

- Dobré ráno, detičky z medovníkového domčeka, -pozdravil a zohol sa k nim, aby sa pozrel na Slingera. - Tak čo, Slinger, už som si myslel, že budeš dávno tam, kde loj kopú.

- Ešte nie, Curly, - odpovedal mu Jim. - Celú noc sme čakali, že už-už zomrie.

- Trvá to dlho, - dodala smutne Molly.

Curly priložil ucho k Dunnovmu srdcu a počúval.

- Možno vám nad tým rozum zastane, ale nechystá sa natiahnuť krpce, - vyhlásil, keď sa zdvihol, a usmial sa.

- Ale čo!? - zvolal Jim.

- Och, Curly! - vykríkla Molly v záchvate nádeje.

- Bude žiť… Nie som doktor, ale videl som už peknú kôpku takých chlapíkov poberať sa na druhý svet. No Slinger na to nevyzerá… Aspoň dnes ráno nie.

Molly opustil posledný zvyšok síl. Hodila sa Jimovi do náručia. Nežne ju uložil na lôžko zo smrečiny a prikryl. - Spi, drahá, - povedal.

- Prší, boss, - oznámil Curly. - Musíme Slingerovi postaviť ešte jeden stan… Pozrite! Molly už aj zaspala. Úbohé dieťa!… Jim, naozaj neviem, ako vám ju mám nechať.

- Rozmýšľaj, možno ti svitne, - odvetil mu Jim lakonicky.

Nad provizórny plachtovinový úkryt natiahli celtovinu.

- Vydrží dlho. Možno, že keď ho prezrie doktor Shields, dovolí ho zaniesť do zrubu… Ale čo s mŕtvolami, boss? - Pochováme ich.

- Haverlyovci by mali mať riadny pohreb, ale Hack Jocelyn by sa mal hodiť kojotom.

Jim zašiel s Curlym do zrubu. Strhli plachtu, ktorá prikrývala mŕtvoly. Nebol na ne pekný pohľad. Jim cúvol, no Curly sa na vec pozeral inak.

- Smrtiaca diera na ľavom vrecku vesty, - zamrmlal, zohnúc sa nad Jocelyna. - Slingerov slávny výstrel, ako tu vravia. No nech sa radšej prepadnem, než by som raz mal stáť pred hlavňou jeho pištole.

- Vstávajte, zbojníci! Pomôžte pripraviť raňajky! Jim zobudil zajatcov.

Matty sa sťažka, ale veselo postavil na nohy a ostatní ho čulo nasledovali. Boli radi, že sa situácia takto vyvinula. Necítili sa vinnými za skutok, ktorý ukuli Haverlyovci s Jocelynom.

- Vy trkvasi zo Cibeque, - oslovil ich bodro Curly, - spal som túto noc tak, že ste pokojne mohli utiecť.

- Prentiss, veľmi rád by som sa o to pokúsil, ale všetko, čo na svete mám, je tento balík, - vysvetľoval Matty.

- Doparoma, nie je toho veľa.

Kým raňajkovali, dážď ustal a nad ich hlavami sa opäť rozprestrelo modré nebo. Čoskoro sa však nanovo zatiahlo mrakmi, ktoré sa prihnali od juhozápadu.

Molly spala a nezobudil ju ani cengot koní s nákladom, zostupujúcich dolu svahom, čo patrili Diamondu. Jim akoby stratil reč. Bol rád, že vidí kovbojov v poriadku.

- Celučkú noc sme šli, - kričal Bud. - Celučkú dlhú noc!

- Pozri, Bud, ak bola dlhá pre teba, aká asi mohla byť pre Molly a pre mňa? - privítal ho Jim.

- Vidím, že Slinger nemá prikrytú tvár, tak asi ešte žije, - poznamenal Bud vecne.

- Vitajte, chlapci. Som rád, že vás vidím, - oslovil ich Jim a prebehol po nich zrakom. - Kde je Hump a Uphill? - Neviem. Cherry vám povie, čo si o tom myslí. Nie sú to veľmi príjemné zvesti, - oznamoval Bud. - Nechali sme tam niekoľko koní a balíkov. Jeff ide pozadu. Nenávidí sedlo.

- Tak čo je, Cherry? - oslovil Jim Wintersa, ktorý práve zoskakoval z koňa.

- Myslím, boss, že Stevens a Frost vyrazili na úpätie Derricku. Nechali sme im odkaz, aby sa vydali po našej stope. Asi tu budú ešte dnes v noci.

Jim nenašiel v Cherryho slovách nič, čo by ho malo znepokojiť. Oveľa menej sa mu však páčil Cherryho výraz.

- Rozbaľte si veci a postavte tábor, - prikázal. - Ak sa Dunn z toho dostane, budeme tu musieť zostať dosť dlho. Predpokladám, že ste priniesli malý stan pre Molly. Postavíte ho neskôr. Teraz najprv pochovajte tieto mŕtvoly.

S Budom na čele pristúpili kovboji jeden po druhom bližšie, aby sa pozreli na Slingera a na Molly. Hoci to bolo čudné, neozvali sa nijaké poznámky. Mali o dievča starosť. Potom sa podľa kovbojskej obyčaje dali do práce. O chvíľu dorazil do tábora aj Jeff Davis, ktorý tiež priložil ruky k dielu.

Mraky sa držali obďaleč a až popoludní začalo pršať. Molly to všetko prespala v suchu a v útulnom teple pod celtovinou a prikrývkami. Na Slingerovi nebolo badať nijakú zmenu. Traja chlapi zo Cibeque museli neslávne vyprázdniť zrub a Jimovi kovboji ho starostlivo vyčistili. Jim zostal chvíľu pri Molly a jej bratovi. Keď videl, že je všetko v poriadku, zašiel do zruba. Nedalo sa robiť nič iné, iba čakať.

Bud na čomsi starostlivo pracoval. Bola to časť osikového kmeňa, rozštiepená na polovicu. Na bielu stranu dreva vyrezal niekoľko slov. Jim sa naklonil nad Curlyho, ktorý sa horlivo zaujímal o umelca.

Hackamore Jocelyn, N. G.

váľač plota Zomrel obutý v septembri 1889.

- Celkom som zabudol, koľkého je, - povedal Bud a s uspokojením si prezeral svoje dielo.

- Myslím, že dvadsiateho tretieho. Bude koniec septembra. Ale čo záleží na dátume? Jocelyn sa vlastne ani nemal narodiť. Jediné, čo treba osláviť, je to, že je mŕtvy, - ozval sa Curly.

Ostatní kovboji prijali Budovu prácu rozlične.

- Každý pozná, že si pracoval na cintoríne, - doberal si Buda Cherry.

- Čo je to za nápad stavať náhrobok takému lotrovi? - opovržlivo precedil cez zuby Lonestar. - Bolo by rozumnejšie urobiť ho Slingerovi.

- Iste. Bude dosť času, až Slinger zomrie, - poznamenal Bud.

- Nepovedal som vám už, chlapci, že Slinger nezomrie? - spýtal sa Curly nahnevaný, že pochybujú o jeho úsudku.

- Možno, Curly. Život je však strašne neistý. Stavím sa s tebou, že Slinger zomrie, - odvetil Bud, ktorého vzkriesila vyhliadka na stávku.

- Doparoma!

- Dobre. Tak sa teda stavím, že zomrie, skôr ako príde doktor Shields, - nedal sa Bud.

- Môžeš sa staviť o rakvu svojej starej matere, -vyhlásil Curly znechutene. - Je to šialenstvo. Vždy prehráš.

- To teda nie! Už v tejto chvíli mi patria tvoje ostrohy a plášť. Nebyť mojej veľkodušnosti, bol by si nahý.

- Nečudo, že s tebou nijaké dievča nevydrží, - provokoval ho Curly.

- Čo majú dievčatá spoločné so stávkami? Narodil som sa pod šťastnou hviezdou, ak chceš vedieť.

- Ty by si sa stavil o všetko na svete, - nariekal Curly.

- V tom je to tajomstvo. Staviť sa tak, keď boss zbil teba, Cherryho, Upa a Lonestara! Bol by som dnes vo Flagu boháčom.

- A opilcom.

- Unavuješ ma, Curly. Keby som na teba tak netrpel, urazil by som sa. Nikdy nepochopím, prečo som vlastne taký… Počúvaj. Nech hovoria peniaze. Tu je môj balík.

Bud vytiahol z neho zväzok bankoviek. Pri pohľade naň Curlymu vyliezli oči z jamôk. Rovnako vyviedol z miery aj Lonestara a Cherryho.

- Kde si to, doparoma, zobral? - Nahonobil som si… A teraz ukáž, čo máš ty. Tvoj zväzok iste vyzerá ako hrášok, na ktorý stúpil kôň. Nuž… možno nie je ani taký útly, - dodal Bud, keď mu Curly oplatil prekvapenie. - No a teraz sa stavme, nech vidíme, čo som zač. Môj zväzok proti vaším, že Slinger nezomrie!

Len príchod Jacka Waya a doktora Shieldsa ušetril Curlyho od hanby a zachránil jeho peniaze. Doktor Shields bol malý muž stratený v ťažkom kabáte. Podľa pozdravu sa dalo usúdiť, že sa s viacerými z Diamondu pozná veľmi dobre. Zoskočil z koňa, vyzliekol si kabát, vybral malú lekársku tašku a balíček zo sedlového vreca.

- Kde máte toho chlapa? - spýtal sa, keď ho predstavili Jimovi. - A teraz mi prineste čistú horúcu vodu.

Jim nepokladal za potrebné zobudiť Molly. Bude to vyčerpávajúca práca a Molly by určite chcela pri nej pomáhať. Doktor Shields nahmatal Dunnovi pulz, priložil mu ucho na hruď a zahmkal. Potom rozrezal jeho zakrvavený odev a odstránil obväzy z rany na bruchu. Prezrel si ju a krútil hlavou. Keď zistil, že ide o čistý priestrel, znova pokýval hlavou. Jim z toho vyrozumel, že je to aj zlé, aj dobré. Cherry priniesol za hrniec horúcej vody a doktor sa dal do práce. S Jimovou pomocou mal o hodinu všetkých šesť rán obviazaných.

Keď skončili, Slinger odrazu otvoril oči. Nebolo pochýb, že bol celý čas pri vedomí.

- Musíte byť konský doktor, - ozval sa. - Bolelo to viac ako guľky… Bude po mne? - Rana na bruchu ťa mohla už dávno zabiť, Slinger, - odvetil doktor. - Aj rana na boku je zlá, ale nie kritická. To ostatné sú iba rany po guľkách.

- Priniesli ste nejakú whisky? Doktor Shields podporil jeho naliehavú prosbu.

- Jim, - povedal Slinger, - viem, že ste mi dali nejakú whisky od Jocelyna. Ale ja nechcem žiť z nej.

Molly si zrazu sadla a jej oči sa rozšírili od strachu.

- Haló, lesná myška! Vyspala si sa dosť? - prihovoril sa jej Dunn.

- Och, Arch!… Jim!

- Toto je doktor Shields z Flagu, Molly. Práve prezrel bratove rany a…

Ale Jim nemohol odpovedať Molliným nemým, spýtavým očiam. Aj doktor Shields radšej uhol pohľadom, aby sa dostal z ich dosahu.

- Som ďalej od smrti ako včera večer, Molly, - ozval sa Slinger akoby sám pre seba.

- Nehovor! Nehýb sa! - prikázal doktor Shields a odviedol Jima a Molly nabok. - Povedal pravdu, - pokračoval potom. - Nemôžem nič predpovedať. Už dávno mohlo byť po ňom. Ale niektorí z týchto kovbojov sú ako Indiáni. Rany po guľkách a rezné rany nie sú pre nich ničím. Curly Prentiss je tiež jedným z nich… Stávajú sa aj zázraky… Tento človek bude možno žiť. Ak vydrží dozajtra, povedal by som, že je nádej. Zostanem tu.

Začalo pršať. Na niektorých miestach pretekal dážď strechou v malých prúdoch. Jeden z nich dopadol na Budov krk. Vyskočil, akoby hodili zápalku do suda s pušným prachom.

- Bud, ešte stále si si nezvykol na vodu? - začudoval sa Curly, keď sa výbuch utíšil.

Molly obedovala v zrube. O chvíľu sa však vrátila do stanu, vyhlásiac, že je tam suchšie. Neskoro popoludní sa traja muži zo Cibeque začali znepokojovať. Boyd Flick sa nevrátil. Kovboji zabíjali čas hrou v karty. Bud sa zrejme zaľúbil do svojho rezbárskeho výtvoru, lebo strávil dlhé hodiny nad ďalším kusom osikového kmeňa. Keď kovbojom ukázal tento najnovší výtvor svojho sochárskeho génia, boli celí nadšení. Bolo to majstrovské dielo v oblasti výroby drevených náhrobkov. Vyryl naň: "Curly Prentiss. Zomrel slobodný." Kovboji sa zvíjali od smiechu.

- Ty krivonohý potkan! - zvolal Curly, nepochopiac žart. - Mohol by som si vziať aj sto dievčat!

A tak prešiel deň. Jim bol každou minútou pokojnejší. Bdel nad Molly, ktorá sa už opäť starala o brata. Dážď bubnoval na celtovinu, ale Molly bola v bezpečí.

- Ste unavený, Traft, - ozval sa doktor Shields, keď nadišla noc. - Choďte spať. Budem na Dunna dávať pozor a zobudím vás, keby sa to zhoršilo. Ten chlapík ma prekvapuje.

Jim zašiel do Mollinho stanu, aby jej dodal odvahy a zaželal dobrú noc. V tme ju nemohol nájsť, až kým sa ho nedotkla.

- Pst! Je ospalý! - zašepkala.

- Hádam len nechceš byť zasa celú noc hore, Molly! Doktor Shields sľúbil, že bude pri Slingerovi bdieť.

- Ľahnem si, keď budem ospalá, - sľúbila. - Začínam dúfať, Jim.

- Aj ja, - odvetil a objal ju. Molly sa strhla, ale potom sa pomaly upokojila. Jim počkal, čo urobí. Po dlhej chvíli sa pohla a v šerom svetle sliepňajúceho táborového ohňa videl, že zodvihla hlavu. Potom ho aj ona placho objala a pritisla si líce na jeho pery. Vzrušený, vďačný a spokojný jej zaželal dobrú noc a pobral sa spať.

Jim si rozložil lôžko vo výklenku, za ktorým zahynul Seth Haverly. Až keď si ľahol, zistil, aký je v skutočnosti unavený. Uvedomil si, koľko duševných síl ho stáli tieto ťažké dni. Spal, kým ho neprebudil zvuk sekery a šramotiaci chlapi. Bolo sivé, mokré ráno, ale dážď už ustal. Skôr než vstal, začul ešte Curlyho: - Tak ako je s pacientom, doktor? - Vzdávam sa, Prentiss. Vy kovboji nie ste z mäsa a krvi… Dunn ma práve požiadal o cigaretu, - odvetil doktor.

Jim sa poponáhľal k ohňu.

- Potom teda musí byť… - jachtal premožený nádejou.

- Myslím, Traft, že sa z toho vylíže. Po raňajkách ho prezriem. Potom môžete so mnou poslať nejakého chlapa. Nechal som svoje kone zviazané v ohrade na konci cesty.

Dúfam, že budú v poriadku. Ale aj tak by som sa rád poponáhľal.

- Je to dobré, boss, - ozval sa Curly. - Mal som pravdu. Bál som sa však o to dievča.

Jim mu bol vďačný za tie slová. Musel sa krotiť, aby sa nerozbehol za Molly. Keď zavolali na raňajky, konečne sa zjavila. Už nebola taká bledá. Na Jimovu radosť si sadla vedľa neho.

Ráno sľubovalo pekné počasie. Slnečný lúč už pozlacoval vrcholky smrekov na hrebeni. Veveričky a sojky začínali vystrájať svoje nezbedné kúsky.

Doktor Shields vyzeral pokojne.

- Nemusíte si robiť starosti, slečna Molly, - povedal. Váš brat bude žiť… Pre vás, Traft, mám len zopár inštrukcií. Niekoľko dní dávajte Dunnovi z času na čas trocha whisky s vodou. Keby dostal horúčku, pošlite po mňa. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Azda nebudú nijaké komplikácie. V tomto lesnom vzduchu zostali rany čisté… Neskôr mu začnite dávať výživné polievky, napríklad hovädzí vývar a potom ľahkú stravu. Ale nepreháňajte to. Približne o desať dní urobte z celty nosidlá, položte ho na ne a dopravte vozom do Flagu.

Keď sa bodrý doktor rozlúčil a odcválal aj so svojím sprievodcom, Bud zanariekal: - Výživné polievky! Hovädzí vývar! Aj ja by som potreboval také niečo.

- Bože môj, - vzdychol si Curly, chvíľami verný Budovi. - Aj ja. Pri stavaní plota som vychudol na kosť a kožu.

- Stavím sa o dva doláre, že keby som bol postrieľaný ja, kŕmil by ma náš hluchý a nemý kuchár slanými makrelami, - uzavrel Bud otrávene.

Už dávno predtým Jim spoznal, že predstieraná nespokojnosť a tárajstvo sú iba prejavmi ich zmyslu pre humor. No tváril sa, akoby tomu nerozumel.

- Curly, vy dvaja s Budom máte toľko energie, že by ste mohli nasekať niekoľko šindľov a opraviť strechu, - navrhol im.

- Už nebude pršať, boss, - namietol Bud.

- Možno hej. Je zamračené ako Curlyho tvár.

- Som slabý ani mača, - bránil sa Curly.

- Pri práci sa budeš cítiť lepšie… Potrebujete to, chlapci. Dobrú, tvrdú robotu.

- Doparoma, ešte to! - vybuchol Bud.

- Poďme, Bud, - rezignoval Curly. - Nebudeme dnes ráno poľovať na moriaky, ale pracovať. A náš chlapček z Missouri sa zatiaľ bude pozerať na svoje dievčatko.

Zastavili Cherryho, ktorý sa zberal von. - Máš ísť s nami opravovať strechu.

- Kto to povedal? - spýtal sa Cherry.

- My. Je to šéfov rozkaz.

Bolo dobre, že im Jim prikázal urobiť túto prácu, lebo ešte ju ani neskončili a už sa nad ich hlavami zhrčili čierne mraky. O chvíľu sa spustili sivé prúdy dažďa. Pršalo celý deň. Kovboji zavretí v zrube rozprávali, hrali sa v karty, žartovali a hádali sa. Raz Jim začul Curlyho povedať v rozhorčenej debate provokujúce slová: - Hovorím vám, vy motovidlá, že iba jediný muž v Arizone by mohol nastúpiť na Jocelynovo miesto v Diamonde.

Pri obede Jim stretol Molly. Teraz, keď sa napätie a úzkosť zmenšili, bola plachejšia. A keďže nemala príčinu byť nešťastná, kovbojovi jej začali skladať poklony, prihovárať sa jej a obzerať si ju flirtujúcimi pohľadmi. Aj pri Jimovi bola plachejšia. Bol však šťastný, a keď prišla noc a dážď neustával, nemohol vydržať, aby s ňou nestrávil aspoň chvíľu pod stanom. Slinger bol hore, lebo bolesť mu nedala spať, a nadával na doktora Shieldsa, že mu obmedzil prídel whisky. Jim iba stisol Molly ruku a zaželal jej dobrú noc.

V noci sa strhla búrka. Bola to poriadna hrmavica. Starý zrub vzdychal pod nárazmi vetra. Každú chvíľu hrozilo nebezpečenstvo, že už-už odletí. Jim si skutočne myslel, že sa tak stane, lebo krov bol priťažký. No vzal si príklad zo svojich kovbojov. Bolo nádherné ležať v teple a v pohodlí a počúvať, ako v lese skuvíňa a buráca búrka a ako nepravidelné nárazy dažďa bubnujú na strechu. Z času na čas mdlé svetlo blesku osvietilo zmietajúce sa borovice a tupý úder hromu zaburácal na oblohe. Nadránom sa búrka zmiernila a ochladilo sa. Ráno bolo nebo opäť čisté, vzduch ostrý a chladný. Iba les zmenil svoju farbu. Na javoroch sa zjavili kusy červene, duby boli hnedé a osiky sa sfarbili do zlata. Vŕbové listy boli preč. Do nižších polôh Diamondu zavítala jeseň. Jim si pomyslel, že vo vyšších polohách už rozprestrela svoj biely plášť zima. Zaujímalo ho to, lebo dúfal, že dokončia plot, skôr ako napadne sneh.

Vyšiel von umyť sa. Ráno bolo nádherné. Ružové a zlaté oblaky sa dotýkali vrcholcov stromov a nebo bolo tmavomodré. Potok bol riavou žltej vody plnej osikových listov a chladnej, až z toho boleli prsty.

Práve si utieral tvár šatkou, keď sa zjavili Curly a Bud, držiac v jednej ruke pušku a v druhej krásneho moriaka.

- Dobré ráno, boss. Ako ste sa vyspali? - spýtal sa Curly.

- Boss, už nikdy viac nevstávajte so sliepkami, - varoval ho Bud s predstieraným porozumením. - Dúfam, že nemáte nijaké ťažkosti…

Jim sa na nich oboril: - Vyšli ste si na moriaky a nevzali ma so sebou! To je od vás zákerné. Čakal som na to a mal som veľkú chuť ísť s vami…

- Je mi veľmi ľúto, boss, - povedal Curly smutne. - Ale bolo tma, zima a Bud povedal…

- Neklam a neváľaj všetko na mňa, - prerušil ho Bud opovržlivo. - Vravel si, že kým si boss pretrie oči, budeme aj s párikom ulovených moriakov nazad.

- A tak sa aj stalo, - povedal Jim.

- Len počkajte, až Jeff upečie tých dvoch vtáčikov, -zavrával to Curly. - Chlapci, potečú vám slinky, akoby ste dostávali slintavku.

- Nabudúce pôjdem s vami. Pravda, okolo tábora je ešte veľa inej roboty…

Bud s Curlym dali hlučne a jednohlasne najavo, že to ľutujú a že sa ešte v ten istý deň polepšia.

Jim zostal pri Molly. Slinger bol väčšinu času takmer v bezvedomí a až neskôr sa mu uľavilo. Všetci naňho dávali pozor okrem Curlyho, ktorý povedal: - Tretí deň je najhorší. Oddnes sa bude rýchlo zotavovať.

Nasledujúceho rána Jim zobudil Curlyho a Buda tak zavčasu, že ešte pol hodiny nedovideli ani po strom.

- Divé moriaky sú divé, boss, ale nie sú to sovy, - ťažkal si Bud.

A Curly, lojálny ako vždy, prisahal, že iste Jim nechcel ísť preto, aby mohol strieľať na moriaky, kým sú ešte v hniezdach.

- Lenže toto nie je honba za trofejami, boss, ale šport.

- Po tom, čo som včera večer okúsil to pečené stehno, dopustil by som sa hocakého podlého skutku, len aby som sa dostal k ďalšiemu, - vyhlásil Jim.

- Nehovoril som? A teraz už koniec rečiam, boss. Možno na úsvite uvidíme celý kŕdeľ, - dodal Curly.

Jim sa teda krotil. Ale keď sa presvedčil, že Bud a Curly sa aj naďalej zhovárajú nahlas ako zvyčajne, po chvíľke ich na to stroho upozornil.

- Viete, boss, moriaky si už zvykli, že my, kovboji, jazdíme po lesoch, - vysvetľoval Curly. - Poznajú nás po hlase.

Rozvidnelo sa. Ráno bolo ružové, vzduch štípal a na tráve sa usadil srieň ligotavý ako diamanty. Naokolo panovalo také ticho, že by bolo počuť padať aj osikový list. Prišli na koniec lúky, prebrodili sa cez potok a minuli polorozpadnutý zrub, kde sa Jocelyn hodlal ukryť s Molly a čakať na výkupné. Curly nezabudol poznamenať, že plány darebákov sa častejšie nevydaria, ako vydaria.

- Dnes by sa mal vrátiť Flick, - dodal. - Možno bude dosť múdry a pochopí, že sa situácia zmenila. Potom zdúchne aj s peniazmi.

- Neverím… - začal Jim, ale zrazu ho Bud štuchol lakťom.

- Ticho! - zašepkal. - Moriaky!

Jim začul známe kvokanie moriaka, ktoré mu pripomenulo krotké moriaky u nich doma. Bud ich viedol okolo malého pahrbku pod zelenými a zlatými osikami na otvorenú mýtinu, ktorú na hornom konci uzavieral les javorov, dubov a borovíc. Na zemi ležali haluze a krížom cez ne veľká borovica. V kroví pred nimi čosi zapraskalo. Lámali sa halúzky. Potom zaznel náraz kosti na drevo.

- Los! Nevšímajte si ho, - zašepkal Bud. - Tam! Pozerá na nás veľký kohút.

Vtisol Jimovi do rúk svoju pušku.

- Kde? … Tamto? To je peň.

- Využite príležitosť, boss, - nabádal ho Curly a uchechtol sa. - Ak je to peň, neutečie. A ak je to moriak, strieľajte ďalej.

- Cieľte nízko a rýchlo, - radil Bud.

- Ale veď vám hovorím, že je to tmavý peň, - búril sa Jim, ktorý vždy a všade čakal, že ho títo chlapci chcú . oklamať.

- Čestné slovo, že je to moriak, - vyhlásil Bud.

- Dobre, nech je po vašom. No ja viem, že je to peň. Ešte vidím dobre, - povedal Jim, ale predsa len namieril a vystrelil. Na jeho veľké prekvapenie sa nehybný peň premenil na najnádhernejšieho vtáka, akého kedy videl. Bežal rýchlo ako jeleň. Bol čierny a bronzový. Mal krásny škvrnitý chvost ako ohromný vejár.

- Aha, peň! Čo ste po ňom nestrelili, kým bežal? -durdil sa Bud.

- Celkom som zabudol, že mám pušku. Aký to bol pohľad! Počujte, veď to nebol moriak, ale pštros!

- Bol to mizerný výstrel, - povedal Curly. - Našťastie, nevystrašil kŕdeľ,.. Pozrite, hrabú tam pod borovicami!

Jim zbadal moriaky a veľmi ho to rozrušilo. Bol to veľký kŕdeľ. Podaktoré moriaky boli nepokojné.

- Skrčte sa a plazte sa za mnou, - zašepkal Bud a spustil sa na kolená. - Už nás videli alebo počuli, ale ak budeme šikovní, vystrelíme… Neplazte sa ako slony so zlámanými nohami!

Jim nevidel nič okrem trávy a listov, zeme, kmeňov a polien. No počul hlasy moriakov a odrazu takmer na dosah ruky zaznelo put-put, put-put-put.

- Doparoma! - zahrešil Bud. - Všetko a vždy pokazia sliepky… Tam sú!… Vstaňte a strieľajte!

Jim sa postavil. Celý sa triasol. Spod hustých borovíc blížili sa na mýtinu veľké, čierne, hladké moriaky a menšie, menej nápadné sliepky. Už mu nepripomínali tie z domova. Moriaky s vydutými hruďami, s dlhými bradami a s dôstojnou chôdzou zrazu zastali. Jim si vybral jedného, čo sa mu zdal vysoký ako veža, a potiahol kohútik.

Nasledoval strašný rachot, buchot a trma-vrma. Moriaky sa rozpŕchli. Tucet či viac sa ich nádherne vznieslo do vzduchu a letelo rýchlo ako prepelice, úžasne mávajúc krídlami, priamo na Jima. Ale väčšina kŕdľa bežala. Jim strieľal na jedného, na druhého. Nevládal poriadne zamieriť. Ako len bežali! Curly s Budom kričali a strieľali. Moriaky sa vrhli priamo medzi nich. Jim iba sťažka udržal pušku. Cielil a strieľal. Potom hluk stíchol. Jim stál s horúcou zbraňou v ruke a zmätene sa obzeral vôkol seba.

- Doparoma, - klial Curly, keď už vládal hovoriť, -takmer nás zvalcovali. Koľkých ste trafili, boss? - Netrafil som ani pierko. Bolo to krásne!… Ale prečo ste ma, prepánakráľa, nepripravili na takýto útok? - Poznám moriaky veľmi dobre, boss, ale to, čo nám vyviedol tento kŕdeľ, som ešte nezažil, - povedal Bud.

- Netrafili ste ani jedného? Jim smutne pokrútil hlavou. - Aj v poľovačke som taký začiatočník ako vo všetkom.

- Koľkokrát ste vystrelili? - Neviem… Puška je prázdna.

- Fíha! v zásobníku bolo desať nábojov a v hlavni jeden. Ak rátame, že aj ten peň bol moriak, vystrelili ste jedenásťkrát.

- Preboha! Bude to tak. Ani vy ste ich nezastrelili veľa, chlapci, však? - Ja som si vybral jedného veľkého a dostal som ho, - poznamenal Bud lakonicky.

- Nerád vás prerušujem, boss, - pridal sa Curly, - ale videl som, ako im strieľate ponad hlavy a pomedzi nohy, a tak som musel skoliť aspoň jedného, aby bolo niečo na obed. Mali ste počuť, tresol o zem ako býk.

Bud vliezol medzi haluze a trávu a zdvihol krásnu sliepku. Curly zašiel o čosi ďalej na druhú stranu a vracal sa s moriakom, ktorému sa hlava a krídla vliekli po zemi. Obaja kovboji s pýchou a rozvahou položili svoj úlovok k Jimovým nohám.

- Trafil som ho priamo do prostriedku, - povedal Bud.

- Ja vždy strieľam moriaky do krku, - vysvetľoval Curly.

- Ako vidíte, výstrel vás neokradol o nijaké mäso. Strieľam vždy na moriaka, čo beží priamo odo mňa alebo ku mne. Nikdy netrafíte takého, čo uteká krížom alebo pred vami dokonca kľučkuje.

- Bol to krásny výstrel, Curly, - povedal Jim s veľkým obdivom.

Pred nimi ležal vzácny kus moriaka. Ligotal sa, bol veľký, červenozlatý s bronzovými a bielymi škvrnami. A bol taký ťažký, že ho Jim ledva zodvihol.

- Musíte si zlepšiť streľbu, - poznamenal Curly vážne.

- Keby šlo do tuhého, ako so Cibeque v minulosti alebo azda s Hash Knife v budúcnosti, nechcel by som za nič na svete, aby môj život závisel od vás.

- Ani ja, Curly, - odvetil Jim triezvo a previnile.

- No, vráťme sa do tábora… Celý deň strieľajte a zajtra to opäť skúsime.

Keď dorazili do tábora, čakalo ich tam ďalšie prekvapenie. Vrátil sa Boyd Flick s peniazmi. Rád sa ich zbavil. Spolu s ostatnými troma členmi Cibeque sa balil na cestu.

- Nebol to môj výmysel, Traft, - povedal Flick otvorene.

- Nemusím vám to hádam ani hovoriť. Jocelyn si nás všetkých okrútil okolo prsta. Som rád, že ho Slinger dostal a že je po Cibeque.

Naraňajkovali sa s Jimovou partiou, rozlúčili sa so všetkými a zmizli v lese spokojní, že vyviazli tak ľahko a s celou kožou.

Len čo odišli a táborový život sa dostal do normálnych koľají, Molly zavolala Jima. Zaviedla ho za zrub, kde ich nik nevidel. Jim sa upokojil, keď ju videl usmievať sa, hoci jej oči boli plné ohňa.

- To sú lotri! Čerti! - vyhlásila.

- Kto? - Curly a Bud… Celá partia… Počúvaj. Bola som nablízku, keď Bud a Curly zobrali Lonestara a Cherryho za zrub. Myslela som, že chystajú nejaké lotrovstvo, a tak som počúvala. Nato Bud povedal: Chlapci, puknem, ak vám to nepoviem. Vzali sme s Curlym Jima na poľovačku… Za tvojím chrbtom ťa vždy volajú Jim a mne sa to páči…

Hneď na svitaní sme zbadali moriaka veľkého ako kopec. Jim prisahal, že je to peň. Ale donútili sme ho vystreliť. Takmer sa zjašil, keď videl, že ten peň uteká ako jeleň. Našli sme celý kŕdeľ a priplazili sme sa k nemu. Už sa to nedalo s moriakmi lepšie zariadiť. Povedal som Jimovi, aby sa postavil a strieľal. Poslúchol a potom sa rozpútalo peklo. My dvaja s Curlym sme spustili delostreľbu, ale netrafili sme nič. Jednému som zrazil mojou šestorkou hrebienok. To bolo všetko. No Jim zabil dvoch, ktorých sme priniesli. Moriak váži aspoň tridsaťpäť libier… Hneď sme si všimli, že Jim myslí, že netrafil nič… Netrafil som ani pierko, povedal a skrivili sa mu ústa. Curly na mňa žmurkol, a tak sme teda Jimovi pomohli. Povedali sme mu, že my dvaja s Curlym sme strelili iba po jednom výstrele a, samozrejme, zastrelili sme moriaka. Curly mu vysvetlil, že strieľa iba na moriaky, ktoré idú proti nemu alebo od neho a že im strieľa do krku… Viete si to predstaviť, chlapci? ! A Jim všetko zožral. Bol milý a vďačný Curlymu aj mne a skromný ako nákyp… Och! Nič z toho, čo sme mu dosiaľ vyviedli, nás tak nepobavilo.

Molly na chvíľu prestala, aby sa nadýchla, a jej oči neprestávali svietiť. - A tí čerti sa zvíjali ani otrávené kojoty, vrešťali, skuvíňali a váľali sa po zemi!

Aj Jimovi sa chcelo vrešťať a skuvíňať, ale upokojil sa.. Bol nahnevaný i pobavený. Potom si uľavil všetkými slovami, ktoré mohol pred Molly použiť.

- Tí vedia človeka rozzúriť, čo? - spýtala sa. - Možno to nepochopíš, Jim, ale nemôžem si pomôcť, páčia sa mi.

- Aj mne, Molly. Ale ja sa musím pomstiť, inak zomriem, - vyhlásil Jim.

- A ja ti pritom pomôžem… Mám nápad, Jim. Tí dvaja nevedia poľovať na divé moriaky. No ja viem… Slinger ma to naučil. Nemala som ešte ani desať a už som vedela privábiť moriaky.

- Privábiť? Ako to myslíš? - Viem ich privolať až k tebe, takže ich môžeš ovaliť bakuľou. Urobila som to už aspoň tisíckrát.

- Ale ako ich voláš? - Vábničkou. Dá sa vyrobiť z moriačej kosti. Ale viem ich privábiť aj dutou trávou. Ukážem ti to a možno ťa to aj naučím… Mám takýto plán. Povieš Budovi a Curlymu, že nie sú takí dobrí poľovníci, ako si myslel, a že radšej ideš zabiť zopár moriakov so mnou. Potom pôjdeme ráno aj večer pri západe slnka. Prinesieme niekoľko moriakov. A keď ich bude tucet či viac, môžeš Budovi a Curlymu povedať: Chlapci, prestávam s vami chodiť na poľovačku, lebo keď som zabil moriaky, oklamali ste ma a povedali mi, že to bola vaša robota. V to ráno, keď ste rozprávali o veľkom moriakovi a sliepke, som to celý čas vedel. Od začiatku som vedel o vašom podvode.

- Veľkolepé! Krásne! - vyhlásil Jim celý bez seba od radosti nad takouto vyhliadkou. - Molly, drahá, bež, lebo ťa na mieste vyobjímam.

Odbehla, smejúc sa ponad plece.

23. KAPITOLA

Jim stroho oznámil kovbojom, že sa rozhodol, nejsť už s nimi na poľovačku. Prijali to s rozpakmi a so sklamaním. Bol presvedčený, že ak Molly dokáže to, o čom hovorila, dôkladne potrestá podvodníkov.

Toho rána sa Dunnov stav výrazne zlepšil a Jim konečne prestal pochybovať. Mal z toho radosť najmä kvôli Molly, ktorá milovala svojho brata-zálesáka a verila mu. Jim sa už veľkoryso preniesol ponad to, že ho Dunn vyčíhal v lese a že ho chcel roztrhať ostrohami. Sľúbil si, že mu bude dôverovať ako Molly. Urobil tak už dávno predtým, ako sa v ňom zrodilo rozhodnutie odmeniť sa Slingerovi za to, že mu zachránil život.

V tábore bolo veselo a dobrú náladu kalilo iba to, že ešte sa nevrátili Uphill Frost a Hump Stevens. Jim vedel, že kovboji pred ním skrývajú svoje znepokojenie, ba možno aj viac. Na jeho otázky Curly odpovedal vyhýbavo. Kovbojove jasné modré oči boli plné obáv, akoby v nich Jim čítal zlé znamenie. Rozhodol sa poslať Jacksona Waya a Cherryho Wintersa do Tobe Well, aby zistili, či chýbajúci kovboji nie sú tam. Keby sa vrátili alebo keby Jim dostal aspoň správu, že sú v bezpečí, bol by šťastný a mohol by sa bez výčitiek postaviť zoči-voči starému západniarovi, ktorý ho poveril touto zodpovednou úlohou.

V tábore boli iba dve pušky a obe patrili Curlymu a Budovi.

- Už nemusíte ísť poľovať, - vyhlásil Jim, akoby si privlastňoval pušky a všetky náboje, čo boli v tábore. - Ty si už zastrelil tisícky moriakov, Bud. Aj ty, Curly, už si ich zaiste veľa zniesol zo sveta. Strelil si im do krku, keď sa približovali k tebe alebo keď sa od teba vzďaľovali. Určite vám nebude ľúto za poľovačkou. Pomyslite si len na mňa, idem na moriaky s Molly!

Posledná narážka je už sama osebe dostatočnou odplatou, pomyslel si Jim. Na chvíľu si spomenul na svoje utrpenie a potom sa upokojil. Večera bola o štvrtej a hneď po nej opustili s Molly tábor. Iba s veľkou námahou sa mu podarilo skryť svoje city. A ked sa dostali z dohľadu, celkom sa prestal ovládať.

- Ideme na moriaky, Jim, alebo sa budeme bozkávať? - spýtala sa Molly.

- Nedá sa oboje? - Nie. Ak ma budeš objímať a bozkávať na ucho, nebudem počuť moriaky a nebudem na ne môcť volať. Ak ma musíš objímať, ostaňme radšej pod touto borovicou.

- Och, Molly, - zvolal Jim v zápale pokušenia, ktorému sa už-už nevládal ubrániť. Aká bola zmätená! Jej prostota ho odzbrojovala. Jim tušil, že jeho odmena bude nekonečne väčšia, ak nechá ju samu vybrať si čas, keď mu bude patriť.

Vystúpili na svah, vyplašili veveričky, králiky a jeleňa a dostali sa na hrebeň, kde bol les nezvyčajne divý a krásny. Vežiace sa žlté borovice a sošné strieborné smreky kraľovali nad zelenozlatými osikami a červenými javormi. Zem bola mäkká od borovicového ihličia, machu a práchnivejúceho dreva. Všade ležali haluze pozrážané vetrom. Museli ich preliezť alebo sa im vyhnúť. Zapadajúce slnko zalievalo nádhernú divočinu svojimi poslednými lúčmi. Boli tu húštiny mladých borovíc, ktorými sa nedalo preniknúť, ale aj dlhé, tieňmi pokryté chodby.

Prišli na dubmi obkolesenú mýtinu, kde Molly našla stopy moriakov.

- Sú čerstvé… Hľadajú žalude. Ak zbadáme moriaky, rýchlo strieľaj, - radila mu.

Štyri mesiace strávené na západe boli pre Jima plné skúseností, pri ktorých sa mu od vzrušenia zatajoval dych. Medzi najvzrušujúcejšie chvíle patrila aj táto tichá cesta lesom, keď kráčal v pätách malej Molly Dunnovej. Bola to lesná myška, ako ju volal Slinger. Nespôsobila ani nejmenší hluk. Ak Jim zlomil vetvičku alebo zašuchotal krovím, varovala ho prstom priloženým na ústa a zamračeným, vyčítavým pohľadom. Keď Jim takmer spadol, lebo zakopol o haluz, zašepkala: - Ty ťarbák!

Aj napriek jeho nemotornosti priviedla ho Molly až na šesťdesiat yardov od kŕdľa moriakov, ktorý - aspoň tak sa Jimovi zdalo - zaberal pol akra. Boli tam moriaky všetkých veľkostí, od väčšieho kuraťa až po samce veľké ako sud.

Molly zdvihla pušku. - Priprav sa, Missourčan. Keď napočítam do troch, strieľaj. Ale iba raz… Priprav sa. Raz, dva; tri!

Obe pušky zarachotili ako jedna. Zdalo sa, že Jima ohlušil trepot krídel. Moriak, na ktorého vystrelil, vyskočil, vzniesol sa do výšky desiatich stôp a s lomozom sa rútil lesom, sťažka sa dostávajúc na krídla. Potom nabral rýchlosť a prefrngol okolo neho ako strela. Jim sa pozrel za ostatnými. Boli preč. Aj hluk utíchol. Len v diaľke bolo počuť, ako sa ťažké krídla predierajú lesom. V strede mýti-ny ležal mŕtvy moriak so strapatým perím. Jim sa ho poponáhľal priniesť.

- Dvojročný, - povedala Molly, keď si prezrela pekného mladého samčeka. - Tento kŕdeľ pozostáva zo samých starých vtákov a sliepok, z množstva dvojročiakov a jednoročiakov. Máme šťastie. Teraz poď sem!

Zaviedla ho k brvnám na konci mýtiny. - Tu si sadneme a ja ich privábim.

Ukryli sa za riedkym krovím. Molly si sadla vedľa Jima, chytila sa ho pod pazuchu a hlavu si oprela o jeho plece.

- Och, to bude zábava. Už sa teším… Curly a Bud sa budú určite plaziť po zemi… Teraz musíme chvíľu počkať. Počúvaj!… Tam! To je volanie sliepok. A to je odpoveď jednoročiaka.

Jim počul nielen zreteľné zvuky z lesa, no aj hlboké hundranie obďaleč. Súhlasil s Molly, že to bude zábava. Ale nech by jej to bolo pripadalo akékoľvek, Jim bol šťastný, že je blízko nej, že cíti, ako mu zviera rameno, že má hlavu na jeho pleci a že sa jej vlasy dotýkajú jeho líca. A to sa mu ešte pred pol rokom takmer nechcelo žiť!

Molly vybrala krátku vecičku, ktorá Jimovi pripomínala brko. Bola to malá dutá kosť z moriačieho krídla.

- A teraz počúvaj, šéf Diamondu, - zašepkala veselo.

- Najprv privolám jednoročiaka.

Priložila si kosť k ústam, druhý koniec sčasti zakryla dlaňou a fúkla. Ozvalo sa dokonalé napodobenie hlasu mladého moriaka. Okamžite zaznela odpoveď a ďalšie sa ozývali čoraz bližšie.

- Už prichádza… Teraz zavolám tamtú kvokajúcu sliepku.

Vydala vysoký, predĺžený piskot. Zo všetkých strán sa ozvali odpovede.

- Priprav si pušku, Jim. Kľakni si na koleno a strieľaj. Prirodzene, je to vražda, ale jesť musíme… Pozor! Tam je jednoročiak. Nestrieľaj naň… Pozor! Tamto! Je to celý kŕdeľ.

Všade dookola sa ozývalo klak-klak, put-put. Potom uvidel zo všetkých strán pribiehať moriaky.

- Tu je samček. Zraz ho, Jim, - zašepkala Molly a odvrátila sa. - Počkaj, kým zastane. Ak vystrelíš, rýchlo sa poobzeraj. Možno trafíš ďalšieho.

Moriak sa dostal na mýtinu, majestátne vykročil a zrazu znehybnel ani nie štyridsať stôp od miesta, kde sedel Jim. Ten sotva vládal pohnúť puškou. Snažil sa starostlivo cieliť, ale nemohol stlačiť kohútik. Kochal sa krásou tohto obrovského vtáka. Konečne strelil a moriak sa s veľkým krikom zložil.

- Rýchlo, - šepkala Molly a ukazovala rukou. - Streľ na tamtoho mladého. Zbláznil sa… zostal stáť.

Jim zamieril na vtáka, ktorého mu ukázala, a skolil ho. Ostatné moriaky zmizli.

- Dokonči to, Missourčan, - prikázala mu Molly. Poponáhľal sa vyhovieť jej. Zdvihol menšieho moriaka a potom chytil veľkého. Bol obrovský a taký ťažký, že ho takmer nevládal ťahať.

- Nebol si zlý, - pochválila ho Molly, keď sa vrátil.

- Tento obrovský moriak je starý. Nepodarí sa často oklamať takého, ako je tento. Počkaj, zavolám znova.

- Určite sa ti to už nepodarí, - pochyboval prekvapený Jim.

- Nepodarí? Kdeže! Predstavenie sa ešte len začalo… S Archom sme zvykli privolávať takýto veľký kŕdeľ pol dňa. No myslím, že už nepríde ani jeden starý.

Vzrušený Jim načúval a pozoroval, ako Molly vábi moriaky. Podchvíľou mu čosi zašepkala. Jeho radosť bola nákazlivá. Čoskoro sa zjavil kŕdeľ jednoročiakov. Jim trikrát vystrelil a dvoch zasiahol.

A znova začala Molly vábiť. Vyludzovala kvílivý zvuk, ktorým volala iba jednoročiaky. Odpovede prichádzali zblízka i zďaleka a čoraz väčšmi sa približovali. No dlho sa neukazoval nijaký moriak.

- Volala som prirýchlo a pričasto, - vysvetľovala Jimovi.

- Chcela som, aby si ich videl a počul. Musíme chvíľu počkať.

Ani nemusela zavolať znova, lebo v pätách jednoročiaka si vykračovala pekná sliepka. Ešte neboli dosť blízko. Put-put. Put-put-put. Jim trafil podozrievavú sliepku, ale nezasiahol jednoročiaka.

- Viac toho do tábora neodnesieme, - usúdila Molly.

- Tu je povraz. Zviažeme im nohy a prestrčíme pomedzi ne hrubú palicu.

-To bude náklad! Fí!… Nebude z toho Curlymu a Budovi nanič? … Molly, bolo to úžasné. Vždy som mal rád poľovačku. Ale nikdy nešlo o nič äčšie, ako sú zajace, veveričky a niekedy jarabice. A teraz takýto veľkolepý šport - a s tebou, Molly!

- Som rada, Jim. Nikdy som sa na poľovačke necítila tak dobre.

- Pobozkáš ma? - poprosil.

- Ty by si sa len bozkával, Jim, - odvetila zadumane. - Myslím, že moje bozky nie sú také, aké si predstavuješ.

- Sú, Molly.

- Už som ti povedala, že ma veľakrát bozkávali, - pokračovala úprimne a začervenala sa. - Niežeby som bola chcela… Ale až teraz viem, čo je láska. Kiež by moje pery boli vždy len tvoje, Jim.

- Netráp sa, Molly. Bola si dieťa. To, čo cítiš teraz, mi stačí… Aj pokiaľ ide o minulosť… Si drahé, dobré dievča a ja ti ani neviem povedať, ako ťa milujem a ako si ťa vážim.

Pobozkala ho.

Po ceste často oddychovali, až napokon zniesli náklad moriakov z lesa do tábora. Ktosi zakričal, že prišli, a v momente tam stáli Bud a Curly s vyvalenými okáľmi. Neprebrali sa z ohromenia, kým Jim a Molly nezastali pred zrubom, ledva lapajúc dych. Boli radi, že môžu svoje bremeno zložiť.

- Prepánakráľa! - zvolal Bud, čo svedčilo, že je poriadne vykoľajený.

- Či som vás, chlapci, azda nepočula hovoriť, že Jim nevie trafiť ani stenu chlieva? - spýtala sa ich Molly.

- To je možné, - jachtal Curly.

- Toto tu sú všetko smrteľné zásahy.

- Vyzerajú tak… Ale ako ste to mysleli? Zásahy do dievčenského, alebo moriačieho srdca? - Aj do jedného, aj do druhého, - odvetila Molly a ušla. Najväčšmi sa o poľovačke na moriaky hovorilo pri večeri.

Bolo to prirodzené, lebo jedlo pozostávalo z opekaného moriaka a mastených zemiakov. Jim sa znepokojene pozeral na jedácke kúsky kovbojov, najmä Buda a Curlyho. Večera a reči o moriakoch mali za následok, že sa obaja kovboji rozhodli vstať ešte za tmy a priniesť ďalšiu potravu. Jim a Molly počkali celú hodinu a vrátili sa s troma peknými moriakmi, skôr ako sa Curly a Bud dotrmácali naspäť. Konečne sa zjavili unavení toľkou chôdzou, ktorú nemali veľmi v láske, s prázdnymi rukami a s plnými ústami výhovoriek. Rečnili však iba preto, lebo nevedeli, aké im Jim pripravil prekvapenie. Keď sa vyrečnili, ukázal im tri pekné bronzové a purpurové moriaky, ktoré viseli na stene zrubu.

- Doparoma! - zvolal Bud a skrútil sa.

- Ha! Moriaky museli prísť až do tábora, aby ste ich mohli zabíjať palicou, však? - spýtal sa Curly celý rozhorčený.

- Nie. Šli sme za nimi asi tak pol hodiny.

- Dnes ráno? - Samozrejme. Po tom, čo ste odišli. Môžeš sa pozrieť, že som všetky strelil do krku. Vtedy, keď sa blížili ku mne spredu, veď vieš…

Curly sotva počuteľne zachrčal. Aj Bud sa tváril pokorne a ľútostivo.

- Dúfam, že ste dostali poriadnu lekciu, - neúprosne pokračoval Jim pred všetkými poslucháčmi. - Zašli ste si na poľovačku so skúseným poľovníkom. A keď chytil moriaky, vyhlásili ste, že je to vaša robota… Len sa nevystatujte svojou statočnosťou.

- Jim, vy ste vedeli o tých dvoch moriakoch? - spýtal sa Curly smutne.

- Áno. Už dlho viem o vašej vierolomnosti.

- Ach, jaj, - nariekal Curly žalostne. - Bud, to je priveľa. Jim nás dostal.

- Veru dostal, - prisvedčil zahanbený spoločník. - Ale všetko má na svedomí to dievča… Darmo, tam je koreň všetkých kovbojských strastí!

Na druhý deň sa Slingerov stav zas o niečo zlepšil. Jim začal dúfať, že ho koncom budúceho týždňa, ba možno aj skôr, budú môcť previezť. Prinútilo ho to pouvažovať o celej situácii. Boyd Flick zašiel za pani Dunnovou s odkazom, že Molly je v bezpečí a Slinger sa už zotavuje. Jim sa prikláňal k názoru, aby zobrali do mesta aj Molly. Dobrou zámienkou malo byť zranenie brata. Ako sa asi zatvári ženská časť obyvateľstva Flagerstownu, keď vyňuchá ich romancu? Jim sa schuti, veselo zasmial. Strýkovi sa splní jeho túžba, skôr ako sa nazdá. No Molly je predsa len mladá, má iba šestnásť rokov.

Najväčšmi ho znepokojovalo, prečo sa ešte stále nezjavili Hump a Uphill. Azda sa čo nevidieť ukážu s Jackom a Cherrym. Jim to napokon pustil z hlavy. Pouvažuje nad tým inokedy.

Hneď popoludní vybral sa s puškou von, ale nešiel poľovať. Chcel sa iba osamote poprechádzať lesom. Zdržiaval sa na okraji, kde počul Jeffovu sekeru búšiacu do osikového polena.

Nazrel aj do starého zrubu, kam Hack Jocelyn zamýšľal ukryť Molly. Bol plný trosiek, listov, borovicových šušiek, lesných myší a hmyzu. Bolo vidno, že tu kedysi bývali ľudia. Čo sa tam asi stalo? Možno práve to, čo mal za lubom Jocelyn. Jim si predstavil strašidelný príbeh, ktorý sa odohral v osamelom zrube.

Potom kráčal stále do kopca pod previsnutými striebornými vetvami až na samý vrchol, kde jednoducho musel zastať. Mráz už pozlátil osiky. Na pozadí oblohy a lesa sa odrážali nádherné farby. Akoby malá a pokojná mýtina vzala všetko svetlo z osikových listov, ktoré sa jemne a potichu chveli sťa zlaté motýle.

Jim si sadol a jeho zrak sa pásol na trasúcich sa osikách, na nebotyčných boroviciach a smrekoch. Na belasej prieluke nad jeho hlavou sa mihol sokol. Lesom sa niesol omamujúci bzukot. Nečudoval sa zálesákom. Život v prírode bol tajomný a plný, prebúdzal v človeku silu. Molly sa mu zdala byť stelesnením všetkého, čo cítil a videl.

Kdesi hlboko vo svojom srdci ďakoval za príležitosť, ktorá sa mu naskytla, a za zázračné okolnosti, ktoré mu pomohli získať Mollinu lásku. Západ s ním zaobchodil drsne, ale ho aj veľmi zmenil. Tu pri týchto ohnivých kovbojoch strávil svoje učňovské roky. Čoraz väčšmi pociťoval trampoty, problémy a bolesti tohto jednoduchého života vo voľnej prírode.

Otvorili sa mu oči. V budúcnosti už azda bude vedieť skryť vieru v prácu a v povinnosť pod masku ľahostajnosti ako napríklad Curly Prentiss. No musí sa vzdať bezstarostnosti, chlapčenskej túžby po dobrodružstve, musí byť rozvážnejší a nesmie úmyselne vyhľadávať ťažkosti. S tým všetkým treba raz navždy skončiť. Jeho zodpovednosť je teraz niekoľkonásobne väčšia.

Nejednej slabosti sa zbavil, ako keď kováč spracúva kladivom kujné železo. Ak už musí postaviť ohradu, bude dobre, ak sa naučí niečo aj od Slingera Dunna či od Curlyho Prentissa. Až potom z neho bude západniar.

Neskoré popoludnie našlo Jima zostupovať dolu svahom k táboru. Najprv zbadal stĺp belasého dymu, ako sa krúti k oblohe, potom zacítil vôňu táborového ohňa. Na lúke blízko tábora sa popásali osedlané kone, vlečúc za sebou uzdy. Zrýchlil krok. Možno sa vrátili kovboji. Uveril tomu, keď zazrel krívať po svahu Cherryho pinta.

Prišiel až k zrubu, ale nevidel nikoho, kým sa nedostal za roh. Počul veselý hlas a hlboký smiech. Vnútri na lavici sedel strýko a držal za ruku Molly. Do Jima akoby hrom udrel.

- Strýko!… Kde si sa tu vzal? - vybuchol.

- Buď zdravý, chlapče! Prišli sme pred chvíľou s Lockom, - odvetil Traft a jeho bystré oči prebehli Jima od hlavy po päty. - Ako vidíš, nebol som sám.

- To vidím, - konštatoval Jim a chcelo sa mu od radosti kričať. Spôsobil to pohľad, ktorý sa mu naskytol. Molly nevyzerala, že chce od strýka Jima utiecť. Na zaslzených lícach sa pomaly zjavoval rumenec.

Traft držal Mollinu nežnú malú rúčku tak, aby na prste žiaril diamant.

- Vidím, chlapče, že si sa zadĺžil pre diamanty, - ozval sa strýko.

- Pre jeden… Už ti Molly povedala? - spýtal sa a tentoraz sa začervenal on.

- Nuž, povedala mi len toľko, že si jej ho dal.

Molly si jemne vyslobodila ruku. - Prepáčte, idem za Archom, - zašepkala nesmelo a odbehla.

Traft sa pozrel na Jima. - Ty žrút nákypov, krasorečník, bitkár a lotor z Missouri! - zahlaholil.

- Prosím? - ozval sa Jim s nádejou.

- Doktor Shields mi povedal, čo sa tu robí, - pokračoval rančer. - A tak sme s Lockom zapriahli do bričky a vzali so sebou pár osedlaných koní. Nechali sme záprah u Keechovcov, kde… Ale to počká. Curly mi o všetkom porozprával. Aj Bud. Trocha som si pohovoril aj so Slingerom. A potom som narazil na Molly… Jim, dokázal si to. Ovládnuť Diamond nebola ľahká práca, ale to všetko nie je nič proti tomu dievčaťu. Stačila minúta, aby som sa do nej zaľúbil, a hodina, aby som z nej dostal celý príbeh. Chlapče, je to opravdivá západniarka.

- Som strašne rád, že sa vám páči, strýko, - vyjachtal Jim. - Vtom sa mu podlomili kolená, takže si musel sadnúť.

- Veľmi sa mi páči. Ale k tomu sa ešte vrátime… Mám pre teba zlé správy.

- Teraz už znesiem všetko, strýko, - odvetil Jim.

- Hump Stevens je u Keechovcov celý dostrieľaný, ale myslím, že to s ním nie je také zlé ako so Slingerom, - pokračoval Traft. - Dal som ho previezť do Flagu. Up Frost prišiel do mesta predminulú noc a je tiež ranený. Ten prekliaty blázon šiel najprv za mnou, aby mi podal správu, a až potom k lekárovi.

- Odľahlo mi. Ani ma to veľmi neprekvapuje… Kto ich dostrieľal, strýko? - Up mi povedal, že s Humpom našli niekoľkých chlapov z partie Hash Knife trhať plot, a tak sa trocha pobili. Hump si myslí, že jedného z bandy zabil. Bolo ich päť a odcválali s chlapom prehodeným cez sedlo. Potom Up dopravil Humpa ku Keechovcom a pobral sa do mesta.

. - Hash Knife? - zvolal Jim prekvapene. - Chlapci sa zvykli prieť. Curly vždy hovorieval: Počkajte, až sa dá Cibeque do práce. Potom uvidíte!… Čo je to zač ten Hash Knife? - Hm, je ich celá kopa, chlapče. Hash Knife zvykli pokladať v strednej Arizone za kráľovskú svorku. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi. A bude to tak aj teraz, keď ste rozbili Cibeque. Hash Knife vedie starousadlík Jed Stone. Kedysi, ešte pred rokmi, jazdil pre mňa. Potom zabil jedného z mojich najlepších predákov. Ťažko povedať, koľko ľudí odvtedy zabil… Jed a jeho zberba nemajú nijakého pána, ani ranč, ani len vlastný domov. Jazdia z tábora do tábora ako Indiáni a ver mi, že pojedli viac hovädziny, ako stihla ukradnúť partia Cibeque.

- Jedia vlastnú, alebu cudziu hovädzinu? - spýtal sa Jim drsne.

- Haha! Ako sa môžeš tak pýtať!… Teraz však príde to najhoršie. Posledných deväť míľ tvojho plota je dolu. A niektoré osiky sú čerstvo vyzdobené Jedovou značkou - nožom zabodnutým hlboko do dreva.

- Tí majú nervy!

- Jed mi raz povedal, že jeho partia pije po šiestich šálkach kávy na obed, aby si zachovala pokojné nervy… Teraz máš proti sebe oveľa horšiu bandu, ako bol Cibeque. Starí kovboji, pištoľníci, zlodeji… Budeš musieť postaviť ešte asi šesťdesiat míľ plota. Som s tebou viac ako spokojný. Som na teba hrdý, Jim.

- Vďaka, strýko. Len čo uvidím, ako sa má Slinger a čo bude s Molly, vrátim sa k plotu.

- Až na jar, Jim. Tamten koniec Diamondu je vysoko a táto búrka už priniesla so sebou zimu. Dobytok ušiel, skôr ako napadol sneh.

- Sneh!? - Samozrejme. V Tobe Well je ho na dve stopy a hore na juh od Tobe Well ešte viac. Azda je to šťastie, ale nechcime priveľa. Pravdepodobne Jed Stone dostane svoju odmenu už tejto zimy. Ale v to možno ťažko dúfať.

- Snažili sme sa postaviť plot, skôr ako napadne sneh, - vyhlásil Jim ostro.

- Bol to iba sen, chlapče. My dvaja s Lockom sme ťa nechávali v tom… Počúvaj! Mám nápad. Možno ti príde vhod. Molly hovorila s takou nádejou o svojom bratovi, lebo dúfa, žé naňho budeš dobre vplývať. Využi to. Ak dostaneš Slingera Dunna do Diamondu, získaš veľkú výhodu proti Hash Knife.

- Už som na to myslel, strýko. Len aby som ho dostal. Molly by zošalela od radosti.

- V poriadku., Dajme hlavy dokopy. Vezmem Slingera aj s Molly do mesta. Potom pošleme po jej rodičov a zostanú na ranči… To dievča netreba hnať do vydaja. Aspoň rok musíš počkať. Je pozadu, a tak jej osoží, keď sa bude stretávať s ľuďmi a…

- Veľkolepé! Si úžasný strýko! - zvolal Jim plný nadšenia. - Molly môže chodiť do školy alebo brať súkromné hodiny… Čo by sa toto bystré dievča nenaučilo za šesť mesiacov? …

- Predpokladám isté ťažkosti so Slingerom, - pokračoval Traft. - Chvíľu som pri ňom sedel a zhovárali sme sa. Má jednu slabosť a tou je Molly. A stavím sa, že druhou je ranč. Použi tieto tromfy.

- Ranč? - spýtal sa so záujmom Jim.

- Hej, ranč. Mám Yellow Jacket. Je to veľký, zanedbaný priestor s niekoľkými tisícmi kusov dobytka. Prevzal som ho nedávno od Blodgetta. Je tam aj zopár zlodejov… Bolo by to na najbližších šesť mesiacov ideálne miesto pre Diamond. Porozprávaj sa so Slingerom o Yellow Jacket. Povedz mu, že ho zoberieš za spoločníka alebo pôjdete na polovicu, ak vstúpi do Diamondu. To ho chytí. Pravda, keď budete s Molly šikovní.

Jim sa zachvel a položil ruku na Traftovo rameno.

- Strýko Jim!… Teraz chápem, prečo ťa majú za veľkého západniara. Už som o tom veľa počul… Nemohol by som si na svete nič viac želať…

Nato mu zlyhal hlas. Vybehol zo zrubu za Molly a Slingerom. Dunn napoly sedel, napoly ležal. Vyzeral lepšie. Ktorýsi z chlapcov ho oholil a jeho tvár zasa dostala svoju žltohnedú farbu. Jim ťažko prehltol a snažil sa byť pokojný. Neodvážil sa pozrieť na Molly. Cítil na sebe jej uprený pohľad.

- Tak ako je, Slinger? Zdá sa, že lepšie… Som rád… Čo by si povedal na malý rozhovor? - Súhlasím, ak budete hovoriť vy, - odvetil Slinger. - Molly sa už dosť nahovorila a ja som nikdy nemal o čom hovoriť. Jim sa pohodlne usadil vedľa Molly.

- Už je načase odísť do Flagu, - začal.

- Ja sa neponáhľam. Čaká ma iba stretnutie s Brayom. A viem, že si ešte nejaký čas poležím.

- Bray sa k tebe nedostane, - pokračoval Jim, - ale doktor Shields áno. Vezmeme so sebou aj Molly a odoberieme sa na strýkov ranč. Pošleme aj po vášho otca a matku… Takto sme to zariadili, Slinger. O.taký rok sa s Molly zoberieme. - Vtom ho na chvíľu prerušil potlačovaný vzdych pri jeho lakti. - Vieš, že je to ešte dieťa. Nechceme, aby sa vrátila do Cibeque… A ty by si jej mal byť nablízku.

- To by som mal, - súhlasil Slinger.

- Dobre. Vedel som, že budeš súhlasiť. Je tu však ďalší háčik. Počuj si už o ranči Yellow Jacket? - Samozrejme. Čo je to za ranč? - Nie je to nič chýrne. Iba zrub a ohrady. Ale aké priestory! A voda, tráva, drevo!

Jim zbadal záblesk v Slingerových očiach.

- Strýko ho chce prideliť mne, - zasmial sa Jim. - Sú tam len tri tisíce kusov dobytka. Ale veľké možnosti..-. Chcem, Slinger, aby si išiel do toho so mnou ako spoločník. Urobíme z Yellow Jacket veľký ranč.

Dunn očervenel.

- Molly, ten chlapík je blázon, alebo sa opil! - skríkol a obrátil sa k sestre.

- Ja… ja neviem, Arch… - jachtala. - No myslím, že mu môžeš veriť.

Jim bol nadšený. Malá, chvejúca sa ruka vkĺzla do jeho dlane a stisla ju.

- Mám však podmienku, Slinger. Tak je to vždy v obchodných záležitostiach. Pre teba je to veľká príležitosť, nehovoriac o tom, aké nádherné by to bolo pre Molly. Som však trocha sebecký. Máš pre mňa väčšiu cenu ako ten ranč… Pravda, ak budeš súhlasiť s mojimi podmienkami.

Jim pocítil, ako sa druhá malá ruka ovinula okolo jeho pleca.

- A aké sú to podmienky, Jim Traft? - spýtal sa Dunn.

- Poznáš Jeda Stona? - odrazil útok Jim.

- Poznám. Asi pred rokom sme na seba vytiahli kolty, ale obaja sme boli takí vydesení, že sme netrafili. Odvtedy sme sa nestretli.

- Poznáš jeho partiu Hash Knife? - Lepšie ako všetci, čo jazdia po Diamonde.

- Nuž, Jed Stone a jeho partia nám zvalili posledných deväť míľ plota. Zanechali na stromoch svoju značku… Na jar sa znova pustíme do práce. Aby sme plot dokončili a ochránili, potrebujeme aj teba, Slinger. Rozumieš? Pôjdeš so mnou a s Diamondom? - Panebože! Len mi dajte príležitosť! - zvolal Dunn chrapľavým hlasom.

- Tu je moja ruka. A to je koniec našich nedorozumení.

Keď Jim vystrel pravicu, pustil malú rúčku, Čo ho zvierala čoraz silnejšie. A keď si so Slingerom stisli ruky a ich oči sa stretli v mužnom porozumení, zjavila sa malá ruka pred ním a spojila sa s druhou malou rukou za ním. Jim vedel, že tieto rúčky sú silné. Potom Molly ovinula svoje ramená okolo jeho šije. - Missourský Jim, - zašepkala. A tu sa medzi Jimom a Slingerom, ktorí si tisli ruky, zjavila malá, bledá tvár s červenými perami otvorenými v nemom údive…

- Myslím, že to by bolo asi všetko, Jim, - povedal Slinger Dunn.





Nejlevnější rozhodce, rozhodce M. Protivánek levnější i rychlejší než soud. Tel.: 777 008 158